Články‎ > ‎Domov‎ > ‎

Zamyslenia

V tejto časti vám chceme prinášať zamyslenia, nad nedeľnými čítaniami, ktoré sú prevzaté zo stránky www.dcza.sk

17. nedeľa cez rok: Boží priateľ

Si Boží priateľ.

Abrahám veľmi dobre vedel, kto je. A pretože to vedel, nemal problém sa tak aj správať. Hovoril s Bohom ako priateľ s priateľom. S úctou a pokorou, no zároveň s láskou k ľuďom, ktorých si nosil v srdci. Veď v Sodome mal svojho synovca Lota.

Si Boží priateľ.

Mám veľmi rád 138. žalm. Kedysi mi zachránil duchovný život, keď som bol v pre mňa nezvládnuteľnej situácii a Boh mi ukázal, že riešenie nie je moja starosť: „Pán za mňa dielo dokončí..." (Ž 138, 8a). A tak sa stalo. Dodnes si pamätám ten deň, lepšie povedané tú noc v roku 1983, keď mi to Boh povedal. Celý tento žalm je o priateľstve s Bohom, lebo jeho autor vie, že na Boha sa môže stopercentne spoľahnúť. A práve táto dôvera v ňom vyvoláva oslavu Boha.

Si Boží priateľ.

Úryvok z Listu Kolosanom je fascinujúci. Čo všetko Boh pre mňa urobil! Bol som mŕtvy, a on mi krstom vrátil život. Zničil môj dlžobný úpis – zoznam mojich hriechov, za ktoré som mal Bohu zaplatiť. On ho jednoducho zničil!!! Nič odo mňa za to nechcel!

Si Boží priateľ.

Ježiš nás naučil volať Boha Otecko. A keď potom pridáva podobenstvo o neodbytnom priateľovi, ktorý neskoro v noci vyrušuje priateľa, hovorí nám, že Otecko je náš najlepší Priateľ. „... dá Ducha Svätého tým, čo ho prosia" (Lk 11, 13).

Vnímaš to? Všetky texty dnes hovoria o tom, že si Boží priateľ. Si priateľ Boha! Nikdy, skutočne nikdy na to nezabudni. Nalep si to na chladničku, na prístrojovú dosku do auta, vlož si tento text do peňaženky či k platobnej karte, k zdravotnej kartičke poistenca... Tým, že to budeš mať na očiach, budeš ináč reagovať ako doteraz, zmení sa tvoje správanie a odbudnú ti starosti, lebo budeš zakusovať, čo znamená, že si Boží priateľ.


16. nedeľa cez rok: Najlepší podiel

Čo môže byť lepšie, ako prijať Ježiša do domu? Odovzdať mu srdce.

Abrahám mal odvahu pozvať Boha do svojho stanu: „Pane..., neobíď svojho služobníka" (Gn 18, 3). Vedel, čo je podstatné – byť s Bohom. Navonok sa môže zdať, že Boh bol u neho len na návšteve, ale Abrahám by sa nestal otcom vyvoleného národa, keby nebol s Bohom v úzkom kontakte, keby nemal Boha nejakým spôsobom v srdci. Žil (to znamená, že aj konal) vo viere, že Boh je s ním.

Žalmista sa na prebývanie Boha s človekom pozerá z iného zorného uhla: „Pane, kto smie bývať v tvojom stánku?" (Ž15, 1a). Vymenúva niektoré podmienky, ktoré by mal spĺňať človek na to, aby mohol bývať u Boha. Tieto dva pohľady si však neodporujú – Boh chce byť s človekom a robí všetko pre to, aby človek mohol byť s ním. Aj žalmistove podmienky sú v podstate splniteľné len preto, že Boh nejako s človekom je. Či vari si myslíš, že dokážeš byť dobrý bez Boha?

Pavol v Liste Kolosanom odhaľuje tajomstvo, ktoré bolo od vekov skryté – „Kristus vo vás" (1, 27). Oznamuje pohanom, že aj oni môžu byť Božím príbytkom. Aj oni sú schopní plniť Božiu vôľu a Boh má v nich zaľúbenie. Možno si povieš: „A vari pohanom na tom záleží? Nie je im Kristus ukradnutý?" Záleží. Možno o tom nevedia, ale vieme o tom my, ktorí milujeme Ježiša. Lebo vieme, že Ježišovi na nich záleží. Preto sme povolaní robiť nielen dobré skutky, ale aj ohlasovať Ježišovu smrť a zmŕtvychvstanie, aby ľudia okolo nás mohli dať Ježišovi prvé miesto vo svojom srdci.

Presne to urobila Mária. Iste neskôr aj ohlasovala Ježišovo zmŕtvychvstanie, ale tu Písmo hovorí, že si vybrala lepší podiel. Marta robila skvelú vec – prijala Ježiša do svojho domu a urobila mu hostinu. Mária urobila niečo lepšie – prijala Ježiša do svojho srdca a tam mu dala trvalé miesto, nielen jednu hostinu.

Čo myslíš, čo patrí k podstate kresťanstva? Chodenie do kostola? Ranná a večerná modlitba? Prvé piatky? Nie. Byť kresťanom znamená uznať svoju hriešnosť (v dôsledku hriechu som mŕtvy), prijať záchranu (odpustenie a nový, večný život), ktorú nám Boh dáva v Ježišovi Kristovi, dať Ježiša na prvé miesto vo svojom živote a denne žiť s ním. Ten život sa okrem iného prejavuje účasťou na slávení sviatostí, každodenným rozhovorom s Bohom, čítaním Písma, životom v malom spoločenstve Cirkvi, službou vo farnosti i v obci... Viem, nemáš na to čas. A na čo máš čas?

Kristus na prvom mieste. Ináč naše takzvané kresťanstvo je len zvykom, tradíciou, hodnotou...

Čo môže byť lepšie, ako prijať Ježiša do domu? Odovzdať mu srdce.


15. nedeľa cez rok: Oživené srdce

Hľadám slová, ktorými by som vyjadril to, čo pri čítaní dnešných liturgických textov vnímam v hĺbke svojho srdca. Je v ňom dôvera, že napriek svojej biede hriešnika môžem žiť podľa Božieho zákona. Mojžiš to v Knihe Deuteronómiumvyjadril takto: „Veď toto prikázanie, ktoré ti dnes dávam... je celkom blízko pri tebe, je v tvojich ústach a v tvojom srdci, a preto ho môžeš zachovať" (30, 11a. 14). Veľmi ma povzbudzuje, keď mi sám Boh vo svojom slove hovorí, že nežiada odo mňa nič, čo by presahovalo moje sily.

Dôveru vo mne vzbudzujú tiež Pavlove slová o Kristovi. Skrze neho bolo všetko stvorené, všetko v ňom spočíva (pozri Kol 1, 15 – 20). Aj ja, aj ty, aj všetko, čo sa práve deje vo svete. Nič, vôbec nič sa nevymyká Božej moci. A keď vidím okolo seba (a neraz aj v sebe) nejaké zlo, viem, že aj nad tým má Ježiš moc. Ak žijem s Ježišom, nemusím sa ničoho báť.

A príbeh o milosrdnom Samaritánovi? Vedie ma k uvažovaniu, komu vo svojom okolí mám byť blížnym. Nie on mne, ale ja jemu. Každý z tých troch na ceste sa mohol rozhodnúť byť blížnym doráňanému človeku. No urobil to len jeden, dvaja pred ním sa rozhodli hľadieť viac na seba. A tak som si včera večer prechádzal ľudí, ktorí sú z môjho pohľadu ohrození, čo sa týka večného života s Kristom. A vybral som si jedného z nich a už niekoľko hodín mu „ošetrujem rany" jeho duše svojou modlitbou, predkladám ho Ježišovi, aby ho on uzdravil. Možno bude potrebné vydať veľa, ale vari spása človeka nestojí za tú obetu?

No asi najviac dnes vo mne rezonuje žalm, najmä tieto slová: „Som úbožiak, plný bolesti; tvoja pomoc, Bože, ma pozdvihne" (Ž 69, 30). Tieto slová mi pripomínajú, že moja dôvera i túžba byť blížnym nestoja z mojej dokonalosti, ale sú darom Božej milosti. Som úbožiak, hriešnik, no milujem svojho Boha. A on miluje mňa. Preto môžem s dôverou vyzývať – aj touto cestou – ľudí okolo seba: „Hľadajte, pokorní, Pána a srdce vám oživne" (porov. Ž 69, 33b).

Vieš, čo znamená, že ti oživne srdce? Ak nie, tak o tom povedz svojmu Bohu a potom zakúsiš, čo znamená mať oživené srdce...


14. nedeľa cez rok: Stručne

Dnes to bude stručné a jasné.
Prorok Izaiáš vyzýva k jasotu a oslave, lebo „Pánova ruka sa ukáže na jeho služobníkoch" (Iz 66, 14c). Asi nikto nemal predstavu, ako sa to stane. No my to vidíme v evanjeliu, kde Ježiš posiela svojich učeníkov ohlasovať radostnú zvesť: „Priblížilo sa k vám Božie kráľovstvo" (Lk 10, 9b); ich misia bola úspešná: „Pane, aj zlí duchovia sa nám poddávajú v tvojom mene!" (Lk 10, 17). Dôsledky tohto ohlasovania prežíva Pavol na vlastnom tele až tak, že vyznáva: „Ja sa nechcem chváliť ničím iným, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, cez ktorý je svet ukrižovaný pre mňa a ja pre svet" (Gal 6, 14). Čo z toho všetkého vyplýva pre nás? Jasot! Úžas! Zvelebovanie! (pozri Ž 66, 1. 5b. 20).
Tu by sa dnes mala skončiť každá homília a v kostoloch by sa mal rozoznieť piesne chvál a oslavy Boha, ktorý neustále koná veľké skutky, prekračujúce naše chápanie.


13. nedeľa cez rok: Učeník

Slovo učeník je nám síce známe, ale som presvedčený, že väčšina veriacich nemá potuchy, čo to slovo v praxi znamená. Mnohí žijú totiž svoju vieru tak, ako sa kedysi v detstve naučili (vlastne vtedy sme boli učeníkmi svojich rodičov), a možno sú presvedčení, že to úplne stačí.

Učeník je človek, ktorý uveril, že Ježiš za neho zomrel a vstal z mŕtvych, že žije a má moc naplniť jeho život tak, že ten život bude trvať večne. Keďže v to uveril, má svoj zrak neustále upriamený na živého Krista a usiluje sa žiť podľa jeho príkladu i požiadaviek.

Priznajme si, že oveľa viac ako toto žijeme podľa predpisov a prikázaní. To nie je zlé, ale je to nedostatočné. Vieme totiž, že Desatoro je vpísané do srdca každého človeka. Teda aj pohan, neveriaci človek, môže v nejakej miere žiť podľa Desatora. Kresťan sa má od neho odlišovať nie tým, že chodí do kostola a prijíma sviatosti (čo je tiež skvelé), ale tým, že žije ako Kristus. Aby som tak mohol žiť, musím Krista neustále poznávať (skrze Písmo a učenie Cirkvi), komunikovať s ním (na to je modlitba), byť ním naplnený (na to „slúžia" okrem iného najmä sviatosti) a svoje úsilie byť učeníkom konkretizovať v službe (aj na to slúži spoločenstvo). Ak sa o to usilujem a prosím o vedenie Ježišovým Duchom, žijem ako učeník. Zanechal som všetko (ako Elizeus z Abelmehuly, keď ho povolal Eliáš), Ježiš sa pre mňa stal jediným dobrom (pozri responzóriový verš), prestal som plniť žiadosti tela, lebo žijem duchovne (pozri Gal 5, 16) a na hriechy nemám čas ani chuť. Poslúcham jediného pána a ním je Pán.

Všimni si v dnešnom evanjeliu jednu vec – podmienky učeníctva stanovuje Boh, nie človek. Nemôžeš byť učeníkom, keď je pre teba niečo dôležitejšie či niekto dôležitejší ako Ježiš. To neznamená, že nemáš žiť vo svete, pracovať v ňom, požívať jeho dobrá, vytvárať vzťahy. Ale znamená to, že všetko, čo je v tomto svete, používaš, robíš, prežívaš s očami upretými na Ježiša. Mne osobne pri rozhodovaní, čo z tohto sveta môžem a čo nemôžem používať či robiť, pomáha Pavlov výrok: „‚Všetko smiem.‘ Ale nie všetko osoží. ‚Všetko smiem.‘ Ale ja sa ničím nedám zotročiť" (1 Kor 6, 12, pozri aj 10, 23).

Ak sa na cestu učeníctva vydáš, zakúsiš jednu vec – táto cesta nesmierne oslobodzuje. Na nej človek prestáva byť závislý na tom, či niečo má alebo nemá, ako na neho hľadia ľudia, či je úspešný alebo neúspešný. Jediným meradlom jeho „úspechu" je Ježišova radosť z neho ako učeníka.

Možno povieš, že to nie je pre teba, že tebe stačia prikázania. Vedz, že nestačia a nebudeš spokojný, ak ostaneš len pri nich. Lebo Ježiš vyhlásil blahoslavenstvá ako normu svojho učeníka. Ak ním nie si, tak sa ním dnes staň. Pozri sa na svoj život, zriekni sa všetkého, že ti neosoží, čo ťa zotročuje a vstúp do Ježišovej školy. Ak nevieš ako, nájdi niekoho vo farnosti, o kom si myslíš, že žije s Ježišom, a oslov ho s prosbou, aby ťa to naučil.


12. nedeľa cez rok: Skvelý žalm

Možno si si po prečítaní názvu dnešného textu povedal: „A ktorý žalm nie je skvelý? Prečo taký názov?"

Nuž každý žalm je skvelý. Ale dnešný je výnimočný. Lebo môže byť pokladaný za centrálny text dnešnej bohoslužby slova v rámci liturgie. Viem, nie je to obvyklé. Napríklad si nepamätám, či som vôbec niekedy počul homíliu na žalm. Aj pre nás laikov je často žalm pri svätej omši akousi „povinnou jazdou", pričom málokedy vnímame, že tiež je integrálnou časťou liturgie, často veľmi úzko súvisí s prvým čítaním, inokedy s evanjeliom, v niektorých liturgických obdobiach v nedele a na slávnosti aj s druhým čítaním.

Dnes je to však ešte iné. Čítania súvisia so žalmom, nie žalm s čítaniami. Text 63. žalmu vyjadruje túžbu človeka po hlbokom vzťahu s Bohom, vyjadrenú konkrétnym konaním: vinúť sa, prahnúť, uzrieť, vidieť, oslavovať, velebiť, dvíhať, nasýtiť, chváliť, plesať. Ostatné texty zas hovoria, akým spôsobom Boh túto túžbu napĺňa – dáva nám Spasiteľa: „... bude otvorený prameň... na očistenie od hriechov" (Zach 13, 1); „Syn človeka musí mnoho trpieť... tretieho dňa vstane z mŕtvych" (Lk 9, 22). A Pavol už len konštatuje – iste na základe toho, čo pre nás Boh skrze Ježiša Krista vykonal –, že „všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli" (Gal 3, 27).

Vnímaš to? Boh koná a to podnecuje dušu človeka, aby po Bohu túžil. Boh nás mnohorako zasypáva svojím slovom, v ktorom zjavuje svoj záujem o nás, a my na to môžeme v podstate reagovať len jedným spôsobom, vyjadreným slovami 63. žalmu: „Ty si môj Boh, už od úsvitu sa viniem k tebe..." (Ž 63, 2). To je cesta spásy. Je to zároveň výzva – všetky ostatné túžby podriadiť tejto jedinej. Niekedy to môže znamenať niektorých túžob sa úplne zrieknuť, najmä vtedy, ak svojou podstatou odvádzajú od túžby po Bohu.

63. žalm je obsahovo taký bohatý, že Cirkev ho zaradila do rannej modlitby kňazov a zasvätených (a dnes už aj mnohých laikov) – vložila ho do ranných chvál všetkých liturgických sviatkov a slávností. Stojí za to vedieť ho naspamäť a často sa ho modliť ako jednu z prvých modlitieb hneď po prebudení. Skús to. Tvoj deň bude potom vyzerať ináč ako ostatné. Srdce ti bude znieť chválou a túžbou byť s Bohom. Čo viac potrebuješ?


Nedeľa sviatku Najsvätejšej Trojice: Istota.

Keď som hľadal, ktoré slovo vystihuje moje dojmy po prečítaní liturgických textov dnešnej slávnosti, prišlo mi na um slovo ISTOTA.

V evanjeliu nás Ježiš uisťuje, že nás vždy povedie, že jeho Duch nás uvedie do plnej pravdy. V Cirkvi tak máme istotu nielen správneho poznania, ale aj správneho konania.

Žalmista vyjadruje údiv i úžas nad tým, ako sa Boh stará o človeka. Vyvýšil ho a ustanovil za vládcu nad dielami svojich rúk (pozri Ž 8). Toto poznanie nám dáva istotu, že ak Boh do nás už toľko investoval, tak nás nenechá napospas nejakému zlu.

Pavol v Liste Rimanom nás uisťuje, že milovať je ľahké a jednoduché (hoci sa nám môže zdať pravý opak), lebo láska je nám daná skrze Ducha (Rim 5, 5). Toto je jeden z prvých citátov, ktorý som sa učil pred mnohými rokmi naspamäť. Nauč sa ho aj ty, zíde sa ti v pochybnostiach. Alebo pri svedectve.

A napokon text z Knihy Prísloví – o Božej múdrosti. Odhaľuje zdroj všetkej našej istoty – Múdrosť, ktorá sa nesmierne teší z toho, že môže pôsobiť medzi ľuďmi. A keďže je to Božia múdrosť, tak tá sa nikdy nezmení a nebude hľadať radosť inde. Bude stále s nami, Božími deťmi.

Viem, tento text nie je teologický ani o Najsvätejšej Trojici, ale píšem to, čo mi prináša radosť a potešenie. Som v rukách milujúceho Boha. Pravda viery, ktorá hovorí, že Boh je Trojicou, mi dokazuje, že láska je jeho jedinečným spôsobom bytia, že Boh nemôže byť iný ako milujúci. A že k tomu patrí aj spravodlivosť, trest či výchova, je úplne samozrejmé, lebo aj tieto „veci" sú atribútmi milujúceho Otca. A tak sa môžem tešiť v Pánovi, lebo som v jeho rukách, nech sa deje čokoľvek.

Moje pocity mi však často hovoria niečo iné. No nesmiem dovoliť, aby pocity či okolnosti riadili môj život. Vtedy sa totiž začnem umárať a rozsievať nepokoj a pochybnosti nielen v sebe, ale aj v ľuďoch okolo seba. Vtedy strácam istotu, ktorú som mal v Bohu. Pokáním, ľútosťou, sviatosťou zmierenia tú istotu znovu nadobúdam. Je to zápas, ktorý budem zrejme viesť až do smrti. Ale dúfam, že môj milovaný Boh nikdy nedovolí, aby som stratil istotu o tom, že ma miluje.


Nedeľa Zoslania Ducha Svätého: Ježiš je Pán!

Tohoročná príprava na slávnosť Zoslania Ducha Svätého prebiehala v našej rodine úplne mimoriadne. Mama mojej manželky dostala zápal pľúc a v utorok zomrela. Prežívali sme prítomnosť Boha v našom dome. Ako to kedysi vyjadril brazílsky teológ Leonardo Boff vo svojej knihe Sviatosti Cirkvi, keď asi takto citoval oznam o smrti svojho otca: „Boh navštívil našu rodinu. Dlho v nej prebýval a hľadal, kto je najviac pripravený pre jeho kráľovstvo. Napokon zistil, že je to náš otec. A tak vám oznamujeme, že Boh si ho zobral domov."

Boh nie je niekde ďaleko a nedáva nám svojho Ducha len ad hoc, keď niečo súrne potrebujeme. Nie, Boh je neustále prítomný a neustále nám dáva svojho Ducha, aby sme na život hľadeli jeho očami. Tak aj choroba a smrť sa nestávajú dôvodom k náreku a zúfalstvu, ale vedú k tomu, že sa vo viere môžeme ešte viac primknúť k nášmu Bohu a zveriť sa jeho milujúcemu náručiu.

Aj o tomto je teda pôsobenie Ducha. Navonok sa to prejavilo napríklad tým, že pohrebná svätá omša bola v bielej farbe, lebo sme oslavovali Božie milosrdenstvo, ktoré našej milovanej umožnilo žiť Božou láskou. Spievali sme veľkonočné piesne ako oslavu Ježišovho zmŕtvychvstania, ktoré našej milovanej skrze krst a sviatosti umožnilo žiť novým životom a s pevnou nádejou na vlastné zmŕtvychvstanie. Čítali sme text z knihy Pieseň piesní o holubici a krásave (2, 8 – 14), lebo sme vnímali, že naša milovaná je Bohom povolávaná ísť za Ženíchom. Spievali sme 122. žalm, lebo sme sa radovali – veríme, že aj naša milovaná zosnulá sa zaradovala –, keď nám povedali: „Pôjdeme do domu Pánovho." A v evanjeliu sme počuli podobenstvo o Kupcovi, ktorý našiel veľmi vzácnu perlu a dal za ňu všetko, čo mal: vlastný život (Mt 13, 44 – 46)... No povedz, nedáva to všetko dokopy dôvod spievať radostné Aleluja aj v našej bolestnej situácii?

Viem, tento text je veľmi osobný a zdanlivo nemá nič spoločné s dnešnou slávnosťou. Ale má. Lebo iba v Duchu Svätom môžeme povedať: „Ježiš je Pán!" (porov. 1 Kor 12, 3b). Len v Duchu Svätom môžeme aj smrť vnímať ako priateľku, lebo ona nám umožňuje prejsť do života, kde uvidíme Pána z tváre do tváre.

Je skvelé vedieť, že Boh nikdy nie je ďaleko, ale urobil si v mojom srdci príbytok. Som hriešnik, Bohom milovaný. Aj ty! Nikdy na to nezabudni!


7. veľkonočná nedeľa: Pán kraľuje!

Dnes chcem písať o moci. O Ježišovej moci.
Ježiš vo svojej veľkňazskej modlitbe hovorí o sláve, ktorú mu Otec už dal. Pritom kríž, smrť a zmŕtvychvstanie – udalosti, ktorými bol Ježiš oslávený – sa ešte len mali stať. Ale Ježiš pozná svojho Otca, dôveruje mu a vie, že Otcova láska a moc nie sú ničím obmedzené.
Štefan pri svojom umučení vidí, že Ježiš je skutočne oslávený, „sedí po pravici Boha" (Sk 7, 56).
Na to nadväzuje žalmista volaním a vyznaním: „Pán kraľuje!" (Ž 97, 1).
A napokon Ježiš hovorí Jánovi, že je „Alfa a Omega, Prvý a Posledný, Počiatok a Koniec" (Zjv 22, 13). Ježiš seba vyhlasuje za stredobod všetkého, cieľ, ku ktorému všetko smeruje.
Z uvedených textov na mňa dýcha Božia moc. Hoci sa nám môže zdať, že žijeme vo svete „zmätkov, hrôz a blúdení" (hymnus ranných chvál v Cezročnom období), pevne veríme a vyznávame: „Pán kraľuje!" Všetko je v jeho rukách a podriadené jeho moci. Áno, mnohí vo svete si to nemyslia a keby čítali tento text, tak sa budú z neho smiať. Ale my, čo sme spoznali Božiu lásku a uverili v ňu, veľmi dobre vieme, že Boh riadi svet a jeho dejiny (aj život každého človeka osobitne) tak, aby zavŕšil dielo obnovenia všetkého v Ježišovi Kristovi. Či sa to stane dnes alebo o milión rokov, nie je podstatné.
Preto sa nemusím báť. Nemyslím na prirodzený strach, ktorý každého niekedy prepadne. Ale nemusím sa báť, že sa môže stať niečo, nad čím by Boh nemal moc, čo by sa mu vymklo z rúk. Pritom neraz je vo mne otázka: „Bože, skutočne sa muselo stať toto či ono? Koľko zla!" Ale verím, že raz vo večnosti všetci uvidíme súvislosti a budeme jasať a plesať, lebo spoznáme, ako Boh svojou mocou dokázal aj najhoršie zlo obrátiť na veľké dobro.
Žijem podľa toho, čo verím, nie podľa toho, čo vidím (pozri 2 Kor 5, 7). „Pán kraľuje!", hoc svet tvrdí niečo iné a aj môj zrak by ma chcel oklamať.
Často si pripomínaj Ježišovu moc, jeho vládu. S vierou dokážeš prejsť aj cez najväčšie temnoty.


6. veľkonočná nedeľa: Skutočne stačí Ježiš?

Apoštoli riešili veľký problém. Stačí Ježiš alebo treba aj obriezku? Oni a Duch Svätý rozhodli, že stačí Ježiš. To, čo pridali, bolo prejavom lásky k tým, ktorí ešte žili v židovstve – aby ich nepohoršili konaním toho, čo sa obrezaným bridilo –, prípadne zdôraznením odmietnutia toho, čo pre pohanov bolo prijateľné (smilstvo).

Tak je to aj v našom živote – skutočne stačí Ježiš. Viem, ľudia chodia na všelijaké konferencie, modlitby uzdravenia, kvôli chválam sú ochotní cestovať stovky kilometrov... Je skvelé, že čosi robia pre svoju spásu. Ale som si istý, že ak touto cestou prejdú v pravde a poctivo, napokon zistia, že stačí Ježiš. Najlepšie v Eucharistii. A samozrejme, vo vlastnom srdci. Dokonca vo vlastnej farnosti :-)

Hlboko v pamäti mi utkvelo jedno vysielanie poľskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu spred asi štyridsiatich rokov. Už vtedy bola vychyteným fenoménom modlitba za uzdravenie. Ani nie tak v Katolíckej cirkvi, ako v iných, evanjelikálnych cirkvách. Jezuita Alfred Cholewinski sa v tom vysielaní zaoberal otázkou, čo sa deje s tými ľuďmi, ktorí odchádzajú z Katolíckej cirkvi a hľadajú uzdravenie inde. Povedal asi toto: „Ak hľadajú len uzdravenie a zážitok, tak budú chodiť z cirkvi do cirkvi, zo spoločenstva do spoločenstva, no nikdy nebudú spokojní. Ak hľadajú Ježiša, tak sa raz vrátia do Katolíckej cirkvi a ku sviatostiam. A nájdu pokoj."

Ježiš v evanjeliu prisľúbil tým, ktorí ho milujú a zachovávajú jeho prikázania, že príde k nim aj s Otcom a urobia si u nich príbytok (Jn 14, 23). Čo viac treba? Čo viac potrebuješ, ak máš Boha vo svojom srdci?

Vo svojom vnútri často prežívam stav ubíjajúcej nespokojnosti. So sebou, so situáciou vo farnosti, v Cirkvi... Keď sa mi podarí zastaviť a pouvažovať nad tým, čo sa vo mne deje, vždy prídem na to, že tá ubíjajúca nespokojnosť sa ma zmocnila preto a len preto, že som zabudol, že Ježiš žije vo mne, že som sa pokúšal žiť vlastnými silami. Pričom už toľkokrát som sa presvedčil, že to nefunguje. Tak sa potom vždy v pokání vrátim a pokúšam sa veriť, že stačí Ježiš. A podľa tejto viery žiť. Niekedy mi to vydrží päť minút, inokedy aj päť dní... Žijem v nádeji, že keď hľadám a poslúcham Boha, tak sa pokoj do môjho srdca vždy vráti. Tak, ako v tejto chvíli, keď píšem tieto písmenká...

Ježiš skutočne stačí. Len si to musím rozmieňať na drobné v každodennej všednosti.

Kristus vstal z mŕtvych!


5. veľkonočná nedeľa: Zodpovednosť lásky

Dnes začnem od konca – Ježišovým novým prikázaním. Milovať ako on. Vari sa to dá? Dá. Ak Ježiš žije vo mne. Lebo potom on miluje vo mne. Takže splnenie tohto prikázanie je vo svojej podstate ľahké – pozvať Ježiša, aby žil vo mne. A toto pozvanie nikdy nezrušiť, respektíve vždy ho obnoviť, ak hriechom Ježiša pošlem preč.
Ako však milovať konkrétne? Skutky apoštolov sú plné príkladov lásky. Dnešné čítanie je o ohlasovaní slova, o povzbudzovaní a posilňovaní sŕdc. Ohlasovať niekomu vykúpenie v Ježišovi Kristovi patrí medzi najväčšie prejavy lásky voči ľuďom – lebo im umožňuje získať večný život! Ako veľmi si pritom apoštoli uvedomovali, že v konečnom dôsledku je to Božie dielo – na konci dnešného úryvku vyznávajú, že to Boh „pohanom otvoril dvere viery" (Sk 14, 27).
Žalm ako odpoveď na čítanie dnes konkretizuje, ako oslavovať Boha. Nielen piesňami chvál, ale: „Tvoji svätí nech... rozprávajú o sláve tvojho kráľovstva a o tvojej moci nech hovoria; nech ľuďom oznamujú tvoje zázraky" (Ž 145, 10b – 12a). Pre nás, pokrstených veriacich, je to priama a jasná výzva k svedectvu o tom, ako Ježiš žije v mojom živote. K svedectvu nielen životom, ale slovom – „nech hovoria, nech oznamujú".
Urobím malú odbočku. Svätý Otec František vyhlásil tohtoročný október za mimoriadny Misijný mesiac. Chce, aby sme ľuďom ohlasovali, že Ježiš žije. Už teraz sa na to začni pripravovať. Vyber si troch ľudí vo svojom okolí, o ktorých vieš, že nežijú s Ježišom (pritom to môžu byť ľudia, ktorí sú každú nedeľu v kostole, len nie je to z lásky k Ježišovi, ale zo zvyku či tradície). A hneď dnes sa začni za nich modliť, aby ich Pán pripravil na tvoje ohlasovanie vykúpenia. Do októbra urob všetko pre to, aby si sa s tými ľuďmi spriatelil, aby zakúsili, ako veľmi ich miluješ... Potom, keď im budeš hovoriť, ako veľmi ich miluje Ježiš, uvidíš Božie zázraky.
Vrátim sa k čítaniu z Knihy zjavenia. Je o tom, že Boh nám daruje nové nebo a novú zem. Dostaneme dedičstvo, ktoré nám je prisľúbené. Môžeme to vnímať aj ako odmenu za to, že sme sa usilovali žiť nové prikázanie – milovať ako Ježiš. Teda dovoliť Bohu, aby žil v nás a v nás miloval ľudí.
Kruh je uzavretý. Ži s Ježišom. Potom budeš milovať ako Ježiš. To ťa povedie k tomu, že budeš ohlasovať vykúpenie a mnohých privedieš k láske k Ježišovi. Tým sa upevní tvoja láska s Ježišom. Budeš s ním žiť. Všetci spoznajú, že patríš Ježišovi. Aleluja!



4. veľkonočná nedeľa: Pán sa stará

Prežívanie Nedele Dobrého pastiera ma často napĺňa radosťou a obnovuje vo mne dôveru v dobrotu Boha. Pripomína mi totiž jeho starostlivosť o mňa. Viem, že som bol stratený, no Pán si ma našiel a teraz sa môžem tešiť, že som s ním.
Ako veľmi sa museli radovať pohania v Antiochii v Pizídii, keď im Barnabáš s Pavlom zvestovali evanjelium a oni tak našli cestu k spáse a večnému životu! Ako hlboko musel prežívať Božiu starostlivosť inšpirovaný autor stého žalmu, keď vyzýva všetkých a všetko k jasotu, lebo „sme jeho ľud a ovce z jeho stáda"! Ako veľmi musí všetkých, čo milujú Ježiša, potešovať a napĺňať dôverou jeho slovo: „Nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky" (Jn 10, 28). A aj jasot vykúpených v nebi v Zjavení je dôkazom toho, že Pán skutočne svojich verne sprevádza a vedie, hoci si „museli oprať rúcha v krvi Baránka".
To nie sú slová psychologickej liečby či autosugescie. To sú fakty. Boh sa o mňa stará. To neznamená, že nepôjdem „tmavou dolinou" (pozri Ž 23), ale že aj v nej sa môžem plne oprieť o svojho Záchrancu a Sprievodcu, o Ježiša.
Je veľmi dôležité, aby sme si tieto pravdy nosili hlboko v srdci. Lebo priznajme si, že svet nás valcuje negativizmom. Stačí si spomenúť možno na včerajšie správy v televízii či posledné rozhovory so susedom alebo kolegami v práci. Problémy v zdravotníctve, v školstve, v doprave, v politike, vo vzťahoch... Tma, tma, tma. Všade akoby hustla tma. Ale presne do nej som povolaný vnášať svetlo: „Pán sa o mňa stará."
Veriť okrem iného znamená aj to, že všetko, čo sa mi stane, je pre mňa dobré. Hoci v danej chvíli to nevidím, nerozumiem, bojím sa a možno si aj zúfam. Prečo to môžem veriť? Lebo „Pán je môj pastier". Lebo viem, že „tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré" (Rim 8, 28).
Koľko náreku a vnútornej bolesti by sme si ušetrili, keby sme podľa týchto slov Písma aj žili. Viem, že to nie je otázka jedného citátu z Písma. Je to každodenný zápas o vernosť Bohu. Lebo každý deň na mňa útočí nespokojnosť, nedostatok, zlyhanie moje či iných a vyvoláva to vo mne hnev, rozčúlenie, strach... No môžem to premôcť tým, že zdvihnem hlavu a pripomeniem si, komu patrím a kto sa o mňa stará...
Takže dnešná Nedeľa Dobrého pastiera nie je len o tých, ktorí sú ďaleko od Pána, ale aj a najmä o nás, ktorí milujeme Boha. To nás Pán vedie na bohatú pastu a dáva nám odpočinúť.
Patrím Bohu a on sa o mňa stará (pozri 1 Pt 5, 7).


3. veľkonočná nedeľa: Hymnus vykúpených

Hoci súvislosť žalmu a prvého čítania je na prvý pohľad zrejmá – vyslobodenie apoštolov z väzenia a prepustenie veľradou –, dnes ma akosi viac oslovila súvislosť medzi žalmom a Petrom z dnešného evanjelia. Ak si niekedy niekomu ublížil, možno aj nechtiac, iste poznáš pocit obavy zo stretnutia s tým človekom. Myslím si, že aj Petrovi kdesi v vzadu v hlave stále blikalo, že čo mu Ježiš povie, keď raz budú spolu. Či nevytiahne to, ako ho zaprel, či mu za to nevyčistí žalúdok. No Ježiš je iný ako my – nezameriava sa na zlyhanie, ale čaká od Petra vyznanie lásky. A po udalosti, o ktorej dnes v druhej časti evanjelia čítame, možno aj Peter si vyspevoval: „Budem ťa, Pane, oslavovať, že si ma vyslobodil" (Ž30, 2).

A toto ma privádza k ďalšej súvislosti – tentoraz s čítaním z Knihy zjavenia. Obsahuje text, ktorý sa nazýva hymnus vykúpených: „Hoden je Baránok, ktorý bol zabitý, prijať moc, bohatstvo a múdrosť, silu, česť, slávu a dobrorečenie" (Zjv5, 12). Prečítaj si k tomu ešte predošlé verše (4, 11 a 5, 9 – 10) a budeš mať celý hymnus. Apoštoli sú natešení, žalmista spieva o vyslobodení, Ján počúva hymnus vykúpených, Peter sa raduje, že môže milovať Ježiša. Samé skvelé správy, ktoré aj nám dnes môžu dať mnoho dôvodov na radosť a spev.

Prečo? Lebo my sme tiež vykúpení. Aj ty. Ježiš aj pre teba zomrel na kríži a vstal z mŕtvych. Aj od teba – ako od Petra – nežiada nič, len vyznanie lásky. A vernosť tejto láske. Ochotu vstať pri zlyhaní. Pokánie. A radostný spev... Dokonca tanec: „Môj nárek si obrátil na tanec" (Ž 30, 12a).

Viem, svet nás pozýva k iným radovánkam: „Jedzme a pime, lebo zajtra umrieme" (1 Kor 15, 32). Alebo nám vyhadzuje na oči naše chyby a zlyhania a vyčíta nám, ako sa môžeme radovať, keď sme toľkokrát zlyhali. Nedajme sa oklamať. Naša radosť nevyplýva z toho, že sme skvelí (lebo nie sme), ale z toho, že sme vykúpení, oslobodení, že Boh nás miluje.

Ak ťa predsa len ovládajú výčitky či sklamanie viac ako radosť, prečítaj si toto: Legenda hovorí, že raz prišiel diabol k Bohu a hovorí mu: „Bože, ja ťa nechápem. Ľudia ťa stále urážajú, a ty im stále odpúšťaš. Ja som ťa urazil len raz, no mne nechceš odpustiť. Prečo?" A Boh odpovedal: „A prišiel si niekedy a povedal: ‚Ľutujem, odpusť‘?"

Si povolaný spievať hymnus vykúpených. Stačí vyznanie ľútosti a lásky, „aby ti moja duša spievala a nestíchla už nikdy. Pane, Bože môj, naveky ťa chcem velebiť" (Ž 30, 13).



2. veľkonočná nedeľa: Pán je živý!

Neviem, ako to Ježiš robí, ale verím, že keď vstal z mŕtvych, tak nežije niekde ďaleko, v nejakom vzdialenom nebi, ale je stále so mnou. Veď tak to sľúbil: „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta" (Mt 28, 20b). Kde je Ježiš, tam je nebo. Je to pre mňa veľmi dôležité, lebo dennodenne sa presviedčam, že je množstvo vecí, ktoré nemám pod kontrolou, s ktorými si neviem rady. Aj písanie týchto písmenok je každý týždeň nad moje sily a schopnosti.

Urob si hneď teraz praktické cvičenie: prejdi si deň, ktorý prežívaš, činnosť za činnosťou, to, čo si už urobil, aj to, čo ťa ešte čaká, a polož si pri všetkom otázku, či si schopný urobiť niečo z toho úplne sám, bez Boha. Robil som si také cvičenie dnes ráno a došiel som k tomu, že ani len dýchať bez Boha nemôžem, že každý úder môjho srdca je v jeho rukách. Len tak mimochodom, bude to skvelý deň (dúfam), keď mi Boh srdce vypne a povie: „Poď domov!"

Ježiš je skutočne živý a to je záruka toho, že aj dnes môžem kráčať po jeho cestách – nie v nejakých spomienkach, nie len tak, že uvažujem, čo a ako by robil on, ale skutočne s ním. Ježiš totiž ide so mnou. Pokúšam si trochu predstaviť si, ako bol neustále s Tomášom, keď sa ten topil so svojich pochybnostiach. Ako mu dodával silu zvládnuť to. (Ak si sa niekedy nad niečím umáral, presne si vieš predstaviť, čím Tomáš prechádzal...) A potom sa viditeľne postavil priamo pred neho a pochybnosti boli preč.

Veľmi potrebujeme neustále si pripomínať, že Ježiš je živý. Že je živý blízko, na dosah ruky. Ba dokonca ešte viac – že žije vo mne. V tebe.

Všimni si dnes Petra a Jána – idú okolo ochrnutého a Ježiš ide s nimi. Oni to vedia, preto nemajú problém obdarovať človeka uzdravením, teda niečím, čo nie je v našej moci. Ježiš cez nich konal.

Všimni si apoštola Jána pri jeho videní. Možno máme predstavu, že sa mu vtedy niečo akoby snívalo. No on skutočne stretáva Ježiša, padá pred ním na tvár, počuje jeho hlas a cíti jeho dotyk. Vieš, čo mu Ježiš povedal? Že je živý!!!

Preto môžeme so žalmistom volať: „Oslavujme Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky" (Ž 118, 1). Aj v tejto chvíli mi Ježiš preukazuje milosrdenstvo. Dal mi tieto písmenká. Bije mi srdce. Môžem dýchať. Nesie so mnou môj kríž. A do srdca mi vložil toto: „Mne srdce vnútri túžbou zmiera" (Jób 19, 27 Vg).

Lebo Ježiš je živý a miluje ma.
Veľkonočná nedeľa: Naozaj vstal!

Skvelá správa! Ježiš žije! Skutočne žije! A nie niekde ďaleko, ale vo mne, v mojom srdci. Dúfam, že aj v tvojom.

Práve viera v Ježišovo zmŕtvychvstanie nám, kresťanom, dáva schopnosť aj silu žiť na tomto svete ináč ako tí, „čo nemajú nádej" (1 Sol 4, 13). Sme povolaní byť ľuďmi skutočnej radosti, radosti, ktorá je ovocím pôsobenia Ducha Svätého v nás (pozri Gal 5, 22). Keď niekto uverí Ježišovi, keď uverí, že vstal z mŕtvych a žije, keď mu podriadi svoj život, potom Boží Duch v takom človeku začne mohutne pôsobiť a meniť jeho zmýšľanie, hovorenie i konanie. Možno si to tento týždeň zažíval, ak si na Kvetnú nedeľu pripravil vo svojom srdci slávnostný vstup pre Ježiša.

Svätý Pavol túto zmenu vyjadruje slovami: „Ak ste s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha! Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi!" (Kol 3, 1 – 2). Zahŕňa konanie Boha (to on ťa vzkriesil z mŕtvych) i tvoje konanie („hľadajte, myslite"). Možno však vnímaš svoj život kresťana ako neustály sled zlyhaní a hriechov. Ale ak si s Kristom vstal z mŕtvych (vieš, kedy sa to stalo?), ak žiješ s ním a on v tebe, tak môžeš svoj život vnímať ako neustály sled radostného života s Ježišom, občas prerušovaného nejakým hriechom či zlyhaním, ktoré ťa však vedú k ešte pevnejšiemu objatiu Ježiša – napríklad cez sviatosť zmierenia – a k jeho ochotnejšiemu nasledovaniu. Lebo vieš, že bez neho nemôžeš urobiť nič dobré (pozri Jn 15, 5).

Dnes je skutočne deň radosti a veľkej oslavy. Si jej účastníkom za jednej podmienky – ak si s Kristom vstal z mŕtvych. Stalo sa to pri krste, keď si bol vzkriesený. Bol si totiž v dôsledku dedičného hriechu – možno aj vlastných, ak si bol pokrstený ako dospelý – mŕtvy. Krst v mene Otca i Syna i Ducha Svätého ti daroval nový život a dal ti schopnosť žiť ako nový človek. Dal ti schopnosť hľadať „to, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici" Otca. Možno si práve teraz hovoríš, že máš kopu starostí a nemáš čas myslieť na Krista. Vieš však, čo povedal Ježiš? „Veď po tomto všetkom sa zháňajú pohania. Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete. Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše" (pozri si celý text Mt 6, 25 – 34). My, ktorí sme s Kristom vstali z mŕtvych a uverili mu, máme mnoho skúseností s tým, že Otec sa o nás stará – ak mu to dovolíme.

Sú rôzne možnosti, ako žiť život kresťana. Mne sa najviac páči tá, ktorá mi dovoľuje neustále sa radovať – dokonca aj v bolesti a trápení. Lebo Ježiš žije a žije vo mne. Aleluja!


Kvetná nedeľa: Slávnostný vstup

Nie, nebudem dnes písať o liturgickom slávnostnom vstupe, ktorý sa dnes odporúča pred svätými omšami. Hoci mi je ľúto, že mnohí kňazi urobia z toho len prechádzku po kostole. Skutočne je taký problém zísť sa napríklad na farskom dvore či miestnom futbalovom ihrisku a tam celý liturgický sprievod začať? Naša viera nie je len rozumná a rozumová, ale potrebuje aj zážitok...

Chcem však písať o inom vstupe. Začnem otázkou: Zažil si niekedy taký príchod Pána Ježiša do tvojho života, že si naň budeš do smrti pamätať? Že navždy zmenil a ovplyvnil tvoj život? Možno to bolo pri prvom svätom prijímaní, keď si zrazu vedel, že to nie je len nejaká oblátka, ale sám živý Boh prišiel a natrvalo vstúpil do tvojho života. Možno pri nejakej spovedi si zrazu vedel, že Otec ťa ako márnotratného syna ospravodlivil a znovu prijal za syna. Alebo si bol niekde na evanjelizačnej akcii, kde sa ťa niekto priamo opýtal: „Je Ježiš Kristus tvojím osobným Pánom a Spasiteľom?" Asi si bol po takej otázke nejaký čas vykoľajený nechápuc, čo sa ťa to pýta. No keď si nad tým uvažoval (určite s pomocou Ducha Svätého, ktorý ti vnukol, že je to dôležitá otázka), zistil si, že sa síce usiluješ žiť ako katolík, no len preto, že ťa tak vychovali, že to pokladáš za dobré, ale nie preto, že Ježiš za teba trpel, zomrel a vstal z mŕtvych. A tak si Ježiša pozval do svojho srdca a podriadil si mu svoj život.

Ak si teda niečo také prežil a vieš, že Ježiš je Pánom tvojho života, preži tento deň a celý Veľký týždeň vo veľkej radosti a vďačnosti za dielo vykúpenia, ktoré je aj tvojím údelom.

Ak si na nič také nepamätáš, tak je čas usporiadať dnes slávnostný vstup Ježiša do tvojho srdca. Predpokladám, že si po spovedi, s čistým srdcom. (Ak nie, tak využi najbližšie dni a prijmi sviatosť zmierenia.) Nájdi si čas – napríklad pred svätou omšou alebo niekedy popoludní v tichu kostola – a popros Ježiša, aby sa stal Pánom tvojho života. Môžeš to urobiť napríklad touto modlitbou:

„Pane Ježišu, ďakujem ti za to, že ma miluješ a že si prišiel od Otca na svet, aby si zomrel za mňa. Doteraz som si sám riadil život a hrešil som proti tebe. Teraz ti otváram dvere svojho srdca a života ako svojmu jedinému Spasiteľovi a Pánovi. Ďakujem ti, že si vždy ochotný odpustiť mi hriechy. Buď odteraz mojím Pánom, úplne ovládni môj život. Sformuj ma podľa svojej vôle, nauč ma žiť tvoje slovo." (z evanjelizačných a formačných materiálov Hnutia Svetlo-Život)

Takáto prosba je úplne v súlade s Božou vôľou. Ak sa ju pomodlíš – teda nielen odrecituješ, ale postavíš sa pred Boha a vyslovíš ju s vierou a očakávaním –, Ježiš ju vypočuje a stane sa Pánom tvojho života. Prevezme tvoje starosti, bremená, zranenia, očakávania, nádeje... a bude ti dávať presne to, čo potrebuješ na to, aby si žil svätým životom. Navonok sa možno nič nezmení, ale ty vo svojom vnútri budeš vedieť, že si oslobodený a že v tebe žije Ježiš.

Ježiš ťa povedie k novej modlitbe – bude rozhovorom s ním, s Otcom, bude ju viesť Boží Duch.

Ježiš ti otvorí Písmo a ty zrazu budeš v ňom nachádzať slová, vety, ktoré usmernia tvoj život.

Ježiš ťa povedie k plnšiemu prijímaniu sviatostí – budú pre teba nielen prostriedkami milosti, ale stretnutím so živým Bohom.

Ježiš ti dá nových priateľov a vytvoríte malé spoločenstvo tých, ktorí milujú Ježiša a navzájom sa podporujú v živote podľa viery.

Ježiš ti ukáže, že nie si bezvýznamný, ale máš dôležité postavenie v miestnej cirkvi i v spoločnosti a povedie ťa k službe.

Prosím ťa, priprav dnes slávnostný vstup Ježiša do tvojho života. A potom pozoruj, ako ťa premieňa. Nezabudni na tento dátum: 14. apríl 2019, Kvetná nedeľa. Bude to až do smrti pre teba deň, keď Boh zmenil tvoj život.

Upozornenie: Podriadenie života Ježišovi ako tvojmu Pánovi a Spasiteľovi ťa neuchráni pred pádmi. Budeš však schopný a ochotný urobiť všetko preto, aby si neostal v hriechu, konal pokánie a znovu mal Ježiša v srdci.


5. pôstna nedeľa: Vždy nové

Štruktúra dnešných čítaní je veľmi povzbudzujúca. V čítaní z Knihy proroka Izaiáša Boh hovorí o svojej moci robiť nové veci, také, o akých sa ľuďom ani nesnívalo. Evanjelium o cudzoložnej žene to potvrdzuje na veľmi konkrétnom prípade zo života. Ježišovo riešenie situácie, ktorá mala zdanlivo len dve možnosti, je geniálne. Božské. Žalm jasá – lebo Boh urobil čosi nové, nečakané so Židmi v babylonskom zajatí. Dokonca pohania pri pohľade na jeho riešenie žasli a uznávali: „Veľké veci urobil s nimi Pán!" (Ž 126, 2c). Bolo to také očividné, že aj oni boli presvedčení o zásahu Boha Izraelitov.

A čo Pavol v Liste Filipanom? Tiež uznáva veľkosť Božieho konania, hoci nie priamo. No keď hovorí, že kvôli Kristovi všetko pokladá za odpadky (doslova výkaly), tak uznáva, že Božie konanie a vzťah s ním presahujú akúkoľvek pozemskú hodnotu. Pavol však pridáva jednu myšlienku, pre ktorú by som v pomyselnom poradí dnešných čítaní dal tento text ako posledný – hovorí, že ešte nedosiahol všetko, že ešte beží za víťaznou cenou Božieho povolania. Táto myšlienka je čiastočne obsiahnutá aj v spomínanom žalme, kde síce vyslobodení plesajú, no hneď aj volajú: „Zmeň, Pane, naše zajatie..." (v. 4a). Pavol aj žalmista veľmi dobre vystihujú našu realitu – sme zachránení utrpením, smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiša Krista, ktorého sme krstom prijali za svojho Pána a Spasiteľa, no ešte je pred nami kus nebezpečnej cesty.

V súhrne sú tieto texty jedným veľkým povzbudením k odvahe a dôvere. K odvahe – lebo sme na dobrej ceste, sprevádzaní Pánom. K dôvere – lebo aj v zdanlivo neriešiteľných situáciách môžeme očakávať, že Boh zasiahne tak, ako to potrebuje pre svoj cieľ: zjednotiť všetko v Kristovi (pozri Ef 1, 10).

Zároveň sú tiež upozornením, že táto dobrá cesta je neustále napádaná zlým, že sme pod ostrou paľbou síl temnoty. Preto sa nemôžeme ani na chvíľu uspokojiť a nahovárať si, že „už sme za vodou", ako si to zvyknú hovoriť tí, čo majú milióny. „Za vodou" budeme vo chvíli smrti, ak dosiahneme „víťaznú cenu Božieho povolania v Kristovi Ježišovi". To neznamená, že nám Pán nedožičí chvíle pokoja a oddychu v jeho náručí. Dožičí, čo asi každý z nás zakúša. Zároveň však vždy máme byť v strehu, lebo útoky na našu túžbu po Bohu a na úsilie žiť pre neho môžu prísť kedykoľvek a neraz z nečakanej strany.

Dnes je jedinečný deň v dejinách ľudstva. Tento deň totiž ešte nikdy nebol a už nikdy nebude. Vnímaš tú novosť, neopakovateľnosť, Božiu fantáziu, s akou tento deň napĺňa? Tak mu dôveruj, plesaj a jasaj, radostne týmto dňom kráčaj, pričom dôveruj, že Pán ťa prevedie aj cez tie chvíle, ktoré sú pre teba ťažké, možno bezvýchodiskové. A vieš čo? Zajtra bude zasa jedinečný deň v dejinách ľudstva. Bez ohľadu na to, či Pán príde alebo nepríde.


4. pôstna nedeľa: Príčina našej radosti

To všetko je od Boha" (2 Kor 5, 18). Ak nás dnes Cirkev pozýva prežívať radosť, určite to nie je preto, že Veľká noc je blízko. Liturgické texty nám ponúkajú celkom inú motiváciu radosti, božskú, motiváciu vykúpenia, záchrany. Sme totiž uprostred Pôstneho obdobia, času, keď si viac pripomíname svoje zlyhania a hriechy, viac sme vyzývaní konať pokánie. A to by nás vzhľadom na to, že napriek snahe stále zlyhávame, mohlo viesť k ochabnutiu, možno k rezignácii, že načo sa snažiť, keď aj tak stále padáme. Preto nám Cirkev ukazuje – aj cez liturgické čítania –, že celé dielo vykúpenia je Božia vec, že našou úlohou je „len" prichádzať takí, akí sme, a vyznávať svoje previnenia. A dôvodom radosti je prijaté odpustenie, vykúpenie, záchrana.

Všimni si hneď prvú vetu v dnešnom čítaní z Knihy Jozue: „Dnes som z vás odstránil egyptskú potupu" (5, 9a). Na Hebrejov v Egypte sa všeličo nabalilo – zmýšľanie otrokov, modloslužba, spomienky na plné hrnce, obavy o budúcnosť... Keď na jerišských stepiach prvý raz slávili Veľkú noc, tak Boh im hovorí: „Vaša minulosť, vaše zlyhania, vaše nevernosti, to všetko je zabudnuté. Ste novým ľudom..."

Pavol tú istú pravdu v Druhom liste Korinťanom vyjadruje takto: „Kto je v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové" (5, 17). Avšak tu už nehovorí o nejakej pozemskej skutočnosti, ale o duchovnej – neboli sme oslobodení od „egyptskej potupy", ale z rúk diabla. A nešlo len o vyslobodenie, ale o úplné pretvorenie – sme „novým stvorením".

Pán Ježiš v evanjeliu hovorí o tejto pravde v podobenstve. Mladší syn „bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa" (Lk 15, 24. 32).

Vidíš tie dôvody na radosť? To je o tebe. Ak si spáchal čo len jeden hriech, zaslúžil si si smrť (Rim 6, 23). Ak si žiadny hriech nespáchal, tak si odsúdený na smrť pre dedičný hriech. Nemáš úniku. A predsa ťa Boh vyslobodil, vrátil ti život i slobodu, prijal za svoje dieťa... Vieš sa z toho radovať? Alebo je to pre teba len informácia, ktorú síce dobre poznáš, ale nič v tebe nevyvoláva?

Mnohí žijeme bez radosti. Lebo vykúpenie vnímame ako informáciu, nie ako zásah Boha do nášho života a prejav jeho lásky. Vieme sa radovať zo svetských vecí, ale nie z Božích. Treba to zmeniť. Lebo Božie veci v nás vyvolávajú skutočnú radosť, ktorá nepominie. Ak vyhráš milión, tak sa z toto budeš radovať pár dní. Ak si dostal ako dar večný život, z neho sa budeš radovať večne.

Čo môžeš urobiť so svojou „neradosťou?" Premieňať ju na radosť. Zober si dnešný žalm (34) a modli sa ho každý deň tohto týždňa. Spomínaj si pritom, čo Boh pre teba urobil. Dnešné čítania hovoria veľmi jasne o jeho konaní. Ak to v tebe nevyvolá radosť, vďačnosť, pozdvihnutie srdca, tak choď a povedz o týchto Božích dielach niekomu inému. A potom sa raduj z jeho radosti :-)


3. pôstna nedeľa: Ešte je nádej.

Kto bol Mojžiš, ktorého dnes v prvom čítaní stretávame kdesi na konci sveta, v púšti, pod vrchom Horeb? Bol nikým. Nepoznáme mená jeho rodičov, jeho meno v egyptčine (Mosé, Mzes) sa dá preložiť ako syn nikoho, nič nemá (pasie ovce svojho tesťa), má ženu, ktorá má cenu pol groša (meno Sefora znamená vrabček, a Pán Ježiš v evanjeliu hovorí, že dva vrabce predávajú za halier), je na púšti, kde nič nie je, pod vrchom, ktorého meno znamená pusté, slnkom spálené miesto, pred suchým kríkom. A presne v takej situácii sa mu zjavuje Boh a dáva sa mu poznať. (Toto sú myšlienky poľského dominikána Adama Szustaka.)

Čo Boh zjavuje Mojžišovi? Že nie je Bohom vzdialeným, statickým. Niekedy totiž máme takú predstavu Boha – že nám dal pravdy, aby sme ich verili, prikázania, aby sme ich zachovávali, a prostriedky milosti – sviatosti –, aby sme to zvládli. A teraz už len kdesi z neba kontroluje, ako to zvládame. Je to dosť okresaný pohľad na Boha. V dnešnom čítaní sa zjavuje oveľa plnšie a dynamickejšie, ako Boh, ktorý vidí utrpenie, počuje kvílenie, pozná bolesť svojho ľudu, a preto zostupuje, aby ho vyslobodil. Náš Boh je starostlivý a nenechá svoje deti bez pomoci.

Je však pre nás dôležité poznať logiku Božieho konania. Jeho podstatou je človek. Mojžiš musel byť dosť šokovaný, keď počul, že má ísť do Egypta a vykonať Božie dielo. A vyhovára sa, že on na to nemá. My si tiež myslíme, že potrebujeme byť dokonalí a skvelí, aby sme sa s Bohom mohli stretnúť. On sa však stretáva s Mojžišom v jeho najväčšej biede. Boh býva tam, kde nič nie je. Býva v tvojom srdci.

V tomto svetle je dnešné evanjelium veľkou výstrahou i nádejou. Výstrahou, aby sme nehľadali Boha vo svojej dokonalosti. (Vieš, ktoré stvorenie bolo najdokonalejšie? Lucifer, Satan! A predsa strašne padol práve preto, že sa upriamil na svoju dokonalosť.)

I nádejou. Boh sa nám chce dať nájsť a poznať v našej každodennosti. Nie je skrytý ani ďaleko, je tu, blízko, pri tebe, v tom, čo práve prežívaš. Boha máme hľadať tam, kde práve sme. Takí, akí práve sme.

Preto nestavaj svoje pôstne úsilie na tom, čoho všetkého sa zriekneš a čo všetko zvládneš, ale na tom, že Boh je v tvojom srdci. Hovor s ním, pýtaj sa ho, počúvaj ho. On je a je s tebou. Čo viac potrebuješ?

Zober tento text ako „pohnojenie" a „okopanie" figovníka, spomínané v evanjeliu. A ži v nádeji, že prinesieš úrodu. Nech ti v tom pomáha modlitba 103. žalmu: „Dobroreč, duša moja, Pánovi...!"

2. pôstna nedeľa: Pevne stáť

Dnes chcem písať o pevnom ukotvení v Kristovi. V tom, ktorý vstal z mŕtvych. Svätý Pavol to vyjadril v Liste Filipanom slovami: „Pevne stojte v Pánovi" (4, 1). V Liste Kolosanom použil iné slová: „Ako ste teda prijali Krista Ježiša, Pána, v ňom žite: v ňom zakorenení a na ňom postavení, upevnení vo viere" (2, 6 – 7). Prečo práve o tomto píšem?

Žijeme v zložitej dobe (tak ako každá generácia v svojom čase :-)). Aj nami môže zmietať „hocijaký vietor klamlivého ľudského učenia, ktorý podvodne strháva do bludu" (Ef 4, 14). Možno si ani neuvedomujeme, ako sa nechávame ovplyvňovať myslením, hovorením a konaním ľudí, ktorí nežijú podľa Božieho zákona. Preto Pavol pridáva výzvu: „Ale žime podľa pravdy a v láske všestranne vrastajme do toho, ktorý je hlavou, do Krista" (Ef 4, 15).

Pozri sa na Abraháma. Boh s ním chce uzavrieť zmluvu, no „prenikla ho veľká, príšerná hrôza" (Gn 15, 12), Abrahám neušiel. Ostal napriek hrôze a výsledkom bola zmluva, ktorej sme dedičmi. Pevne stál v Pánovi...

Pozri sa na Petra, Jakuba a Jána. Ježiš sa pred nimi premieňa a tým im akoby hovorí: „Prídu príšerné dni. Utrpenie, hrôza a smrť. Ale vy pevne stojte, lebo vidíte ‚za‘ tie udalosti." Ich život je dôkazom, že po zoslaní Ducha Svätého pevne stáli v Pánovi.

Pozri sa na žalmistu, ktorým je zrejme kráľ Dávid. Jasne vyznáva svoju dôveru v Pána: „Pán je moje svetlo a moja spása... Pán je ochranca môjho života... Ty si moja pomoc" (Ž 27, 1ac. 9c). Pevne stojí v Pánovi. No zároveň vie o svojej slabosti, preto volá o pomoc – aby nezakolísal: „Neodvracaj svoju tvár odo mňa, neodkláňaj sa..." (27, 9ab). Pri svätej omši spievame len časť z tohto žalmu, ale stojí zato, aby si si ho dnes prečítal a premodlil celý. To je totiž jeden zo spôsobov, ako „pevne stáť v Pánovi" – volať k Pánovi a pripomínať si jeho lásku a moc. A Dávid to zvládal. Vrátane zlyhaní... keď konal pokánie a znova pevne stál.

Ako to vyzerá s tebou? Čo najviac ovplyvňuje tvoje zmýšľanie, hovorenie, konanie? Celebrity? Politici? Novinári a prieskumy verejnej mienky? Kamaráti? Alebo Boh a jeho slovo?

Nájdi si v Knihe Jozue 8. verš v 1. kapitole, nauč sa ho naspamäť a uč sa podľa neho konať. Potom budeš pevne stáť v Pánovi. A nezabudni: „Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonalý a pripravený na každé dobré dielo" (2 Tim 3, 16 – 17).

Tak som ťa ohádzal Božím slovom a je na tebe, či mu dovolíš vstúpiť do svojho srdca a upevniť ťa v Pánovi, alebo ho zmyješ slovami nie Božích ľudí...


1. pôstna nedeľa: Čas na zmenu

Ak chceme, aby Pôstne obdobie malo pre nás skutočný význam, musíme ho začať zmŕtvychvstaním Ježiša Krista. Ono – ako konanie Boha – totiž dáva týmto dňom pokánia zmysel. Tak to spomína svätý Pavol v Liste Rimanom: „Ak svojimi ústami vyznávaš: ‚Ježiš je Pán!‘ a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený" (10, 9). Všimni si, že podobné vyznanie je aj v čítaní z Knihy Deuteronómium. Izraelita pri prinášaní prvotín Pánovi najprv spomína na konanie Boha – na svoje dejiny, na vyslobodenie. A potom vyznáva: „Teraz som priniesol prvotiny plodov zeme, ktorú si mi dal, Pane" (26, 10, kurzíva pridaná).

Tak aj pre nás má zmysel zamyslieť sa nad svojím životom a robiť pokánie za svoje zlyhania, ak veríme, že Ježiš vstal z mŕtvych a žije, ak veríme, že Boh nás vyslobodil z otroctva hriechu a začlenením do Cirkvi nás voviedol do novej zasľúbenej zeme. Bez tejto viery je celé naše úsilie a zriekanie sa len divadlom pre uspokojenie vlastného egoizmu.

Veríš, ako to vyžaduje Cirkev? Otázky k tomu budeš počuť počas Veľkonočnej vigílie, keď si budeme obnovovať krstné sľuby. Pritom nejde o vieru vedomostnú, ale bytostnú. O vieru, ktorá poznanú pravdu praktizuje v živote. A tu sa dostávame k zmyslu Pôstneho obdobia. Dostávame dar zastavenia sa a preskúmania našej zmluvy s Bohom – preskúmania vernosti, preskúmania horlivosti.

Výsledkom takého skúmania môže byť často konštatovanie, že za rok od minulého Pôstu sa nič nezmenilo. Ba že sa ešte aj čosi viac pokazilo. To nech však pre teba nie je dôvod na rezignáciu. Naopak, modlitbou 91. žalmu, ktorý dnes pri liturgii spievame, môžeš vyjadriť novú dôveru v Božiu pomoc a ochranu. Choď čo najskôr na spoveď a vyznaj svoje zlyhania. Tiež popros Boha, aby ťa chránil, aby ťa jeho anjeli nosili na rukách... Keď potom opäť pôjdeš na spoveď už tesne pred sviatkami, budeš môcť vyhlásiť, že Pán ťa voviedol hlbšie do zasľúbenej zeme...

Pozor však na jednu vec. Ak dnes budeš pozorne počúvať texty čítaní, zistíš, že tie isté slová hovorí Boh (ústami žalmistu) i diabol citovaním žalmu v evanjeliu. „Svojim anjelom dá príkaz o tebe, aby ťa strážili na všetkých tvojich cestách. Na rukách ťa budú nosiť, aby si si neuderil nohu o kameň" (Ž 91, 11 – 12; porov. Lk 4, 10 – 11). Preto sa vždy pozeraj aj na to, kto sa ti prihovára slovami Písma. Pros o dar rozoznania, aby si neupadol do osídla zlého, ktorý sa rád maskuje za anjela svetla (pozri 2 Kor 11, 14). Ak bude k tebe hovoriť Boží človek, prinesie ti to pokoj, trvalú radosť, jednotu. Ak to nebude Boží človek, bude ti prinášať nepokoj, hnev (či radosť, ktorá rýchlo pominie), rozdelenie, nenávisť...


8. nedeľa cez rok: Z plnosti srdca hovoria ústa

Hoci téma brvna vo vlastnom oku je lákavá na komentovanie, predsa ostanem pri téme, ktorú mi ponúka súvis medzi čítaním z Knihy Sirachovho syna a Lukášovým evanjeliom. Téma nášho rozprávania je ľudovým príslovím vyjadrená takto: „Čo v srdci, to na jazyku."
Nebudem rozoberať, čo všetko svojím jazykom spôsobujeme – sebe aj iným. To si vieš zrátať aj sám, veď vidíš všetky následky toho, čo vypustíš z úst. Dobré i zlé. Ale chcem sa zaoberať tým, čo robiť, aby ovocie našej reči bolo vždy dobré.
Prvú odpoveď nachádzam u žalmistu. Dnes spievame: „Ako je dobre oslavovať teba, Pane!" To je prvé riešenie našich problémov so zbytočným hovorením, ktoré nebuduje, ale ničí. Zamerať sa na oslavu Boha. Keď oslavuješ Pána, nehrešíš. Pričom tá oslava nemá byť len slovami, ale aj zmýšľaním a skutkami.
Druhú odpoveď vidím v Liste Kolosanom: „Pod vplyvom milosti spievajte Bohu vo svojich srdciach žalmy, hymny a duchovné piesne" (3, 16). Ak bude tvoje srdce napĺňané tým, čo odporúča apoštol, aj ostatné tvoje reči budú požehnaním pre všetkých, čo ťa budú počúvať.
Tretia odpoveď: „Ak si niekto myslí, že je nábožný, a nedrží si jazyk na uzde, ale klame sám seba, toho nábožnosť je márna" (Jak 1, 26). Pohľad na seba v pravde a vedomie vlastnej hriešnosti nám neraz zatvorí ústa tam, kde by sme ináč len priliali olej do ohňa.
Štvrtá odpoveď sa môže zdať zameraná na ženy, ale platí pre všetkých: „Zlatá obrúčka v svinskom rypáku je pekná žena, ale bez jemnocitu" (Prís 11, 22). Už sa ti stalo, že si stretol inteligentného človeka, možno krásnu ženu, no keď otvorili ústa, bol to des? Ak nechceš, aby ťa ľudia vnímali podľa tohto verša Písma, tak vždy sa usiluj o súlad medzi svojou inteligenciou či krásou a svojou rečou.
Piata odpoveď: „Pánov služobník sa nemá vadiť, ale má byť ku každému prívetivý, schopný učiť a byť trpezlivý" (2 Tim 2, 24).
Iná: „Z vašich úst nech nevyjde nijaké zlé slovo, ale iba dobré, na potrebné budovanie, aby prinášalo milosť tým, čo počúvajú" (Ef 4, 29).
Ďalšia: „Vaša reč nech je ‚áno - áno‘, ‚nie – nie‘. Čo je navyše, pochádza od Zlého" (Mt 5, 37).
Ďalšie odpovede si nájdeš, keď si urobíš biblické štúdium na tému reči, rozprávania. Predpokladám, že potom pôjdeš na spoveď, lebo Písmo, zvlášť múdroslovné knihy, odhaľuje mnohé naše zlyhania v tejto oblasti, ktoré si ani neuvedomujeme.
Toto tvoje úsilie o čisté srdce a následne čisté rozprávanie spôsobí, že „ešte aj v starobe budeš prinášať ovocie, úrodný budeš a plný sviežosti" (porov. Ž 92, 15). Nestojí taká skvelá staroba za tú trochu starostlivosti o náplň tvojho srdca?

PS. Čo tak dať si túto oblasť ako predmet pôstneho úsilia v najbližších mesiacoch?


7. nedeľa cez rok: Toto je cesta

Kresťan sa vo svojom živote nikdy nedostane do bodu, keď si môže povedať: „Fajn, už som dosiahol všetko, čo ako veriaci človek môžem vo vzťahu k Bohu a ľuďom dosiahnuť. Som dokonalý, ako to Boh odo mňa žiada." Dnešné evanjelium nám totiž ukazuje, že vždy je niečo, v čom môžeme byť lepší.

No na druhej strane veriaci človek, ktorý miluje Boha, v každej chvíli (okrem stavu hriechu) môže byť spokojný, lebo prežíva a koná to, čo v danej chvíli Boh od neho očakáva.

Nie je to protirečenie? Nie, je to paradox živej viery kresťana. Som aj hriešnik, aj svätec. Som neustále ohrozovaný zlom (svetom, diablom, telom) a neraz prehrávam, no zároveň som súčasťou Božieho kráľovstva, kde som milovaný, chránený a „omilosrdňovaný", takže nijaký môj hriech nemá čas usídliť sa vo mne a nadobudnúť nado mnou moc.

Zober si Dávida. V dnešnom prvom čítaní sa zachoval nesmierne šľachetne a nevztiahol ruku na Pánovho pomazaného, hoci mohol. Pričom, ľudsky povedané, mal na to právo – veď Saul bol jeho najväčší nepriateľ, ktorý mu siahal na život. Dávid však prežíval to, čo aj my – bol hriešnik, milovaný Bohom. A keďže túto lásku vnímal, usiloval sa konať tak, ako Boh. Milosrdne.

Nedávno (8. 2.) bol v posvätnom čítaní Liturgie hodín text, ktorý mne osobne veľmi pasuje k dnešným čítaniam. Tu je kúsok z neho:

„Tých, čo boli uznaní za hodných stať sa Božími deťmi a narodiť sa zhora z Ducha Svätého a majú v sebe Krista, ktorý ich osvecuje a obnovuje, usmerňuje Duch rôznymi a odlišnými spôsobmi a s duchovným pokojom v srdci ich neviditeľne vedie milosť. Niekedy sú smutní a nariekajú pre ľudské pokolenie... Inokedy ich Duch podnieti zasa k takému jasotu a láske, že keby to bolo možné, zavreli by do svojho srdca všetkých ľudí, bez ohľadu na to, či sú dobrí alebo zlí. Niekedy sa v duchovnej pokore znižujú pod všetkých ľudí a sú presvedčení, že sú najzvrhlejší a najbiednejší zo všetkých. Inokedy ich Duch udržuje v nevýslovnej radosti. Občas sa podobajú hrdinovi, ktorý si obliekol úplnú kráľovskú výzbroj a ide do boja, udatne sa bije s nepriateľmi a poráža ich... Inokedy duša odpočíva v hlbokom tichu, pohode a pokoji a tak zotrváva iba v duchovnej rozkoši, v nevýslovnom osviežení a dokonalej blaženosti... Inokedy sú ako ktorýkoľvek iný človek."

Toto je text o nás. Celé Božie slovo je o nás. Sme hriešnici i svätci zároveň. Keď na nás dnes Ježiš kladie požiadavky, ktoré sa nám môžu zdať neuskutočniteľné, tak si spomeňme na Dávida, prečítajme si text neznámeho autora, ktorý som vyššie citoval, a vykročme. Boží Duch nás povedie po neuveriteľných cestách. Budeme „milovať nepriateľov, dobre robiť tým, čo nás nenávidia, žehnať tých, čo nás preklínajú, modliť sa za tých, čo nás potupujú" (porov. Lk 6, 27 – 28).

„Dobroreč, duša moja, Pánovi!" (Ž 103, 1).


6.nedeľa cez rok: Chudobní Pána

„Keď Kristus nevstal, vaša viera je márna... Ale Kristus vstal z mŕtvych" (1 Kor 15, 17ab. 20a).

Všimni si, že dnešné druhé čítanie obsahuje citát, ktorý som dal do záhlavia všetkých tohtoročných textov. Preto mám chuť napísať len jednu, jedinú vetu: Ježiš žije! To je pre mňa to najdôležitejšie.

V Izraeli kedysi žili anavím Jahve, chudobní Pána. Spomínaš si na tú chudobnú vdovu, ktorá hodila do chrámovej pokladnice všetko, čo mala, dve drobné mince? Bola anavím Jahve, Pánova chudobná. Celú svoju dôveru vložila do neho. Nešpekulovala, či sú lepší saduceji alebo farizeji, zelóti či eséni... Nečakala, že niekto z nich sa o ňu postará. Dôverovala Pánovi. Celým srdcom.

Anavím Jahve boli tí, ktorých vyzdvihuje Jeremiáš, žalmista aj Ježiš. „Blažený človek, čo v Pána skladá dôveru." Povedané súčasným jazykom, nespolieha sa na životné poistky, hypotekárne úvery, na politické strany, na prezidenta či vládu. Áno, tí všetci majú svoje poslanie a úlohu, ale môj život je v rukách môjho Boha. Oj, ako mi je smutno, do akej miery sme sa dali obalamutiť systémom moci a života našich dní! Volíme podľa prieskumov verejnej mienky, nie podľa svedomia (nie podľa toho, kto je najlepší, ale kto má vraj najväčšie šance). Kupujeme podľa reklám, nie podľa potreby. Aj morálne zásady si prekrúcame a prispôsobujeme podľa tých, čo žijú bez Boha (v našej dedinskej farnosti na tzv. katolíckych Kysuciach bolo minulý rok 40% pokrstených detí narodených mimo sviatostného manželstva).

Anavím Jahve sú aj dnes tí, ktorí sa spoliehajú na Pána. Lebo Ježiš žije! Ježiš vstal z mŕtvych a je so mnou! Tak prečo sa mám báť, pred kým sa mám strachovať?

Nemám moc zmeniť nič z toho, čo mi trhá srdce, nič z toho, čo som vyššie spomenul. Neovplyvním prezidentské voľby ani rozdeľovanie peňazí zo všelijakých fondov. Ale moje srdce jasá v mojom Bohu: „Pokojne očakávam deň súženia, ktorý príde na národ, čo nás napadol. Lebo figovník nebude kvitnúť a nebude hrozna vo viniciach. Sklame úroda olivy a polia nedajú pokrm. Stratia sa ovce z košiara a v maštaliach nebude dobytka. Ale ja sa budem tešiť v Pánovi, jasať budem v Bohu, svojej spáse" (Hab 3, 16 – 18).

To je radosť anavím Jahve, tých, ktorí sa spoliehajú na Pána. Nezabudni a chráň sa tohto: „Zlorečený človek, ktorý sa spolieha na človeka... kráča podľa rady bezbožných a chodí cestou hriešnikov, vysedáva v kruhu rúhačov" (Jer 17, 5; porov. Ž 1, 1).

Ale ešte viac nezabudni a podľa toho ži: „Blažený človek, čo... v zákone Pánovom má záľubu a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou" (Ž 1, 2). „Požehnaný človek, čo dúfa v Pána" (Jer 17, 7). „Blahoslavení..." (Lk 6, 20 – 23). Anavím Jahve. Chudobní Pána. Tí sú požehnaní, blažení, blahoslavení. Lebo majú Pána...

5. nedeľa cez rok: Pán za mňa dielo dokončí!

Izaiáš aj apoštol Peter v dnešných čítaniach majú jedno spoločné – cítia sa nehodní byť v prítomnosti Boha. Izaiáš sa pokladá sa strateného, Peter žiada Ježiša, aby od neho odišiel. No Pán presne toto od nich potrebuje – vedomie slabosti, nehodnosti, neschopnosti –, aby cez nich mohol konať svoje dielo. A vieme, že obaja konali Božie dielo s veľkou mocou a veľkými výsledkami.

Na prvý aj druhý či tretí pohľad sa však dosť ťažko hľadá súvis responzóriového žalmu s týmito čítaniami. Najmä keď spievame: „Budem ti hrať pred tvárou anjelov" (Ž 138, 1c). Čo má nejaký spev – aj keď pred anjelmi – spoločné s povolaním jedného či druhého? Nuž veľa. Keď totiž pri ohlasovaní radostnej zvesti zažiješ, že „Pán za mňa dielo dokončí" (v. 8a), tak ťa to povedie k spevu a radosti „pred tvárou anjelov". Presne to som zažil pred 36 rokmi, keď som v podzemnej cirkvi viedol dvojtýždňové stretnutie pre asi 30 mladých ľudí. Bola to prvá takáto akcia, ktorú mi zverili. Prvé dni som mal pocit, že to len babrem a babrem. A tak som sa na konci štvrtého dňa večer rozhodol, že to zbalím a v noci odídem, ujdem. Typický postoj samoľúbeho chlapa, ktorý vidí, že zlyháva. Pred odchodom som si však našťastie otvoril Písmo, presne dnešný žalm. Čítal som ho a... nič. Až na konci – „Pán za mňa dielo dokončí". Svitlo mi! Pochopil som, že to nie je o tom, ako sa cítim, ako mi to ide, ale o Bohu. Ďalšie dni už boli v znamení spevu pred tvárou anjelov...

Vnímaš v srdci, že máš vytvoriť modlitbové spoločenstvo? Že máš založiť novú ružu v rámci ružencového bratstva? Že sa máš zapojiť do Modlitieb matiek či otcov? Že máš slúžiť ako lektor či žalmista? Že máš organizovať kurz Objav Krista? Alebo že sa máš do niečoho takého zapojiť ako účastník či dobrovoľník? A zároveň vnímaš v srdci všetky tie výhovorky, že na to nemáš, že si neschopný, že ty to nevieš? Ak áno, tak si pripravený konať veľké Božie dielo, lebo „Pán za teba dielo dokončí".

Naše farnosti zomierajú na pasivitu a ľahostajnosť. „Nech robia iní, ja na to nemám čas." Ak tráviš hodinu denne pred televízorom, tak na to čas máš! Všetok ten čas, ktorý tráviš pred televízorom (pri počítači, hrami, ...) môžeš venovať službe. Môžeš robiť to, čo svätý Pavol: „Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem; že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem, že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim" (1 Kor 15, 3 – 5).

Nedovoľ, aby sa ťa raz Pán pýtal: „Očakával som tvoj spev pred tvárou mojich anjelov. Ako to, že ťa nebolo počuť?"


4. nedeľa cez rok: Držať sa Ježiša

Dnešné evanjelium je akoby neúplné, akoby Lukáš niečo pri opise deja v Nazarete vynechal, čo potom vyvoláva otázky: Prečo Ježiš „politicky nekorektne" (priamo do očí, bez ohľadu na následky, vediac, že sa tým mnohí dotkne) povedal svojim rodákom, že si nectia proroka? A prečo im uviedol príklady Eliáša a Elizea a ich pôsobenie medzi pohanmi? Čo si má z toho dnešný človek poskladať?

Neviem jasné odpovede na tieto otázky, no skúšam pomôcť si prvým čítaním o povolaní proroka Jeremiáša a žalmom. Boh Jeremiášovi prisľubuje pomoc, ochranu, oporu pri ohlasovaní Božích posolstiev. Žalm zas vyjadruje prosbu o túto pomoc a zároveň ochotu neprestať ohlasovať Pánove zázračné diela. Z toho mi vyplýva v súvislosti s evanjeliom pár poznatkov:

1. Boh je verný a ochraňuje svojich prorokov. Ježiš nezahynul, keď ho chceli jeho rodáci zabiť.

2. Prorok – v tomto prípade Ježiš – je verný v ohlasovaní Božieho posolstva, lebo vie, že je to jeho úloha a povinnosť. A to aj v prípade, keď to posolstvo vyvolá búrku nevôle a v Ježišovom prípade dokonca pokus o zabitie.

3. Boh nepestuje „politickú korektnosť". Nazýva veci a situácie pravým menom, odhaľuje hriešne zmýšľanie a usvedčuje zo zlyhaní. No nikdy to nerobí samoúčelne, ale aj Nazaretčanom cez Ježiša hovoril (hoci to svätopisec doslovne neuvádza), že majú možnosť zmeniť svoje zmýšľanie. Po Ježišovej reči mali šancu byť prvými, ktorí „si uctia proroka v jeho vlasti" (porov Lk 4, 24).

4. Boh uprednostňuje. Pohanov. Veľmi mu záleží na tom, aby sa stratení našli. Preto pre ich záchranu používa aj mimoriadne prostriedky – ako bolo jedlo pre vdovu a jej syna v Sarepte či uzdravenie Námana.

Mám z toho pre seba tri závery.

Ak sa do celej situácie vložím ako Boží muž, ako človek, ktorý má v Cirkvi svoje poslanie, tak si musím denne pripomínať, že Boh je so mnou a vedie ma i sprevádza. Nemusím sa báť. Z toho tiež vyplýva, že sa nemusím obávať hovoriť/konať aj ťažké veci, lebo ak sa budeme len „okiadzať", nijako nebudeme rásť.

Ak sa na to pozerám ako jeden zo zástupu v nazaretskej synagóge, musím denne prosiť, aby som bol schopný počuť Božie slovo tak, aby mi menilo život, aby aj „politicky nekorektné" slová vo mne nevzbudzovali hnev, ale prebúdzali ochotu meniť zmýšľanie i konanie.

A napokon potrebujem neustále dávať pozor, ako sa pozerám na ľudí, ktorí nemilujú Ježiša. Lebo im Boh prejavuje osobitnú lásku. Mám mu byť podobný a robiť všetko pre to, aby Ježišovu lásku zakúsili aj opätovali.

Vieš, čo ma v tom najviac povzbudzuje? Že vlastne mám len jednu úlohu – držať sa Ježiša. Vtedy všetko ide hladko, hoci s utrpením. Ak sa ho nedržím, tak sú to všetky nesplniteľné úlohy a ciele.



3. nedeľa cez rok : Boh hovorí!

Od prvého prečítania liturgických textov tejto nedele vnímam vo svojom srdci pokoj a vnútornú radosť.

Vnímam totiž, že nie som sám, ale som súčasťou Kristovho tajomného tela, Cirkvi, v ktorej mám svoje nezastupiteľné miesto a úlohu.

Vnímam radosť z ohlasovania Božieho slova – radosť z radosti Židov, ktorí po návrate z babylonského zajatia prvý raz po rokoch počujú slová Svätého písma. Plačú – možno od dojatia, možno s vedomím, ako veľmi sa prehrešovali proti Bohu –, no napokon prežívajú radosť, lebo Boh na nich nezanevrel, ale stále k nim hovorí.

Vnímam radosť žalmistu, ktorý sa doslova vytešuje z bohatstva, obsiahnutého v Božom slove – vyjadrujú to prívlastky ako dokonalé, hodnoverné, správne, jasné, pravdivé, spravodlivé. A tiež z účinkov Božieho slova – osviežuje dušu, dáva múdrosť, potešuje srdce, osvecuje oči.

Napokon vnímam radosť Ježiša, ktorý ohlasuje, že dnes sa naplnili slová Písma, ktoré práve prečítal. A som presvedčený, že tým nemyslel len to, že ho Pán pomazal, ale aj to, že prepúšťa na slobodu zajatých, navracia zrak slepým... Keď k tomu dodal, že vyhlasuje Pánov milostivý rok, Židia veľmi dobre vedeli, čo to znamená. Skús si to nájsť v Knihe Levitikus 25.

Dnes by sme znovu mali pri počúvaní textov Božieho slova plakať – od radosti. Lebo toto slovo sa dotýka nás. To my sme prepustení na slobodu, nám sa vracia zrak (ako dobre si pamätám deň, keď sa mi po rokoch vzdialenia sa od Boha vrátil zrak a opäť ku mne začalo Písmo hovoriť), my sme tí, ktorým Boh osviežuje dušu, dáva múdrosť, potešuje srdce...

Počúvaj Božie slovo a raduj sa s Ježišom, že sa uskutočňuje. Aj dnes a aj v tvojom živote. Veď ak sa naučíš trvalo byť s Ježišom a radovať sa z jeho diela vykúpenia, budeš prežívať pokoj a budeš oveľa bezpečnejší pred nepriateľom a jeho útokmi, ako keby si žil v neustálom napätí a strachu zo zlyhania.


2. nedeľa cez rok: Má moc!

Od pondelka som čítal texty nedeľných čítaní a hľadal, čo ich spája. Teda okrem čítania z 2. listu Korinťanom, ktorý sa číta na pokračovanie a nemá priamu súvislosť s ostatnými textami. A objavil som toto:

Prvé čítanie z Knihy proroka Izaiáša hovorí o rozhodnutí Mesiáša spasiť/zachrániť Jeruzalem. Nielen tak hocako, ale zjavne a bohato. Prirovnáva svoj záujem o Jeruzalem k záujmu ženícha o svoju nevestu. Celé čítanie je prísľubom, že Mesiáš bude konať s mocou a úplne zmení údel vyvoleného ľudu.

Žalm je výzvou ohlasovať a oslavovať dielo, ktoré Pán už vykonal. Vyhlasuje: „Pán kraľuje!" (Ž 96, 10a). Na jednej strane je oslavou vyslobodenia vyvoleného národa z babylonského zajatia. Ale na druhej strane je tiež reakciou na dnešné evanjelium o premene vody na víno v Káne. Je ohlasovaním a oslavou toho, že Mesiáš sa ujal svojej moci a začal konať znamenia dokazujúce, že on je Bohom povolaný a vyvolený zachrániť Boží ľud.

V knihe poľského autora Romana Brandstaettera Ježiš z Nazareta autor uvádza, že keď Boh posielal Mojžiša do Egypta, dal mu moc urobiť pred faraónom dve znamenia – premeniť palicu na hada a uzdraviť malomocenstvo (pozri Ex 4, 1 – 8). Z toho Židia odvodili, že keď príde Mesiáš, tiež bude mať túto moc, lebo podľa Mojžišovho prísľubu Pán im mal vzbudiť proroka, ktorý bude ako Mojžiš (pozri Dt 18, 15). Ježiš to dokázal tým, že ako prvé znamenie premenil vodu na víno – mal moc meniť podstatu aj podobu vecí. A evanjelista Ján ako druhé znamenie uvádza uzdravenie syna kráľovského úradníka (pozri Jn 4, 46 – 54).

Dnes sa teda akoby v slávení Cirkvi završuje Pánovo zjavenie, ktoré slávime tento rok už tretiu nedeľu. Ježiš sa zjavuje ako Vládca/Kráľ (pri návšteve troch mudrcov), ako Služobník a Boží Syn (pri krste v Jordáne), ako Záchranca/Mesiáš (pri premene vody na víno).

Aké pre nás plynie z toho ponaučenie? Žiadne :-) Nejde mi o ponaučenia, ale o to, aby sme žili z viery v to, čo sme objavili. Aby sme so žalmistom plesali, lebo „Pán kraľuje"! Aby sme neutonuli v zmýšľaní tohto sveta, ktorý nám ponúka „chlieb a hry" – aj cez politiku, umelo konštruované problémy, špekulácie o ľudských právach a podobne –, ale aby sme vždy mali pred očami toho, ktorý má moc zachrániť nás pre večný život: Ježiša Krista. Božieho Syna, Mesiáša, nášho Pána. A Ženícha.

Nič z toho by nás nemuselo zaujímať, ak by Ježiš skončil ako každý iný človek v dejinách. Ale Ježiš žije! Lebo hoci zomrel, vstal z mŕtvych! Preto môžeme znovu a znovu jasať a radovať sa, lebo je isté, že sa vráti a dovŕši dielo našej záchrany.

Ježiš má moc dokončiť dielo, ktoré v nás začal (pozri Flp 1, 6). Nuž buď s ním a uvidíš ešte väčšie veci. Skús o tom niekomu povedať :-)



Sviatok Pánovho krstu: Čo sa dnes stalo?

Prvé slová dnešného textu z Knihy proroka Izaiáša ma zakaždým zaskočia a zneistia: „Potešujte, potešujte môj ľud..." (42, 1).
V hlave mi totiž začnú hneď víriť myšlienky na politické nešváry, na napätia, ktoré sužujú spoločnosť, na problémy vo vnútri Cirkvi, na to, čo vidím ako nedobré či zanedbané vo farnosti... a mňa prepadá bezmocnosť: „Ako v tom všetkom potešovať ľudí? Čo napríklad dnes napísať, aby čitatelia zakúsili potechu a pokoj?"

Keď sa z tohto kolotoča svojho (zbytočného) premýšľania znovu vrátim k Izaiášovmu textu, hneď v nasledujúcej vete zisťujem, že Boh sám hovorí prorokovi slová, ktorými má ľud potešiť: „Hovorte k srdcu Jeruzalema a volajte k nemu, že sa skončilo jeho otroctvo a je odčinená jeho vina... Hľa, Pán, Boh, prichádza so všetkou mocou a jeho ruka bude vládnuť... Ako pastier pasie svoju čriedu, do náručia berie baránky..."

A to je presne to slovo, ktoré dnes potrebujem počuť, ktoré má moc potešiť moje srdce. Dúfam, že aj tvoje. Skončilo sa moje otroctvo, je odčinená moja vina. Ježiš sa pri krste v Jordáne zjavuje ako Otcov Syn, ako vyvolený Mesiáš. Záchranca je tu! A vnímam, ako ma celkom zahaľuje svojím milosrdenstvom, berie do náručia. Nemusím sa báť, čo bude, čo doba prinesie. Všetko je v Božích rukách. „Buď vôľa tvoja" nie je len prosbou, ale aj vyznaním viery: „Otecko, verím a vyznávam, že nech sa čokoľvek stane, je to pre mňa to najlepšie. I keby som mal ísť tmavou dolinou..."

Dnes si pripomíname Ježišov krst a jeho význam. Ten veľmi obsažne vyjadruje modlitba jordánskeho svätenia vody v byzantskej liturgii: „Dnes Svätý Duch v podobe holubice zostúpil na vody... Dnes sa nám ukázal neviditeľný, aby sme mohli uzrieť jeho tvár. Dnes vlny vôd ako na pleciach nosia svojho Vládcu. Dnes Prorok a Predchodca s láskou pristupuje k svojmu Stvoriteľovi so svätou bázňou, lebo vidí, že Boh na zem zostúpil. Dnes pred služobníkom skláňa svoju hlavu ten, čo nemá počiatok, aby zbavil moci hada, ktorý vládne vodám. Dnes prorokova ruka spočíva na hlave Páliaceho ohňa, ktorý prišiel, aby nás odel krstným kúpeľom nesmrteľnosti. Dnes zjavením nášho Boha stali sa liečivými vody Jordánu a celá zem bola zaplavená prúdom milostí... Dnes príchod Pánov zotrel nám slzy minulosti a zachránil nás ako nový ľud Boží. Dnes sa rozplynula temnota a zažiarilo nám svetlo poznania Boha... Dnes nikomu Nepodrobený podrobuje sa svojmu služobníkovi, aby nás poroby zbavil. Dnes sme získali nebeské Kráľovstvo..." (Celá modlitba je napr. na zoe.sk/?archiv&id=976.)

Toto 23-krát opakované „dnes" hovorí, že nejde len o pripomínanie Ježišovho krstu, ale najmä o prijatie jeho ovocia pre nás. Skúsme teda hľadieť na tento sviatok z perspektívy Boha, ktorý koná svoje dielo vykúpenia. Dnes sa stali obrovské veci. V porovnaní s nimi je to, čo chce sužovať moju myseľ, úplne bezvýznamné. Lebo kým moja myseľ mi predkladá trápenia, Božie veci mi ponúkajú potechu.

Potešili ťa slová dnešných čítaní? Tak sa nechaj nimi vychovávať, „aby si sa zriekol bezbožnosti a svetských žiadostí a žil v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne, a tak očakával blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista" (porov. Tít 2, 12 – 13).



Sviatok Zjavenia Pána: Pohania

Kto si pôvodom? Slovák? Moravan? Čech? Poliak? Slezan? Róm? Možno Nemec, Maďar, Rusín, Ukrajinec... Kelt? V každom prípade však takmer všetci ľudia, ktorých poznáš, môžu povedať: „Pochádzam z pohanov." Platí to totiž o všetkých ľuďoch, ktorí nie sú Židmi.

Ak sa takto na seba pozerám, potom dnešná slávnosť je pre mňa veľkou radosťou. Lebo to, že sa môžem klaňať Pánovi, že mu môžem prinášať dary, že môžem mať takého skvelého Kráľa, akým je Ježiš Kristus, to všetko je preto, lebo Boh sa rozhodol zachrániť pre večný život aj pohanov. Nielen vyvolený národ, ale všetci ľudia môžu uvidieť – a dosiahnuť – Božiu spásu. Teda aj ja. Nik nie je mimo dosahu Božej lásky a starostlivosti.

Evanjelium o príchode a poklone troch mudrcov je krásnou a výrečnou ilustráciou splnenia Izaiášovho proroctva o tom, že národy prídu do Jeruzalema, aby sa klaňali jedinému Bohu (pozri Iz 60, 1 – 6). Je tiež ilustráciou splnenia proroctva žalmu o tom, že Pánovi sa budú „klaňať všetky národy sveta" (porov. Ž 72, 11). Je zároveň podkladom k Pavlovmu tvrdeniu, že aj „pohania sú spoludedičmi, spoluúdmi a spoluúčastníkmi prisľúbenia v Ježišovi Kristovi" (Ef 3, 6). A vieš, čo je na tom najlepšie? Aj tvoj život je ilustráciou naplnenia dnešných biblických textov. Ak si pokrstený, ak sa denne klaniaš Pánovi, tak si dôkazom pravdivosti Pánových slov o vykúpení pohanov.

Možno sa necítiš ako dôkaz nejakej pravdy. Ale to nie je podstatné. Lebo žijeme podľa pravdy, nie podľa toho, ako sa cítime. Krstom sme sa stali súčasťou Krista, Božími deťmi. Už nie si pohan, ale Boží človek. Toto je pravda, ktorú môžeš vyznávať vždy, aj vtedy, keď sa cítiš ako zbitý pes či špinavá handra. Možno potrebuješ k takému vyznaniu spoveď. Neváhaj a choď na ňu čo najskôr. Nech je tvoj život pravdivou ilustráciou Božieho slova. Ako napísal svätý Lev Veľký: „Kresťan, poznaj svoju veľkosť. Dostal si účasť na božskej prirodzenosti (2 Pt 1, 4), preto sa nevracaj nízkymi skutkami k starému potupnému životu. Uvedom si, k akej hlave a telu patríš ako úd. Spomeň si, že si bol vytrhnutý z moci temnoty a prenesený do Božieho svetla a kráľovstva (porov. Kol 1,13). Sviatosťou krstu si sa stal chrámom Ducha Svätého: nevyžeň zo seba nešľachetnými činmi takého vznešeného obyvateľa, neskláňaj znova šiju do diablovho otroctva; veď tvojou výkupnou cenou je Kristova krv" (Liturgia hodín, posvätné čítanie na slávnosť Narodenia Pána).


Sviatok svätej rodiny: U nás doma

Keď sme s manželkou teraz počas sviatkov stretávali známych, mnohým sme želali, aby Ježiš bol u nich stále doma. Lebo sme presvedčení – nielen teoreticky, ale aj na základe života v rodine, kde, ako dúfame, Ježiš je stále doma –, že to je najjednoduchšia cesta k pokoju a svätosti. Som či sme s Ježišom – život je krásny, hoci ťažký. Nie som či nie sme s Ježišom – život sa stáva peklom aj uprostred bohatstva a plného zdravia.

Pri jednom stretnutí na ulici sme s manželkou počuli obligátne: „Len aby sme boli zdraví...," na čo som zareagoval: „A bez hriechu..." Je zaujímavé sledovať ľudí, keď začujú takúto nečakanú vetu či želanie. Myslím si, že občas potrebujeme počuť takéto nezvyčajné priania. Aby nás prebudili a ukázali nám, že existuje niečo oveľa dôležitejšie ako zdravie a šťastie. A to niečo je dokonca niekto – Ježiš medzi nami, Ježiš v nás.

Len z tohto pohľadu môžeme pochopiť napríklad Annu z dnešného prvého čítania. Oddojčila chlapca a ešte malého ho priviedla k Helimu, aby slúžil Pánovi. Z ľudského hľadiska nezmysel. Z Božieho pohľadu to najlepšie, čo sa malému Samuelovi mohlo stať. Dokonca aj my to tvrdíme, keď dnes v responzóriu spievame: „Blažení tí, čo bývajú v tvojom dome, Pane" (Ž 84, 5). Byť blízko pri Bohu je znakom blaženosti.

Možno si hovoríš, že ty predsa nemôžeš odísť a žiť niekde v kostole. Nie, nemôžeš a ani to nikto od teba nechce. Ale môže sa stať niečo iné, obdivuhodné – môžeš zakúšať blaženosť tým, že Boh príde a bude prebývať v tvojom dome. Tvoja rodina môže byť svätá – to jest iná, oddelená pre Pána. Tvoja rodina môže totiž v tých istých okolnostiach ako rodiny pohanov okolo teba žiť ináč, lebo v tvojej rodine býva Boh. Predovšetkým v srdciach členov tvojej rodiny – preto je dôležité časté prijímanie sviatostí, ktoré posilňujú Boží život v nás. A Boh býva potom tiež v spoločenstve takej rodiny, ako to sľúbil Pán Ježiš: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi" (Mt 18, 20).

Zdá sa ti to ťažké? Je to ťažké. Ale zároveň veľmi jednoduché. My už totiž sme Božími deťmi (pozri 1 Jn 3, 1). Máme všetko potrebné na to, aby sme žili sväto – a boli blažení, lebo s nami je Boh!

Všimni si ešte Ježišove slová, ktoré povedal, keď ho Mária s Jozefom našli v jeruzalemskom chráme: „Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?" (Lk 2, 49). Písmo ďalej hovorí, že „sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný". Bol tam, kde išlo o jeho Otca. Bol v Nazarete, v rodine. Bude aj v tvojej rodine, ak ho budeš hľadať a pozveš do svojho domu. Ježiš je totiž živý a je s nami. Tak prečo ho nechať len v kostole, keď môže byť doma v tvojom dome?

Možno túto nedeľu po obede ostaňte chvíľu pri sviatočnom stole a opýtaj sa svojej rodiny, či by chceli, aby Ježiš u vás doma býval. Pouvažujte spolu, čo musíte urobiť, aby sa taký skvelý hosť stal u vás doma trvalým obyvateľom. Možno zistíte, že už nemusíte robiť nič – že Ježiš u vás doma už býva. Tešte sa z toho! Zaspievajte mu! Povedzte niekomu, akého vzácneho člena rodina máte!

Slávnosť narodenia Pána: Zachráň ma!

Ak by si si prečítal texty všetkých štyroch svätých omší, ktoré sa dnes slávia (vrátane vigílie), určite by si si všimol, že majú jednotnú skladbu. Prvé čítania (všetky sú z Knihy proroka Izaiáša) ohlasujú proroctvo o budúcej záchrane, ktorá je už veľmi blízko. Tri texty z evanjelií hovoria o narodení Mesiáša, len štvrtý je oslavou Slova, ktoré prišlo na svet. Druhé čítania spájajú proroctvo a evanjelium vysvetlením, že narodené Dieťa, vtelené Slovo, je sám Spasiteľ. A žalmy nás vyzývajú k radosti a oslave, lebo prišla spása.
Kedy nám však tieto texty skutočne prinášajú radosť? Ak my sme tí, ktorí potrebujú spásu, záchranu. Lebo ak sme presvedčení, že sme dobrí, že viac-menej plníme všetky prikázania a svoj kresťanský život zvládame, tak spásu nepotrebujeme. Prežívame Vianoce. Vo väčšej či menšej miere s celou komerciou, ktorá k nim patrí.
Ale ak neustále vnímame svoju slabosť, každodennú biedu a zlyhania, veľmi dobre vieme, že bez Spasiteľa sa nepohneme, že bez neho „nemôžeme urobiť nič" (porov. Jn 15, 5). A v takom prípade prežívame slávnosť Narodenia Pána. Vo väčšej či menšej miere so všetkou radosťou, ktorá k nej patrí. Prijímame sviatosti, čítame viac z Písma, chodíme po spievaní či koledovaní, aby sme všade ohlásili radostnú zvesť o príchode Záchrancu, o možnosti byť s ním...
Veľmi som sa v posledných dňoch tešil na Ježišovo narodenie. Paradoxne vo svojich slabostiach. Tak veľmi som chcel tráviť čas nielen pomáhaním pri pečení a upratovaní, ale aj nad Písmom, v osobnej modlitbe... A namiesto toho som viackrát skončil pri športových prenosoch či sledovaní správ. Niežeby na tom bolo niečo zlé, ale vnímal som, že Ježiš chce odo mňa viac pozornosti, ktorú som mu nedokázal dať. Zakaždým, keď som si to uvedomil, zalial ma pocit hanby a konal som pokánie... A o chvíľu som znovu od Ježiša ušiel... Tak veľmi som pritom vnímal, že potrebujem Záchrancu. Preto dnes slávim Narodenie Pána!
Celým srdcom túžim, aby ste nemali Vianoce, ale nádhernú slávnosť Narodenia Pána. Aby ste veľmi, ale skutočne veľmi potrebovali Záchrancu.
Kristus sa narodil! Oslavujte ho!


4. adventná nedeľa: Krič!

Myslím si, že výber veršov z 80. žalmu do dnešného responzóriového spevu bol naschvál robený tak, aby vyniklo naliehavé volanie človeka k Bohu: „Pastier Izraela, počúvaj, zaskvej sa, vzbuď, príď, vráť sa, zhliadni, podívaj sa, navštív, chráň, obnov, rozjasni!" Takéto hromadenie slov podobného významu zvýrazňuje dôležitosť situácie, v ktorej žalmista vzýva Boha a priam žiada jeho zásah. Aká je to teda situácia?

Historicky zrejme súvisela s útokom Asýrie na Izrael niekedy za panovania kráľa Ezechiáša okolo roku 700 pred Kristom. No Cirkev tento text zaradila do liturgie na zvýraznenie volania človeka v inom nebezpečenstve, ktoré je oveľa hroznejšie ako útok pohanského vladára. Je to volanie v nebezpečenstve večnej smrti, keď niet poruke nijakého záchrancu, spasiteľa. Preto sú čítania tejto nedele akoby odpoveďou Boha na toto volanie: prísľub záchrancu v Knihe proroka Micheáša, jeho blížiaci sa príchod v Lukášovom evanjeliu a spôsob záchrany v Liste Hebrejom.

Slová tohto volania teda nepripisujeme len ľuďom z dávnych vekov, ale privlastňujeme si ich aj my sami. Aj my sme totiž neustále ohrozovaní zlom v mnohorakých podobách, neraz vábivých a príťažlivých. Preto v očakávaní sviatku Narodenia Pána sme znovu vyzývaní volať k Bohu o spásu.

Zároveň je však naše volanie plné radosti a jasotu – lebo my už vieme, že naša spása, naša záchrana sa uskutočnila. Ježiš – to je meno, ktoré nám neustále pripomína, že sme už vykúpení, lebo on žil, trpel, zomrel a vstal z mŕtvych. A hoci vystúpil do neba, zároveň podľa vlastných slov ostal s nami. Takže nám ostala v podstate jednoduchá úloha – byť, ostávať, zotrvávať s Ježišom, aby sa naša spása dovŕšila buď vo chvíli jeho druhého príchodu, alebo v momente našej smrti.

Slovom, texty dnešnej bohoslužby slova mi prinášajú veľkú radosť. Dúfam, že aj tebe. Lebo človek –ty aj ja – kričí: „Pomoc!!!" a Boh odpovedá: „Tu som, konám." Slovami Písma: „Keď som ťa volal, bol si blízko, vravel si: ‚Neboj sa!‘" (Nár 3, 57). Tak sa neboj volať k Bohu. To je jedno, či máš problém milovať alebo napísať písomku v škole, či trpíš nevyliečiteľnou chorobou alebo máš nádchu, či si obklopený veľkou rodinou alebo si celkom sám. Vo všetkom, čo prežívaš, volaj k Bohu. A on ti odpovie.

Môžeš prežiť krásne sviatky Narodenia Pána. Ak prijmeš Boží pohľad na svoj život. Ak uveríš, že sa o teba stará. Vo filme Spolok mŕtvych básnikov (1989) učiteľ vyzýva žiakov, aby sa postavili na stôl a pozreli sa na svet z inej perspektívy. Možno aj ty sa potrebuješ vyškriabať na pomyselný stôl a uvidieť aj tieto sviatky z iného uhla pohľadu. Zrazu zistíš, že sa niet prečo naháňať, znervózňovať (seba aj iných), ale môžeš prinášať radosť a pokoj. Lebo tvoj život patrí Bohu. Živému Bohu!


3. adventná nedeľa: Boh jasá!

Možno si hovoríš: „Som taký, aký som, s tým sa už nič nedá robiť." A možno ti to hovoria iní. No Ježiš pri pohľade na teba hovorí Otcovi: „Otče, v tom človeku sú neuveriteľné možnosti na pôsobenie tvojej milosti! Obrovská príležitosť prejaviť milosrdenstvo!"

Nejako podobne je to aj s radosťou, ku ktorej ťa dnes vyzýva Písmo. Môžeš vidieť svoj život ako ubolený, plný utrpenia a slabosti, zlyhaní, jednoducho hotový prepadák. No môžeš presne ten istý život vidieť ako miesto, kde pôsobí Boh so svojou láskou, s milosrdenstvom a milosťou, čo by v tebe malo vyvolať nesmiernu radosť.

Veľmi by ma potešilo, keby si počas týchto dní, keď intenzívnejšie očakávame Ježišov druhý príchod, nadobudol inú optiku pohľadu na seba. Aby si sa videl tak, ako ťa vidí Boh – plného príležitostí prijímať jeho dary. Možno si hovoríš, že ty si už raz taký a nezmeníš sa. Odmietni toto klamstvo o sebe. Napríklad takto: „Odmietam klamstvo, že som zbytočný/nemožný/neschopný/... a prosím ťa, Bože, aby si zmenil môj pohľad na seba – aby som sa videl tak, ako ma vidíš ty."

A ako ťa Boh vníma? Dnešné liturgické texty hovoria o jasote, plesaní, radosti, záchrane. O tom, že Boh plesá a jasá nad tebou (Sof 3, 17). Možno sa ti to zdá neuveriteľné. Ale keď to hovorí Písmo, tak skús tomu veriť. Vari Ježiš nepovedal, že v nebi bude radosť nad každým, kto koná pokánie? A pokánie nie je len to, že vyznáš svoje hriechy a prijmeš odpustenie, ale aj to, že odmietneš každé klamstvo o sebe, ktoré sa kdesi v tebe hlboko zakorenilo, a prijmeš pravdu, ktorú ti ponúka Písmo. Boh sa chce z teba radovať. Dovoľ mu to. Prosím.

Viem, že nie je jednoduché zmeniť pohľad na seba samého. Ale ide to. Ak budeš o to bojovať. Ak budeš prijímať všetko, čo ti Boh dáva pre uskutočnenie takejto zmeny. Modlitba, Písmo a učenie Cirkvi, sviatosti, spoločenstvo... To sú jeho dary – a ešte mnohé iné –, aby si sa mohol radovať.

Začni možno hľadaním odpovede na otázku: „Kto som pre Boha ja?" Hľadaj ju najprv pri betlehemských jasliach, potom prejdi k Ježišovmu krížu a pri jeho prázdnom hrobe sa stretni so Zmŕtvychvstalým. Tak najlepšie spoznáš, kto si pre Boha. A celý tvoj život dostane jasný smer i cieľ.


2. adventná nedeľa: Jednoduchá radosť.

Izrael si skomplikoval život. Boh im cestou z Egypta všetko jasne načrtol, ukázal, no oni sa postupne vybrali vlastnou cestou: „Čo sme deti, aby sme stále len poslúchali?" Ich odklon z Božej cesty mal nedozierne následky – zničenie chrámu i Jeruzalema, zajatie, poroba, nárek... A pritom všetko mohlo byť také jednoduché – keby vložili srdce do svojich obradov, do prinášaných obiet, do vzťahov s ľuďmi...

Tieto myšlienky sa mi vyrojili v hlave pri čítaní dnešných liturgických textov. Jednoduchosť života – pre toho, kto žije s Pánom. Lebo keď prorok Baruch najprv ohlasoval a neskôr napísal svoju výzvu: „Jeruzalem, odlož rúcho svojho smútku a súženia a obleč si ozdobu slávy... Zaodej sa plášťom Božej spravodlivosti a polož si na hlavu korunu slávy Večného" (Bar 5, 1 – 2 ), veru to navonok nebol čas radosti a plesania. Vlastne bol – pre tých, ktorí uverili Pánovmu slovu, že privedie späť sionských zajatcov (pozri Ž 126). Títo sa nemohli radovať z okolností, v ktorých žili, ale v tých istých okolnostiach sa mohli radovať, lebo Pán na nich nezabudol, prisľúbil vykúpenie, záchranu.

A to isté sa týka nás. Možno je v našich časoch priveľa toho, čo nám spôsobuje bolesť – či pri pohľade na politiku, ideológie alebo nepokoje, či na to, čo robia niektorí ľudia v Cirkvi –, no aj v tej bolesti a náreku nad hriechom – vlastným aj iných – môžeme žiť v plesaní a radosti, lebo Boh prišiel a zostal s nami.

A v tom je tá jednoduchosť, ktorú môžeme žiť – Boh je so mnou a nech sa deje čokoľvek, deje sa jeho vôľa, prichádza jeho kráľovstvo. On veľmi dobre vie, načo mi bude choroba, ktorú práve znášam, načo mi bude vzťah, v ktorom práve trpím, načo mi bude zlyhanie, z ktorého sa potrebujem čo najskôr vyspovedať... Ak v toto neverím, tak sa zamotám v sebe samom a neuvidím prichádzať Božiu slávu práve v tej situácii, v akej som.

Advent je čas, keď potrebujeme otvoriť oči a vidieť „za". Vidieť prichádzať Ježiša – nie iba ako narodené Dieťa v jasliach, ale ako Pána svojho srdca a tiež ako Pána, ktorý príde súdiť živých i mŕtvych. Ak ho vidím takto, nemusím sa ničoho báť, lebo „ak je Boh za nás, kto je proti nám?" (Rim 8, 31b).

A zároveň potrebujeme oči zavrieť, aby nás ponuka sveta, tela i diabla nezviedla. Zavrieť oči a zamerať svoje vnútro na prítomnosť živého Pána. Veď sľúbil, že bude s nami po všetky dni života.

Život môže byť taký jednoduchý, radostný a pokojný. Všimni si, ako Lukáš cituje proroka Izaiáša. Vyrovnať chodníky je naša úloha. Vyplniť doliny, znížiť kopce a vrch, napriamiť krivé a vyhladiť hrboľaté je Boží rozkaz (Lk 3, 4 – 5). Vyrovnám svoj chodník, ak opustím hriech a priľnem k Bohu (možno stokrát denne). O ostatné sa postará Boh svojím rozkazom.

Príď, Pane Ježišu!


1. adventná nedeľa: Ježiš vstal z mŕtvych!

Keď Kristus nevstal, vaša viera je márna... Ale Kristus vstal z mŕtvych" (1 Kor 15, 17ab. 20a).

Nie, nepomýlil som sa. Nosnou témou nového cyklu týchto písačiek bude zmŕtvychvstanie nášho Pána, Ježiša Krista. Prečo?

Rozprával som sa pred nejakým časom s istým chlapom, takým bežným nedeľným katolíkom, dva-tri razy do roka ide na spoveď. Dostali sme sa k téme viery a pri nej povedal, že v zmŕtvychvstanie verí tak na polovicu. Ale že skôr si myslí, že to je len nejaká tradícia. Keď som sa ho opýtal, že prečo potom chodí v nedeľu do kostola, tak povedal, že to berie ako súčasť našej kultúry. Bol som z toho paf... Preto som sa už dávnejšie rozhodol, že celý rok sa budem svojimi písmenkami motať okolo nášho Pána Ježiša, ktorý vstal z mŕtvych.

Na zmŕtvychvstaní Ježiša Krista stojí a padá celé kresťanstvo. Pozri si ten citát v úvode, ktorý nás bude sprevádzať celý rok. „Ak Kristus nevstal..." Rozumieš? Všetko v našom živote kresťanov sa odvíja od zmŕtvychvstania. Veríš, že Ježiš vstal z mŕtvych? Ak áno, dúfam, že jasáš (aj v utrpení), lebo Ježiš je s tebou. Ak nie, čo ťa do kostola priťahuje? Možno by uverenie v zmŕtvychvstanie mohlo dať nový impulz tvojmu životu...

Adventné obdobie, ktoré sa dnes začína, si takmer automaticky spájame s Narodením Pána. No mali by sme s ním mať spojené ešte niečo, čo je pre nás existenčne dôležitejšie: Ježiš sa totiž vráti v sláve a bude koniec sveta v podobe, ako ho poznáme. Táto naša viera vyplýva práve z faktu Ježišovho zmŕtvychvstania. V Písme je toho veľa, čo Ježiš povedal. Predpovedal aj to, že bude ukrižovaný a zomrie, ale potom vstane z mŕtvych. Ak veríme v túto pravdu, potom nutne musíme veriť, že sa stane aj všetko ostatné. Takže Ježiš určite splní svoj sľub, že sa vráti. My máme byť na to pripravení. Lebo on sa nevráti len tak pre parádu, ale preto, aby súdil živých i mŕtvych, aby ľudstvo rozdelil na pravú a ľavú stranu. Jedni pôjdu s Ježišom do neba, druhí do pekla. Na ktorej strane to bude lepšie?

Máme tu Advent, ktorý máme prežiť ako ostrý nácvik na Ježišov druhý príchod. Ostrý preto, lebo každé ráno, keď sa zobudíme a budeme ešte tu, si musíme pripomenúť, že dnes môže prísť Ježiš. A na základe tejto myšlienky žiť tak, aby nás pri svojom príchode „našiel i bedliť v modlitbách i jasať na jeho slávu" (2. adventná prefácia).

Čím teda začať? Responzórium tejto nedele nám dáva perfektný návod: „K tebe, Pane, dvíham svoju dušu" (Ž 25, 1). Začni každý deň hneď ráno – a potom často cez deň – modlitbou dvíhať svoju dušu k Bohu. Spočiatku to môže byť ťažké, najmä ak je zaťažená „obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život" (Lk 21, 34). Ale ak sa v spovedi tej záťaže zbavíš a potom dvíhaním duše k Bohu sa budeš chrániť pred novou záťažou, tak uvidíš, že už len myšlienka na Ježišov príchod v sláve ti prinesie radosť a pokoj. A s takýmto postojom sa ti bude lepšie pracovať, učiť, odpočívať... Neboj sa, že to nezvládneš. Veď aj Boh bude konať: „Pán nech zveľadí a rozhojní vašu lásku... Nech posilní vaše srdcia..." (1 Sol 3, 12. 13).

Tak nezabudni: Ježiš vstal a príde! Aleluja!


34. nedeľa cez rok: Kristus je Kráľ!

Nielen dnešné čítania, ale celá dnešná slávnosť Krista Kráľa ma napĺňa radosťou. A nielen vnútornou.
Chce sa mi tancovať, spievať, kričať... Lebo môj Milovaný, môj Záchranca a Pán je Kráľ! Ten, ktorý podstúpil smrť, aby ma zachránil, je suverénnym vládcom celého sveta a nič sa mu nemôže vzoprieť. Iste, diabol sa ešte stále o čosi pokúša, niekedy sa dokonca zdá, že má navrch, ale nie je vari napísané, že Ježiš ho pri svojom návrate porazí dychom svojich úst (2 Sol 2, 8)? A my máme účasť na tomto víťazstve; tým, že dnes žijeme s Ježišom, dnes s Ježišom víťazíme.

Keď si pozerám dnešné čítania, sú jednou veľkou oslavou môjho Pána – „dostal moc a slávu i kráľovstvo... jeho vláde je večná..." (Dan 7, 14); „Pán kraľuje, velebou sa zaodel" (Ž 93, 1a); „Jemu... sláva a vláda na veky vekov" (Zjv 1, 5. 6). A celý rozhovor s Pilátom je len potvrdením Ježišovho majestátu. Veď ani tvárou v tvár smrti Ježiš nepanikári, neuhýba, ale jasne o sebe hovorí, že je Kráľ – vládca kráľovstva, ktoré nie je z tohto sveta. Preto je ako verš pred evanjeliom uvedené toto zvolanie: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! Požehnané kráľovstvo nášho otca Dávida, ktoré prichádza!"

Neviem vyjadriť radosť, ktorú z týchto textov prežívam. Vnímam, že ma to presahuje. Viem však, že pred Ježišom sa skloní každé koleno na nebi, na zemi i v podsvetí a každý jazyk vyzná: „Ježiš Kristus je Pán" na slávu Boha Otca! (Pozri Flp 2, 10 – 11.) Môj Pán je a vždy bude nesmierne vyvýšený. A my s ním. Nik, kto ho miluje, neostane v smrti a biede. Bude oslávený s Ježišom. Mnohí už sú. Mnohí ešte budeme.

Žijeme v tejto nádeji, ktorá nám dáva silu vzdorovať zlu a prežívať, privlastňovať si Ježišovo víťazstvo. On nám ho dáva v hojnosti, aby ľudia aj našich časov videli, že zlo nemá nijakú moc, ak mu ju my sami nedáme. Môže zabíjať, mučiť, prenasledovať, ale nemôže zvíťaziť. Lebo nijaké zlo neprejde do večnosti. My áno!

Svet toto nemôže pochopiť, lebo svet žije pre seba. Ak žiješ pre Ježiša, tak vieš, že on je Pravda, že jeho slová sú pravda. A nemusíš sa báť, nemusíš sa skrývať, ale na každom kroku môžeš vyznávať: „Ježiš Kristus je Pán!" Ak si to ešte nerobil, skús to v týchto dňoch. Zmení sa ti život.

Dnešným textom končím tému, ktorej som sa celý rok niekedy priamo, inokedy len kdesi v pozadí, akoby náznakom, venoval: „... sme Kristovou ľúbeznou vôňou pre Boha" (2 Kor 2, 15a). Ježiš nechce byť v nebi sám, chce, aby sme tam s ním kraľovali (pozri 2 Tim 2, 12). Boh vníma našu vôňu, ktorú nadobúdame zo spojenia s Kristom v krste, ktorú sa posilňuje každou spoveďou a sýtením sa Kristovým telom, lebo mocou jeho Ducha sa čoraz viac premieňame na jeho slávny obraz (porov. 2 Kor 3, 18). To nie je teológia, to je každodenný fakt.

Teším sa, že keď sa niekedy stretneme niekde na ulici, spoznáme sa podľa toho, že budeme „voňať Kristom" – celé naše bytie bude kričať: „Milujem Ježiša, patrím mu, som Boží!"


33. nedeľa cez rok: Vzdávanie vďaky

Prvá veta dnešného textu z Listu Hebrejom nás môže zmiasť.

„Každý kňaz koná denne bohoslužbu a veľa ráz prináša tie isté obety, ktoré nikdy nemôžu odstrániť hriechy" (10, 11). Fakt? Nemôžu odstrániť hriechy? Tak potom aký to má zmysel? Musíme vedieť, že táto veta hovorí o starozákonných kňazoch, ktorí na obetu prinášali býkov, barany, hrdličky... Keď prišiel Kristus a obetoval seba samého, prinášanie tých obiet stratilo zmysel. Poslúžili ako predobraz, no keď Ježiš vošiel do svätyne – do neba s vlastnou krvou, obety Starého zákona prestali. Vonkajším znakom toho bolo zbúranie jeruzalemského chrámu...

Akú bohoslužbu teda koná kňaz Katolíckej cirkvi dnes? Odstraňuje jeho obeta hriechy? Nuž najprv musíme vedieť, že kňaz nekoná „svoju" obetu. Mocou Ducha Svätého a na základe svojej kňazskej vysviacky sprítomňuje jedinú obetu, ktorá odstraňuje hriechy – obetu Ježiša Krista. Robí presne to, čo Pán Ježiš prikázal pri Poslednej večeri: „Toto robte na moju pamiatku." Ježišovu obetu neopakuje – veď to sa ani nedá. Ale Duch Svätý spôsobuje, že Ježišova obeta je pri slávení svätej omše stále prítomná, jej ovocie – odstránenie hriechov a nový život – je k dispozícii nám všetkým, ktorí sa na slávení Ježišovej pamiatky s vierou zúčastňujeme.

Keď čítam List Hebrejom (aj dnešný úryvok z neho), v mojom srdci sa objavuje vďačnosť za kňazstvo Ježiša Krista. Za to, že nám sviatosťou kňazstva zabezpečil, že jeho obeta je užitočná všetkým ľuďom – aj v našich časoch. Veď bez kňazov by sme sa možno len tak schádzali a nostalgicky spomínali na to, že vykúpenie/odpustenie hriechov/vyslobodenie z otroctva diabla/uzdravenie sa už síce uskutočnilo, ale jeho ovocie bolo k dispozícii len ľuďom, ktorí žili blízko pri Ježišovi. No Boh vymyslel úžasný spôsob, ako byť s nami, ako nám dať dar nového života aj dnes.

Preto keď sa zhromažďujeme na svätú omšu, mala by nás prenikať vďačnosť. Lebo stretávame sa so živým Bohom, ktorý nesmierne túži, aby sme prišli k nemu. Až tak, že nám maximálne vychádza v ústrety a žije s nami pod spôsobom chleba a vína. Vďačnosť. Vieš, ako sa po grécky povie ďakujem? Ευχαριστώ – eucharistó. Keď prichádzaš na svätú omšu, prichádzaš v prvom rade ďakovať – sláviť vďakyvzdanie, Eucharistiu. Iste, prinášaš si so sebou všetko, čím práve žiješ, čo ťa trápi a bolí, ale to všetko musí ísť do úzadia, lebo prichádzaš ďakovať. Len v takomto nastavení vnútra môžeš plne prežiť slávenie a prijímanie každej sviatosti.

Prosím ťa, keď pôjdeš najbližšie na slávnosť vďakyvzdania Bohu, nedovoľ, aby v tvojom vnútri vládli myšlienky ustarostenosti, bolesti, trápení. Postav nad ne vďačnosť za Ježišovu obetu, prijmi jej ovocie a s dôverou Ježišovi zver svoje starosti, lebo on je Pánom tvojho života. Nemusíš sa báť... S takto nastaveným srdcom budeš Kristovou ľúbeznou vôňou a ľudia okolo teba to uvidia, pocítia a zachutí im byť takými ako ty – Kristovými. Aká jednoduchá evanjelizácia!


32. nedeľa cez rok: Ježišov kňaz

Ak chceš pochopiť, o čom to dnes hovorí úryvok z Listu Hebrejom, potrebuješ si k tomu prečítať 16. kapitolu Knihy Levitikus o Dni zmierenia.

Ježiš naplnil starozákonný predobraz tak dokonalo, že už netreba zabíjať nijaké zvieratá a každý rok ich krv prinášať do Svätyne svätých. Ježiš to urobil raz navždy. Čo predtým nedokonalo zabezpečovala krv býkov a capov, to teraz dokonalo uskutočnila Ježišova krv. Priniesla zmierenie s Bohom a odpustenie všetkých hriechov. Aj tvojich. Ak chceš žiť s Bohom, nemusíš po každom hriechu vliecť niekde do chrámu býka či barana, vlastnoručne ho zabiť a chytať jeho krv, aby ňou potom kňaz pokropil oltár. Stačí sa vo viere pripojiť k Ježišovi, vyznať s ľútosťou svoje previnenie a prosiť: „Otče, odpusť mi pre krv Kristovu."

Kristus priniesol jedinú obetu za hriech (nie za svoj, veď bol bez hriechu) a tým naplnil svoje kňazské poslanie. Skrze novozákonných kňazov sa táto obeta sprítomňuje pri každej svätej omši a jej ovocie je vo sviatostiach k dispozícii aj nám.

Vieš, ako sa nejaký muž stane kňazom? Prvou vecou je Božie volanie. Boh sa prihovára jeho srdcu a jedným z miliónov spôsobov mu ukazuje cestu zasvätenia sa službe. Nasleduje rozoznávanie – muž si začína všímať, že sa v jeho srdci čosi deje. Môže to byť podobné zaľúbeniu (ale nemusí). Hľadá pôvod tohto diania a ak bol vo svojej viere dobre formovaný a ako človek vychovávaný k zrelosti, spoznáva, že v jeho srdci hovorí Boh. Vstupuje do dialógu s ním, aby si ozrejmil, čo Boh od neho očakáva. Napokon sa rozhoduje, či Božie volanie prijme alebo odmietne. Ak ho prijme, vstupuje do tohto doteraz vnútorného procesu Cirkev, ktorá má cez svojich predstaviteľov za úlohu overiť, či rozlišovanie daného muža bolo správne. Potom už nasleduje štúdium, formácia, vysviacka a samotný kňazský život.

Prečo to – veľmi zjednodušene – opisujem? Často sa dnes hovorí o nedostatku kňazských povolaní. Nie je to celkom pravda. Boh ich totiž určite vzbudzuje práve toľko, koľko Cirkev v danej oblasti potrebuje. Problémom je však ten počiatočný proces rozoznávania a rozlišovania, v ktorom mnohé povolania zrejme ostávajú nepoznané a nenaplnené. A tu je naša úloha. Aj tvoja. Ak si slobodný muž, aj sám seba sa máš v nejakej etape svojho života (možno práve dnes) pýtať, k čomu ťa Boh volá. Ak si ženatý či vydatá a máš deti, tak je tvojou úlohou svoje deti dobre formovať vo viere a vychovávať k zrelosti tak, aby raz zodpovedne a uvážene hľadali svoju životnú cestu. Tento proces je nesmierne dôležitý pre každé rozlišovanie povolania, aj povolania k manželstvu, nielen ku kňazstvu či pre zasvätený život.

Potrebujeme sa modliť za povolania, je to veľmi dôležité. Ale musíme tiež mať také dobré vzťahy najmä s mladými v našich rodinách, aby sme im mohli niekedy položiť otázku: „A neuvažuješ o kňazstve, o zasvätení?" Koľkí kňazi vďačia za svoju cestu práve tomu, že niekto im ukázal aj takúto cestu účasti na Ježišovom kňazstve... Kňaz je Ježišov. Je Kristovou ľúbeznou vôňou.


31. nedeľa cez rok: Kňazstvo

Celý mesiac som sa vyhýbal druhému nedeľnému čítaniu a chcel som sa mu vyhnúť aj tentoraz.
Dokonca som už napísal iný text. No už niekoľko dní prežívam, že musím otvoriť tému, ktorá mi je veľmi blízka a zároveň veľmi vzdialená...

Od začiatku októbra počúvame na pokračovanie čítania z Listu Hebrejom, ktoré priamo nijako nesúvisia s prvým čítaním ani s evanjeliom. Keď si však tie úryvky čítam, vnímam, že sa venujú veľmi dôležitej téme. A ňou je kňazstvo. Predovšetkým kňazstvo Ježiša Krista, toho, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych. Práve preto hovoríme, že Ježiš je kňazom naveky. Priniesol jedinú obetu za naše hriechy a teraz je u Otca a prihovára sa za nás.

Aby však jeho obeta mohla byť viditeľne účinná aj pre nás dnes, Ježiš ustanovil vo všetkých pokoleniach po svojom zmŕtvychvstaní kňazov, aby jeho obetu stále sprítomňovali v Eucharistii a istým spôsobom aj vo všetkých ostatných sviatostiach.
Kňaz je mužom tajomstva. Nie niečoho, čo sa nesmie prezradiť, ale tajomstva v zmysle Božieho konania v našom viditeľnom svete. Kňaz sprítomňuje – pri slávení sviatostí neomylne – Božiu milosť. Je to niečo, čo každého kňaza nesmierne presahuje. On, obyčajný človek, hriešnik ako každý človek, z poverenia Boha a Cirkvi koná zázračné diela. Keď krstí, rodí sa nový život. Keď rozhrešuje, mažú sa všetky previnenia a uzdravuje sa duša (neraz aj telo). Keď hovorí slová premenenia, Ježiš vstupuje do chleba a vína a premieňa ich na svoje telo a krv. Boh poslúcha kňaza a viditeľné znaky spôsobujú neviditeľnú milosť.
Preto kňaz je tiež mužom viery. Veď aj on ako my všetci vidíme len to, čo je navonok. Ale verí, tak ako my všetci, že chlieb už nie je chlieb, že duša poznačená dedičným hriechom už ním nie je poznačená, že hriešnik už nie je hriešnik...
A pretože kňaz je každodenne svedkom Božieho milosrdenstva, aj sám je mužom milosrdenstva. Nielen slávením sviatostí, ale aj svojím prístupom k ľuďom.

Skús sa takto pozrieť na kňaza, ktorého vidíš pri oltári vo farnosti, kde žiješ. Navonok vidíš hriešnika, lepšieho či horšieho človeka, ale svojou podstatou – premenený prijatou sviatosťou kňazstva je to muž, ktorý osobitným spôsobom patrí Bohu. Žije v ňom Boh. Koná v ňom Boh.
Nech toto poznanie v nás často vzbudzuje vďačnosť za to, aký skvelý a zároveň krehký spôsob Boh vymyslel, aby mohol byť s nami.

30. nedeľa cez rok: Chodenie s jasotom

Dnešné texty sú aj o takej obyčajnej ľudskej činnosti, akou je chodenie. Avšak špecifické chodenie – putovanie zo zajatia, návrat na Sion, nasledovanie Ježiša.

Chodenie s plačom, ale aj s plesaním. Plač pri odchádzaní, jasot pri návrate.

Počúvaj, čo prikazuje Boh prostredníctvom proroka Jeremiáša: „Plesajte, jasajte, ohlasujte, spievajte a vravte..." Prečo? Lebo „privediem, zhromaždím, dovediem, budem viesť". Boh hovorí o chodení, ktoré bude vyslobodením. Zhromaždí svoj ľud a povedie ho. Či presne to neurobil a stále robí skrze Ježiša?

Žalmista už vidí uskutočnenie toho, čo prorok sľubuje. Pán privádza sionských zajatcov, tých, čo boli kedysi odvlečení pre svoj hriech, no teraz sa vracajú s jasotom, lebo „veľké veci urobil s nimi Pán". Pamätáš sa, ako si bol otrokom hriechu? Kto ťa vyslobodil? S kým teraz putuješ a kam? Ježiš a Božie kráľovstvo je správna odpoveď. S pridanou hodnotou – „s jasotom".

A napokon z Jericha kráča Ježiš a s ním veľký zástup. Zasa je to o chodení. Ale v tomto prípade aj o tom, že Boh sa zastavil, keď počul, že ktosi na neho kričí. Zastavil sa preto, aby sa rozšíril zástup jeho učeníkov – o Bartimejovi je totiž napísané, že „hneď vidiel a šiel za ním po ceste".

Chodenie je samo osebe skvelá vec. Keď vyleziem na nejaký vrchol v Tatrách a teším sa nielen z rozhľadu, ale aj podaného výkonu a upevnenia zdravia, neraz ma napĺňa radosť. Tak som pred pár týždňami vyspevoval od radosti s úplne neznámymi ľuďmi na Slavkovskom štíte. Ale keď už samotné chodenie je také dobré (pozri, čo píše o telesnom cvičení svätý Pavol – 1 Tim 4, 8), o čo lepšie je chodenie s Ježišom! Keď už výstup na nejaký vrchol vyvoláva v srdci túžbu spievať, o čo viac by malo jasať srdce pri chodení s Ježišom!

Keď ideš s Ježišom, máš pre každého úsmev, prípadne slzy súcitu, ak trpí. Keď ideš s Ježišom, žehnáš každému, koho stretneš. Keď ideš s Ježišom, nenecháš na zemi povaľovať sa plastovú fľašu či papier, čo tam niekto pohodil. Keď ideš s Ježišom, nezapneš si večer film, ktorý naplní tvoju predstavivosť tak, že nebudeš môcť zaspať, ale zaspíš pri čítaní Písma. Keď ideš s Ježišom, vyberáš si to, čo mu robí radosť...

Keď ideš s Ježišom, jasot a plesanie pri pohľade na Božie diela sa ti stanú samozrejmými rovnako ako plač a nárek pri pohľade na hriech a bolesť. A vieš, čo je na takom chodení zvláštne? Že k tomu nemusíš mať zdravé nohy. Aj keď si pripútaný na posteľ, môžeš chodiť s Ježišom.


29. nedeľa cez rok: Slabosť

Dnes musím začať tým, že sa vrátim k minulému textu. Napísal som v ňom, že si nepamätám, kedy som sa naposledy modlil o múdrosť. A hneď na ďalší deň ráno bol v ranných chválach text z Knihy múdrosti (9. kapitola) – prosba o múdrosť. Vzorový príklad ľudskej biedy. Ten text sa modlím každé štyri týždne, no potom napíšem, že neviem...

Aj dnešné texty sú o slabosti. Hoci Jakub a Ján hľadajú postavenie a veľkosť, Ježiš im hovorí o službe, o poslednom mieste. Byť sluhom navonok vyzerá ako neúspech – zdá sa, že je to človek, ktorý si nevedel vydobyť lepšie postavenie, ktorý akoby zlyhal. No Ježiš hovorí, že vedome si máme vyberať postavenie sluhu, postavenie podriadeného. Vtedy napríklad oveľa ľahšie môžeme prinášať radostnú zvesť o spáse ľuďom okolo seba. Dôkaz? Ak by Ježiš vystupoval ako pán, nikdy by zrejme neoslovil a nepritiahol k Bohu mýtnikov a prostitútky či chudobných. Zároveň však nemal problém ísť na hostinu aj ku vznešeným a bohatým (farizej Šimon, Lazár a jeho rodina), ktorých tiež oslovil – možno svojím záujmom o obyčajných ľudí...

Prorok Izaiáš vo svojej Piesni o Pánovom služobníkovi hovorí, že takýto život prinesie bohaté ovocie – uvidí ďaleké potomstvo, vyplní Pánovu vôľu, uvidí svetlo, nasýti sa poznaním, ospravedlní mnohých... Asi to nie je zoznam, ktorý v nás vyvoláva predstavu úspechu. Napíšem iný zoznam – pekný a dobre zariadený dom, všetky deti s titulom a v dobrej pracovnej pozícii, nejaké fajnové auto, dovolenky v najdrahších destináciách... Vieš, že tento zoznam vôbec neodporuje prvému? Ale bez toho prvého nemá cenu. Môže priniesť chvíľkové uspokojenie, ale z dlhodobého hľadiska, čiže z pohľadu večnosti bez plnenia Pánovej vôle môže byť veľkou príťažou.

Boh veľmi dobre vie, že nás láka niečo iné ako postavenie sluhu. A preto súboj medzi tým, čo je pre nás dobré, a tým, čo neraz ovláda naše túžby, rieši volaním responzória: „Tvoje milosrdenstvo, Pane, nech je nad nami, ako dúfame v teba." Učí nás volať o milosrdenstvo, keď nezvládame byť sluhami a radšej vystupujeme ako páni.

Zároveň však tie isté slová nás učia volať o milosrdenstvo, keď je bremeno služby príliš ťažké, keď síce postavenie sluhu prijímame pokorne a ochotne, no nevládzeme. A tak sa v dnešných textoch môže nájsť každý práve volaním o milosrdenstvo, ktoré môže mať rôzne dôvody.

Ježiš tou cestou prešiel. List Hebrejom hovorí, že on pozná našu slabosť, lebo nám bol podobný vo všetkom okrem hriechu. Čo zvládol Ježiš, môžeme zvládnuť aj my. Samozrejme, len ak sme s ním spojení, zjednotení. Ozaj, kedy si bol naposledy na spoveď?


28. nedeľa cez rok: Múdrosť

Výber textov tejto nedele sa mi vidí postavený na kontraste. Bohatý mládenec má všetko,

dokonca aj vzorne zachováva Desatoro, no vyzerá to tak, že nemá múdrosť. Ježiš na neho hľadí s láskou (pamätáš sa, čo sa stalo, keď sa Ježiš milosrdne pozrel na Léviho?), no on to nevidí, on vidí svoje zlato.

Naopak, čítanie z Knihy múdrosti predstavuje človeka, ktorý si múdrosť cení nad drahokamy, o zlate a striebre ani nehovoriac – tie sú len trochou piesku, blatom (porov. Múd 7, 9).

Aby sme sa vedeli správne rozhodovať – vybrať si medzi konaním bohatého mládenca a postojom múdroslovného autora –, ako odpoveď na tieto texty nám Cirkev ponúka slová 90. žalmu, verše 12 – 17, modlitbu, aby sme našli múdrosť srdca (v. 12). Cirkev totiž vie, že s múdrym postojom k životu mnohí máme problém.

Preto cesta k takejto múdrosti vedie cez priznanie si, že ju nemám. Že sa niekedy správam ako ten bohatý mládenec. Nevidím Ježišov láskyplný pohľad, ktorý má moc zmeniť ma, lebo... čosi mi bráni takto vnímať Ježiša. Strach, obavy, pýcha, sebestačnosť, nezávislosť...

A nemám ju aj preto, lebo mi chýba modlitba o múdrosť. Úplne. Nepamätám, kedy som sa naposledy modlil o múdrosť, hoci z Božieho slova viem, aká je to dôležitá modlitba (Jak 1, 5). Pritom vnímam, ako ma ňou Boh zahŕňa zakaždým, keď ju potrebujem. Kedy som sa mu naposledy za to poďakoval?

Musím nastúpiť cestu k náprave. Je veľmi jednoduchá. Budem sa učiť vnímať Ježišov pohľad plný lásky – napríklad častejším pozeraním sa na kríž – a modliť sa o múdrosť. Skúsim túto prosbu vložiť do svojej rannej modlitby.

Môj Ježiš, ako sa dnes na mňa pozeráš po napísaní tohto textu? Zdá sa mi, akoby si hovoril: „Konečne dostal rozum a prestal sa spoliehať na seba..." Ďakujem ti za tvoje milosrdenstvo, ktorým ma neustále zahŕňaš. Ďakujem ti za múdrosť, ktorú mi dávaš vždy, keď sa stretávam s ľuďmi, ktorí hľadajú tvoju tvár. Ďakujem, že mi aj cez dnešné texty ukazuješ, ako veľmi ma miluješ – dávaš mi všetko potrebné, hoci tak málo ťa o to prosím. Neviem, či to dokážem zmeniť. Pokúsim sa. Prosím, prijmi túto moju biedu a prebuď vo mne aspoň stálu vďačnosť za to, že môžem žiť s tebou.


27. nedeľa cez rok: Požehnanie

Keďže žijem v manželstve, je jasné, že dnes budem písať o tejto sviatosti. Vlastne o tom, ako sa dá pokojné a krásne manželstvo prežívať každý deň.

Návod nám ponúka v jednej vete responzóriový verš, vybratý zo 128. žalmu: „Nech nás žehná Pán po všetky dni nášho života."

Návodom je teda túžba po Božom požehnaní, ktorá musí byť spoločná obom manželom. Túžba, ktorá sa neprejavuje len v deň sobáša, ale je každodenne obnovovaná pri spoločnej modlitbe, pri vyprevádzaní partnera do práce, ktorá je vyjadrená v každom e-maile či sms-ke, ktoré si posielame, keď nie sme spolu. Každé ráno i večer si s manželkou navzájom udeľujeme požehnanie, „krížik". Nie len tak zo zvyku, ale ako vrúcnu prosbu k Bohu, aby hovoril dobro v prospech toho druhého.

Zaujal ťa výraz hovoriť dobro? Súvisí so slovom blahoslovenie, ktoré sa používa v byzantskej liturgii v cirkevnoslovanskom jazyku a znamená požehnanie. Doslova však znamená „hovoriť blaho, hovoriť dobro". Keď teda prosíme Boha, aby nás požehnával, vlastne ho prosíme, aby hovoril dobro v náš prospech. Vieš však, čo sa deje, keď Boh hovorí? Prečítaj si prvú kapitolu Knihy Genezis. „Boh povedal... A stalo sa tak." Boh nehovorí len tak do vetra. Keď niečo povie, tak sa to priamo stane. Keď Boh povie: „Hovorím dobro (blahoslovim/požehnávam) pre toto manželstvo," tak to dobro sa stane skutočnosťou. Denne to s manželkou prežívame – v šťastí i v nešťastí, v zdraví i v chorobe. Je našou každodennou skúsenosťou, že prosiť Boha o požehnanie a navzájom si žehnať sú veľmi účinné činnosti, keď sa objavia nezhody, napätia, únava...

Spomeniem ešte jednu svoju skúsenosť s požehnaním v manželstve (ktorá sa dá aplikovať na každý vzťah). Ak denne prosím o požehnanie svojej manželky, ako sa s ňou môžem hádať, ako môžem byť na ňu nevrlý, ako by som mohol uvažovať o jej „prepustení" (pozri Mk 10, 2 – 12), keď viem, že Boh každý deň hovorí dobro v jej prospech? A to, čo je dobré pre ňu, určite dostáva od Boha tiež preto, lebo je to dobré aj pre mňa. Preto ísť proti manželke/manželovi znamená ísť proti sebe.

A posledná vec – ak žiadam o požehnanie od Pána, udržiava ma to vo výbornom vzťahu s ním. Ako budem totiž žiadať požehnanie, keď budem cez (ťažký) hriech s Bohom vo vojnovom stave? Čiže túžba po Božom požehnaní pre naše manželstvo ma vedie aj k tomu, že nezotrvávam v hriechu, ale ľútosťou, pokáním, ak treba spoveďou žijem v pokoji s Bohom, aby som žil v pokoji aj so svojou manželkou.

Ak žiješ v manželstve, skúste si navzájom tento týždeň často žehnať. Uvidíš, čo to s vaším vzťahom urobí. Ak si sám (slobodný, ovdovelý, kňaz či zasvätený), žehnaj svojim blízkym, aby si cez dobro, ktoré Boh povie v ich prospech, aj ty zakúsil, ako ťa Boh obdarúva.


26. nedeľa cez rok: Dve strany mince

Nemám čo písať. Zobrať si Jakubov list a vytešovať sa, že konečne to tým boháčom ktosi naložil?

Ale veď aj ja som boháč. Boh ma obdaroval toľkými darmi... No kto má z nich úžitok?
Alebo príbeh z Knihy Numeri o tých dvoch chlapoch, čo neposlúchli Mojžiša, no Boh si ich našiel a prorokovali? Aký to má zmysel pre mňa dnes? Mojžišova túžba, aby všetci prorokovali, sa mi vidí úplne nereálna...
A Ježišove slová o tom, že si treba odťať ruku, nohu, vylúpiť oko... Komu sa dnes chce zriekať a bojovať o nejaké nebeské kráľovstvo, keď nám je na zemi celkom dobre?
Ani žalm mi nedáva nijaký dôvod niečo rozpisovať. Uznávam, že je pravdivý, ale dnes ma nepotešuje ani mi nič neosviežuje dušu. Som hneď ráno bez nálady, unavený. Tak načo sa siliť a čosi písať?
To je jedna stránka mince.
Tu je druhá.
Jakubovo upozornenie sa ma mohutne dotýka, hoci neoplývam materiálnym bohatstvom. No viem, že duchovne som bol nesmierne obdarovaný. Nesmiem a nechcem si nechávať pre seba to, čo je dané pre „všeobecný úžitok" (1 Kor 12, 7). Preto napríklad píšem tieto texty napriek tomu, že sa cítim tak, ako som napísal vyššie.
Obdivujem Mojžišovu veľkodušnosť. Vôbec sa vo svojom vodcovskom postavení (podobne v evanjeliu Ježiš) necíti ohrozený, ba naopak, túži, aby čo najviac ľudí, dokonca všetci boli naplnení Duchom a hovorili i konali Božie veci. Že je to nereálne? Hej, pre nás ľudí. Ale „Bohu nič nie je nemožné" (Lk 1, 37). Dám sa dnes Bohu k dispozícii, aby mohol hovoriť a konať aj cezo mňa.
Ježišove slová sú síce náročné, ale viem, že stojí za to bojovať o Božie kráľovstvo a budovať ho. Keď sa totiž pozriem do svojej minulosti a vidím, čo mi spôsobili mnohé situácie, keď som si „neodťal ruku" a „nevylúpil oko", je mi jasné, že také výčitky svedomia a následky na vzťahoch i na psychike (mojej aj iných) už nikdy nechcem niesť.
A slová responzória: „Rozhodnutia Pánove sú správne, potešujú srdce"? Len pred pár dňami som takú útechu zažil. Prežíval som vnútornú únavu. Dostal som vtedy vnuknutie vyhľadať v Písme všetky verše, kde sa hovorí o únave. Nie je ich veľa. No dva z nich ma priamo osviežili. „Áno, opojím unavenú dušu a každú roztúženú dušu naplním" (Jer 31, 25). Ani netreba komentovať tento Boží prísľub. Hneď sa aj naplnil, úplne ma vzpružil. „Ježiš unavený z cesty sadol si k studni" (Jn 4, 6). Hneď som aj dostal vzor, čo robil unavený Ježiš. Sadol si ku studni. K Jakubovej studni. K praotcom. Už viem, v čom som robil chybu. Unavený som si niekedy sadol k televízoru. Alebo k pivu. Nie k zdroju života... Takže to musím zmeniť – najprv studňa (Písma, modlitba,...), potom možno aj pivko :-).
Každý z nás má takéto dve stránky. Ktorú dnes podporím v jej úsilí vyhrať nad tou druhou? Moja voľba je jasná. A tvoja?


25. nedeľa cez rok: Zmýšľanie bezbožných

Dnes by aj Pána Ježiša vyhlásili za pedofila – v evanjeliu tejto nedele sa píše, že objal dieťa.

Aj otec biskup Chautur objal dieťa. Dnes za to nesie následky zmýšľania bezbožných (pozri Múd 2, 12). Každý z nás už iste objal nejaké dieťa. Prečo nás chcú za každú cenu odradiť od takého krásneho prejavu lásky, ako je prejavovanie nežnosti deťom? Vyvolať strach z každého telesného dotyku? Možno mi niekto povie, že vec ešte nie je vyšetrená, tak čo sa do toho miešam. Musím, lebo otca Milana poznám osobne ešte z čias totality a dám ruku do ohňa za neho, že nič zlé v tejto oblasti neurobil.
Ale nie toto nás ničí. To sú len útoky nepriateľa. Skutočné nebezpečenstvo pre Cirkev opisuje svätý Jakub, ktorého list už niekoľko nedieľ na pokračovanie čítame. Žiarlivosť, sváry, boje, rozbroje, žiadostivosť, hádky, náruživosti. Takýto zoznam nám Jakub predkladá, aby nás upozornil, prečo niektoré cirkevné obce upadajú, živoria, zanikajú. Ponúka však aj zoznam vlastností, ktoré charakterizujú toho, kto skutočne žije s Kristom: „Múdrosť, ktorá je zhora, je predovšetkým cudná, potom upokojujúca, skromná, zmierlivá, plná milosrdenstva a dobrého ovocia, nepochybujúca a bez pretvárky" (Jak 3, 17).
Je na tebe, čo si vyberieš. Život plný Ducha, pod jeho vedením, alebo zmýšľanie bezbožných, zmýšľanie tohto sveta. Pritom sa nemýľ a nehovor si, že bezbožní sú tí vonku. Mnoho bezbožných je priamo v našich radoch. Sú pokrstení, „majú" všetky sviatosti, no žijú, akoby Krista nepoznali, bez neho. Dokonca si takých volíme za vodcov. Na našu hanbu to hovorím.
Ak niečo z Jakubovho zoznamu toho, čo ničí Cirkev, je súčasťou tvojho života, tak ti dávam úlohu, ktorú musíš s Božou pomocou (ktorá je presne taká, aby si to zvládol) splniť v týchto dňoch – odstrániť zlo z tvojho života. Odprosiť, odpustiť, zanechať, zrieknuť sa... Z každého zla sa dá dostať, ak chceš.
Ak si od týchto vecí slobodný, tak pre istotu si skontroluj, či tvoj život je pre ľudí, s ktorými žiješ, obrazom pokoja, skromnosti, zmierenia, milosrdenstva... A ďakuj Bohu, že on „udržiava tvoj život" (Ž 54, 6b).
Skončím tam, kde som začal. Nájdi si na tkkbs.sk alebo na postoj.sk vyjadrenia otca biskupa Milana k tomu, čo sa na neho valí (vo svetských médiách ich budeš hľadať márne alebo len oklieštené). Hovorí a koná presne tak, ako to spomína dnešný responzóriový žalm (54.). Prečítaj si ho a potom sa ho pomodli. Za otca biskupa Milana. Ďakujem ti.
„Ak teda trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy..." (1 Kor 12, 26).


24. nedeľa cez rok: S ľuďmi

Najprv som si myslel, že budem písať o výčitke, ktorú Ježiš adresoval Petrovi, a spytovaní svedomia podľa nej.

Veď aj mňa sa bytostne týkajú Pánove slová: „Nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské" (Mk 8, 33). No prvé čítanie z Knihy proroka Izaiáša (50, 5 – 9b) a k tomu responzóriový žalm (Ž 116) upriamili moju pozornosť na niečo iné – na Ježišovo utrpenie. A nemyslím pod utrpením jeho ukrižovanie a smrť, ale to, že bol s ľuďmi. Veľmi blízko s ľuďmi.

Začnime Petrom a apoštolmi. Keď im Ježiš hovorí o tom, čo ho čaká, objavuje sa v nich vzbura, ktorú Peter vyjadrí slovami: „To sa ti nesmie stať!" (Mt 16, 22). Už si zažil, že ťa najbližší nechápu? Presne to sa stalo Ježišovi.

Pozrime sa, čo hovorí Izaiáš: „Svoj chrbát som nastavil tým, čo bili, a svoje líca tým, čo trhali. Tvár som si nezakryl pred potupou a slinou" (Iz 50, 6). Všetko to, čo spomína – bitie, trhanie, potupa, pľutie –, nerobí diabol, ale ľudia. Často blízki ľudia.

Aj žalmista spomína: „... omotali ma povrazy smrti a zmocnili sa ma úzkosti podsvetia, ... ocitol som sa v súžení a trápení" (116, 3). Čo si vo svojom živote pamätám, vždy za niečím podobným boli konkrétni ľudia. Koľko úzkosti, trápenia a súženia musel prežívať Ježiš! Nielen s farizejmi, saducejmi, neprajníkmi, ale aj s tými najbližšími... Ako to zvládal?

Odpoveď je opäť u Izaiáša a v žalme: „Pán, Boh, mi pomáha" (Iz 50, 7. 9) a „Pán... mi pomohol, keď som bol v biede. Lebo môj život zachránil od smrti, moje oči od sĺz a moje nohy pred pádom" (Ž 116, 6. 8). Ježil ako človek mal bytostnú skúsenosť Božej ochrany a vedenia. Preto naplno prežíval rozhodnutie, ktoré žalmista vyjadril slovami: „Pred tvárou Pána budem kráčať" (Ž 116, 9).

Trošku analýzy a máme skvelý biblický návod na to, ako žiť s ľuďmi. Nijakému zo spomínaných trápení sa nevyhneme – ani Ježiš sa im nevyhýbal. Ale kráčal s očami upretými na Otca. Kráčal bezpečne a isto. Bez hriechu.

Nám sa to bez hriechu zrejme nepodarí, ale ak to bola Ježišova cesta, nech sa stane aj našou. Kráčať pre tvárou Pána. V rodinných vzťahoch, vo vzťahoch v práci alebo v škole, medzi susedmi, vo farnosti – kráčať pre tvárou Pána. Myslíš, že Boh ťa povedie do hádok a sporov plných zlej vášne? Nikdy! Že ťa bude viesť k ohováraniu či dokonca osočovaniu? Nikdy! Naopak, urobí ťa zmierovateľom, nositeľom pokoja... Hoci pri tom všetkom budeš niesť kríž, ktorý dnešné čítania tak jasne vyjadrujú – kríž života s ľuďmi.

Pri tom si často musím pripomínať, že taký istý kríž nesú ľudia, ktorí žijú so mnou. Lebo aj ja som človek, ktorý je pre iných bremenom.



23. nedeľa  cez rok: Vzchop sa!

Keď sa pozrieme na tri dnešné čítania (prvé, žalm a evanjelium) ako celok, dostaneme jasný obraz, čo to znamená niekomu povedať: „Vzchop sa!" (porov. Iz 35, 4). Spomínané texty sú naplnené konkrétnym konaním Boha, ktorý ochotne a neúnavne odpovedá na naliehavé potreby človeka. Stačí si vypísať prídavné mená, ktoré sa v textoch objavujú: malomyseľný, slepý, hluchý, chromý, nemý, vyprahnutý, žíznivý, utláčaný, hladujúci, skľúčený, spravodlivý (zdá sa, akoby toto slovo do tohto zoznamu nepatrilo, ale vari nemá spravodlivý množstvo trápení?), hluchonemý, spútaný. A k tomu pár podstatných mien: cudzinec, sirota, vdova. Na tieto všetky bolesti existuje odpoveď: Boh „sám príde a spasí vás" (Iz 35, 4). A táto odpoveď sa uskutočnila v Ježišovi Kristovi! Toto musíme povedať, keď chceme, aby sa niekto vzchopil.

Možno si povieš: „No a čo? Ježiš je dávno preč a zasa je všetko po starom." Vedz, že Ježiš nie je preč. „Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta" (Mt 28, 20). Ten Ježiš, ktorý žil na zemi ako človek pred dvetisíc rokmi, je živý a žije s nami, pripravený kedykoľvek dať nám to najlepšie, čo potrebujeme pre život tu na zemi aj pre večný život.

V čom je teda problém? Okrem iného aj v tom, že si myslíme, že my vieme lepšie ako Boh, čo je pre nás dobré. Len si všimni, koľko nespokojnosti je v tebe (i v ľuďoch okolo teba). A prečo? Pre hlúposti – lepší mobil, väčší televízor, výkonnejšie auto, pevnejší plot, viac automatiky v dome, fejsbúk (vraj takto sa môže prepisovať známe slovo facebook)... A tak sa zháňajú, vybavujú, zariaďujú, klikajú, ale na Ježiša zabúdajú. Tým nechcem povedať, že niečo z toho, o čo sa snažíme, je hneď zlé, ale problém je, že dávame tomu prednosť pred životom s Ježišom. Potom sme malomyseľní a nespokojní, lebo stále niečo potrebujeme.

A čo v skutočnosti potrebujeme? Byť s Ježišom, rozprávať sa s ním, počúvať ho, milovať ho, prijímať ho. Všetko ostatné by som mal robiť len vtedy, ak to môžem robiť s ním. Pozor: aj dobré veci môžu byť zlé, ak ich robím bez Ježiša!

Takže sa nám treba vzchopiť a znovu zamerať svoju pozornosť na Ježiša. On je skutočne riešením všetkých našich problémov, hoci to môže znieť ako fráza. Môžeš sa o tom presvedčiť. Vieš, ako rýchlo sa vráti pokoj do tvojho života, ak budeš mať čas na rozhovor s Bohom, na jeho slovo vo Svätom písme, na stretnutia s Ježišom pri slávení sviatostí, ak budeš vidieť a milovať Ježiša v trpiacich, chudobných, ubolených (tu je spojitosť s druhým čítaním z Jakubovho listu)? Že nevieš? Nuž ak to dnes začneš robiť, tak už dnes zakúsiš Boží pokoj.

P.S. Viem, že som zúžil problémy na jednu oblasť – na materiálne veci. No možno máš problémy so zdravím, so vzťahmi, so samotou, s prácou... Dosaď si do textu proroka Izaiáša (Iz 35, 4-7b) svoj najväčší problém a uvidíš cestu. Nechaj sa doviesť k Ježišovi ako hluchonemý v evanjeliu (Mk 7, 31 – 37) a dovoľ mu, aby sa ťa dotkol, aby vyslovil slovo uzdravenia. Vari sa tak nemodlíme v každej svätej omši: „Poveď len slovo a duša mi ozdravie"? Modli sa to aj za tých, čo ti ubližujú...


22. nedeľa cez rok: Celým srdcom

Zrejme si ani neuvedomujeme, od čoho všetkého sme oslobodení tým, že máme „Boha tak blízko" (porov. Dt 4, 7).

Klaňanie sa modlám s obavou, aby som nejakú neurazil či nevynechal, dookola umývanie nádob, postelí... To spomínam len to, čo je v dnešných čítaniach. Prichádza mi pritom na um jedna súčasná povera, s ktorou sa často stretávam aj medzi veriacimi – klopkanie na drevo. Ľudia niečo pochvália, že sa im darí, a hneď dodávajú: „Musím zaklopať na drevo." (A niekedy si pritom klopú na čelo...) Dobrá blbosť, však? Akoby nás nejaké klopanie na drevo mohlo uchrániť pred zlom. Namiesto toho by sme mali vždy hovoriť: „Bohu vďaka, darí sa mi," a tak vydávať svedectvo o svojej viere... Ale to som trochu odbočil.
Mať Boha nablízku, mať ho za priateľa znamená žiť a konať tak, aby som naše priateľstvo nenarušil, nedajbože nezničil. S priateľom sa rád rozprávam, nemám problém poprosiť ho o pomoc (spomínaš si na podobenstvo o neodbytnom priateľovi v 11. kapitole Lukášovho evanjelia?), som vždy ochotný pomôcť mu, odprosiť či odpustiť v prípade konfliktu či zlyhania... A presne to isté platí v priateľskom vzťahu s Bohom. Iste, ten vzťah má aj iné rozmery ako len priateľstvo, lebo je tam tiež úcta, klaňanie sa, chvála, no klaňať sa Bohu bez priateľstva s ním možno ťažko nazvať kresťanstvom a veľmi sa to môže stať modloslužbou, poverou... Boha milujem a on miluje mňa, preto sme priatelia.
Čítal som nedávno rozsiahly komentár k prorokovi Ozeášovi. Súčasťou jeho posolstva bola výčitka Izraelitom, že bohoslužba, ktorú konajú v chráme Pánovi, je vo svojej podstate bohoslužbou Bálovi. Navonok robili všetko tak, ako bolo predpísané, no problémom bolo srdce. Ich srdcia boli ďaleko od Pána. Preto prorok ich bohoslužbu nazval smilstvom a modlárstvom.
Čím viac som ten komentár čítal, tým viac sa vo mne vynárala myšlienka na to, ako prežívam svätú omšu, ako prežívam modlitbu, s akým srdcom píšem tieto zamyslenia. Kde je moje srdce? Keby niekto videl do môjho vnútra, nenazval by ma pokrytcom? A Boh predsa vidí do môjho vnútra. Aké pomenovanie mi dnes dáva? Som pre neho priateľ? Alebo som pre neho pokrytec?
Je skvelé vedieť, že Boh mi je nablízku. Hoci to pre mňa znamená neraz tvrdo bojovať, aby som neostal len pri vonkajších úkonoch zbožnosti, ale aby som do každého vkladal celé svoje srdce. Nechcem byť pokrytec, nechcem byť modloslužobník.
Milovaný Bože, požehnaj!


21. nedeľa cez rok: Rozhodni sa!

Náš päťtýždňový kurz o Eucharistii sa túto nedeľu končí presne tak, ako sa má končiť každé ohlasovanie radostnej zvesti – evanjelia: výzvou rozhodnúť sa.

Znovu si prečítaj celú 6. kapitolu Jánovho evanjelia a všimni si postupnosť: Ježiš najprv nasýtil zástupy chlebom. Akoby ich lákal, aby prišli znovu za ním. Keď prišli, začal im ohlasovať radostnú zvesť o chlebe života, ktorý zaisťuje večný život. A dnes na záver celej reči o Eucharistii stavia zástupy aj apoštolov pred rozhodnutie: „Aj vy chcete odísť?" K podobnému rozhodnutiu vyzýva Izraelitov aj Jozue, pričom o sebe hovorí: „Ja a môj dom, my budeme slúžiť Pánovi" (Joz 24, 15). Aj ja dnes stojím pred rozhodnutím: Prijmem alebo neprijmem ponuku mať večný život?

Dúfam, že si sa rozhodol pre Ježiša.

Milovaný Ježiš, ďakujem ti za radostnú zvesť o Eucharistii. Skúsil som a presvedčil som sa, aký si dobrý. Vnímam tvoju neuveriteľnú lásku – aby som mohol večne žiť, dal si sa mi k dispozícii, aby som sa tebou sýtil. Viem, že ma tým premieňaš a stávam sa druhým Kristom. Aká nesmierna je tvoja dobrota, keď napĺňaš mňa, hriešnika, a dôveruješ mi, akoby som bol najlepší človek na zemi. Nechápem toto tajomstvo tvojej prítomnosti vo mne. Asi by som zomrel, keby som mu úplne rozumel – Ježiš vo mne. Boh vo mne. No verím v túto pravdu a túžim žiť tak, aby som ťa nikdy nezraňoval, neopustil, nezabudol na teba. To však nie je v mojich ľudských silách – veď vieš, že veľkú časť dňa prežívam bez toho, aby som si na teba čo len spomenul. Neviem, či sa to dá zmeniť, a ani neviem, či to treba meniť, či sa vôbec dá naplno stále vnímať tvoju prítomnosť. Ale veľmi sa teším z toho, že každý deň je aspoň pár okamihov, ktoré sú výlučne s tebou a pre teba. Ďakujem ti za tvojho Ducha, ktorý mi pripomína, kto som a s kým žijem. Ďakujem ti za tvoju blízkosť vždy a všade. Ježiš, milujem ťa a teším sa, že raz bude čas, keď budeme spolu viditeľne a bez prekážok. Teším sa na nebo. Príď, Pane Ježišu! Príď, Milovaný!

20. nedeľa cez rok: Čo je rozumné?

V súvislosti s kurzom o Eucharistii, ktorý nám Cirkev ponúka počas týchto prázdninových nedieľ, mi dnes prichádza na um jedno upozornenie: 
nebuďme detinskí či nerozumní (Prís 9, 6; Ef 5, 17). Lebo našou úlohou nie je špekulovať nad Eucharistiou, ale ju prijímať. Je totiž pre nás zárukou večného života.

Chceš večne žiť? Vedci vymýšľajú spôsoby, ako predĺžiť ľudský život – liekmi, transplantáciami, genetickými manipuláciami... No predstav si, že život, ktorý žiješ teraz, by sa mal žiť ešte takých 200-300 rokov. Chytá ma des pri takej myšlienke. Keď to zoberiem humorne, každý deň si ráno aj večer umývať zuby ďalšie dlhé roky sa mi nechce. Nieto pracovať v pote tváre...

Chceš večne žiť? Boh aj tebe ponúka večný život, v ktorom už nebude bolesti ani náreku... Dáva k tomu jednu jedinú podmienku – prijímať jeho telo a krv. Aby nám to nebolo odporné, dáva sa nám pod spôsobom chleba a vína, teda niečoho, čo je pre nás ako pokrm a nápoj prirodzené. Chce to len vieru, že Boh je v tejto „matérii" skutočne prítomný, keď kňaz nad ňou vysloví slová premenenia. A potom to chce čisté srdce. Teda neprestajné úsilie o čisté srdce, vyjadrované ľútosťou na hriechmi, spoveďou, pokáním a neustálou zmenou života podľa Božích prikázaní.

Chceš večne žiť? Tak neváhaj a prijímaj. Často, najmenej každú nedeľu. A presvedčíš sa, že prebývanie s Bohom prináša mnohé ďalšie benefity. Budeš pokojnejší, trpezlivejší, láskavejší, bude ťa viac zaujímať život (skutočný život, nie tie bulvárne nezmysly), konať dobro bude pre teba ľahšie a odporovať zlu bude pre teba samozrejmé... Bolesť a trápenie, ktoré znášaš, budeš vnímať ako cestu k trvalému prebývaniu s Bohom.

Chceš večne žiť? Vlastne už žiješ večne – ak prijímaš Krista vo sviatosti, už máš večný život. Iste príde smrť, ale len pre telo. Aj to len do času.
Prečítaj si niekoľkokrát dnešné evanjelium (Jn 6, 51 – 58). Ježiš jasne hovorí o súvislosti medzi večným životom a prijímaním či neprijímaním jeho tela a krvi. Veríš mu? Ak áno, tak prijímaj, Ak nie, tak mu uver a prijímaj. Nepoznám iný spoľahlivý spôsob, ako mať večný život.

Nebuď pochabý!


19. nedeľa cez rok: Eucharistia a svedomie

Pri čítaní alebo počúvaní príbehu proroka Eliáša sa v nás môže objaviť túžba mať pokrm ako on – zjedol kus chleba, napil sa vody a kráčal štyridsať dní a štyridsať nocí. Bohu nič nie je nemožné. No nech je pre teba skvelou správou, že aj my máme k dispozícii rovnaký, ba dokonca lepší pokrm. Ak sa sýtime Eucharistiou, máme silu odolávať hriechu, premáhať pokušenia a dobre žiť. A to nielen štyridsať dní, ale po všetky dni až do smrti.

Možno mi povieš, že si sa o to už pokúšal, no vždy si sa vrátil do starých koľají, lebo hriech/pokušenie/zlozvyk bol silnejší ako ty. Ale to je predsa samozrejmé – všetko, čo pochádza od zlého, je silnejšie ako my. Veď aj sám zlý je silnejší. No my neprijímame Eucharistiu preto, že sme už dobrí a podarilo sa nám nad všetkým zvíťaziť. V takom prípade totiž Eucharistiu nepotrebujeme – dokážeme byť dobrí vlastnými silami, sme sami sebe spasiteľmi. My prijímame Eucharistiu, lebo sme slabí, lebo poznáme svoju slabosť a vieme, že bez Krista nič nezmôžeme v boji proti zlu a pri konaní dobra.

V čom je teda problém? Že neraz ostaneš stáť a nejdeš na prijímanie, lebo si zhrešil. A diabol sa teší, že ťa odtiahol od Eucharistie. Čo si však urobil preto, aby si hriech zo svojho života odstránil? Prečo nejdeš hneď na spoveď, ak je potrebná (v prípade ťažkého hriechu)? A ak nemáš ťažký hriech, tak sa nevyhováraj, že celý týždeň si nebol na svätej omši, preto v nedeľu už nemôžeš ísť na prijímanie. To jednoducho nie je pravda. S Ježišom v Eucharistii sa môžeš zjednotiť vždy, keď nemáš na svedomí vážne previnenie. Aj preto je na začiatku svätej omše úkon kajúcnosti, kde si vzbudzujeme ľútosť – ňou sa nám odpúšťajú všetky ľahšie previnenia – a potom s čistým srdcom slávime Kristovu obetu.

Preto ti do ďalších dní dávam túto radu: Vždy, keď si na svätej omši, spoj sa s Ježišom prijímaním Eucharistie. Ak máš na svedomí ťažký hriech, neodkladaj so spoveďou do prvého piatku či nejakých sviatkov, ale utekaj na spoveď čo najskôr, ak treba, aj päťkrát za týždeň. Vo väčšine farností sa spovedá pred každou svätou omšou. Ak nemáš ťažký hriech, ľútosť ťa disponuje na prijatie Eucharistie.

Skús a presvedč sa, že to funguje. Nevzdaj to po prvom vážnom previnení. A formuj si svedomie vzdelávaním sa v otázkach mravov a viery, aby si vedel rozoznať vážne previnenie od ľahkého hriechu. Často totiž ľudia neprijímajú Krista, lebo nemajú dobre sformované svedomie. Pokladajú za ťažký hriech kadejakú hlúposť („nadávala som na kury" – všakže to poznáš?), no skutočný ťažký hriech často nevidia.

Keď si to vyskúšaš dva-tri mesiace, uvidíš, že to funguje. Že zrazu zvládaš odporovať diablovi/svetu/telu, lebo máš v sebe Božiu silu – samého Krista. Tvoj život bude šťastnejší a pokojnejší. Aj s nesením kríža... A budeš mať k tomu bonus – budeš žiť naveky. Tak to sľubuje Ježiš.

„Nezarmucujte Svätého Božieho Ducha" (Ef 4, 30).


18. nedeľa cez rok: Čím sa sýtiš?

Dnes začnem svätým Pavlom: „Už nežite, ako žijú pohania, v márnosti svojho zmýšľania" (Ef 4, 17).

Vieš, aké je to zmýšľanie? „Ich bohom je brucho" (Flp 3, 19). Všetko sa točí len okolo „mať a užívať".

Príkladom toho sú aj Židia v dnešnom prvom čítaní a tiež v evanjeliu. Tí prví šomrú, lebo nemajú čo jesť. Ich konanie je v podstate prirodzené, veď ešte nedávno mali v Egypte plné hrnce, no vzdali sa ich a odišli do neistoty. Keď im Boh dal mannu, zbierali ju, sýtili sa ňou, no dostávajú sa do bodu, keď im to nestačí: „Niet chleba, niet vody! A tento biedny pokrm sa nám už protiví" (Nm 21, 5). Rozumieš? Na chlieb z neba povedali, že sa im protiví!

A v evanjeliu? Nešli za Ježišom preto, že videli znamenia, ale preto, že sa najedli. Zadarmo. Chceli taký skvelý život – mať koláče bez práce. Pritom vedeli skutočný význam manny – že to bol chlieb z neba. Veď sa na to odvolávali: „Naši otcovia na púšti jedli mannu, ako je napísané: ‚Dal im jesť chlieb z neba‘" (Jn 6, 31). Chceli však len niečo podobné: „Čo nám dáš ty?", nevideli „za". Videli mannu, ale nevideli Boží dar.

Preto je veľmi potrebné často si obnovovať vieru v reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii. Vidieť „za" kúsok oblátky. Vidieť Boží dar, ktorým je sám Boh. „Čo nám dáš ty?" „Ja som chlieb života" (Jn 6, 35).

Koľká nevedomosť aj dnes vládne medzi katolíkmi! Vidno to nedeľu čo nedeľu pri každej svätej omši, keď mnohí neprijímajú Chlieb života. Iste, niektorí nemôžu (napríklad rozvedení, ktorí žijú s novými partnermi), ale koľkí môžu, no neprijímajú.

Preto je veľmi dôležité znovu a znovu opakovať, že Eucharistia nie je kus chleba, ale živý Boh. Že sväté prijímanie nie je zjedenie nejakej oblátky, ale zjednotenie sa s Bohom. Že je to závdavok večného života.

Prečo toľkí katolíci nechcú žiť večne?

V tejto veci je nesmierne dôležitá úloha kňazov, ale aj rodičov. Nie dokazovať prítomnosť Krista v Eucharistii, ale ju ohlasovať. Nezdôrazňovať povinnosť účasti na svätej omši, ale vyzdvihovať privilégium sýtenia sa Bohom. Dokonalosť nespočíva v tom, aby sme nehrešili, ale aby sme v hriechu neostávali a vždy urobili všetko preto, aby sme sa mohli spojiť s Ježišom v Eucharistii. Boh nás tak bude premieňať na seba. Čo viac mi treba?


17. nedeľa cez rok: Aký dobrý je Pán

Každé tri roky v čase prázdnin nám Cirkev v liturgických čítaniach ponúka letný kurz Eucharistie.

V liturgickom roku B sa totiž prerušuje kontinuálne čítanie Markovho evanjelia a od 17. do 21. nedele v Cezročnom období sa čítajú texty zo 6. kapitoly Jánovho evanjelia o Eucharistii. K nim sú v prvom čítaní vybrané skvelé úryvky o nasýtení hladných či skleslých a unavených ľudí. No je jasné, že nejde len o nasýtenie tela. Oveľa viac ide o pokrm pre celého človeka – teda pre telo aj pre dušu. Posledná z týchto nedieľ je napokon priamou výzvou nanovo sa rozhodnúť žiť pre Boha – a túto schopnosť žiť pre Boha nám dáva „jedenie" Eucharistie. „Ja a môj dom, my budeme slúžiť Pánovi" (Joz 24, 15). „Pane, a ku komu by sme išli?" (Jn 6, 68).

Osobitnou kapitolou týchto nedieľ sú žalmy, ktoré sú vybraté ako odpoveď ľudu na Božie slovo. Dnes je to žalm vyznania viery, že „Pán otvára svoju ruku a dobrotivo nasycuje všetko živé". Potom to bude žalm prosby o nasýtenie: „Pane, daj nám chlieb z neba." A zvláštnosťou ďalších troch nedieľ bude to, že sa bude spievať vždy z textu 34. žalmu s responzóriom: „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán."

Prečo taký kurz Eucharistie pravidelne potrebujeme? Lebo v dejinách Cirkvi bolo obdobie, keď musel vzniknúť cirkevný príkaz, ktorý dodnes nebol zrušený: „Aspoň raz v roku... vo Veľkonočnom období prijať Oltárnu sviatosť." Ako veľmi ochladla láska k Ježišovi! Veď Eucharistia nie je nejaký premenený chlieb, ale sám Ježiš. Tým, že ho požívame, premieňame sa na neho a postupe prežívame svätosť, ktorú bez Ježiša nemáme šance mať. No koľko ľudí – aj pokrstených – na to nemyslí, nevie o tom, nepozná pravdu o Eucharistii. Preto nám Cirkev znova a znova opakuje základné pravdy o Chlebe života.

Kiež by všetci kazatelia využili tých päť nedieľ na vydávanie svedectva o láske k Ježišovi prítomnému v Eucharistii. Kiež by sme si všetci v tomto čase našli každý deň desať minút na to, aby sme ich trávili v adorácii pred Oltárnou sviatosťou.

A nezabudnite – ide o tajomstvo Božej prítomnosti, ktoré si nevyžaduje vysvetľovanie či špekulovanie, ale prežívanie.

Hovorí sa, že v Spišskej diecéze ešte pred druhou svetovou vojnou istý profesor zo Spišského seminára išiel počas prázdnin na faru ku kamarátovi kňazovi. Ten sa potešil a poprosil ho, aby mal v nedeľu kázeň. Kázeň bola. O Eucharistii. Pán profesor sa vyše pol hodiny usiloval dokázať reálnu prítomnosť Krista v Oltárnej sviatosti. No zamotal sa a skončil celé dokazovanie tak nemastno-neslano. Pán farár po kázni vyšiel medzi chlapov a jeden z nich mu hovorí. „Pán farár, nikdy som nepochyboval o tom, že Pán Ježiš v Eucharistii je. No keď taký múdry a učený kňaz nevie dokázať, že to tak je, tak ja už oddnes neverím." Pán farár videl, že je zle. A tak najbližšiu nedeľu vystúpil na kazateľnicu a mal inú kázeň o Eucharistii: „Drahí veriaci. Pán Ježiš v Eucharistii je, alebo nie je. Teda tam je. Amen."

Pán Ježiš v Eucharistii je. Našou úlohou je byť s ním. Sýtiť sa ním. Milovať ho.

Aký dobrý je Pán!


16. nedeľa cez rok: O pastieroch.

Texty dnešnej nedele sú akýmsi zavŕšením triptychu o prorokoch a pastieroch
Texty o tom sme počúvali ostatné dve nedele a táto ich korunuje. Odporúčam znovu si všetky tie texty prečítať a tak uvidieť súvis, ktorý ľahko obídeme, keď ich vnímame len izolovane.

Prvou korunováciou je slovo „beda“, určené pastierom, čo sa nestarajú o Boží ľud. Pred dvoma týždňami to bolo slovo „odbojný národ... s bezočivou tvárou a zatvrdnutým srdcom“. A minulý týždeň „tu už neprorokuj“ – kňaz vyháňal proroka... Koľko biedy bolo v Izraeli, keď sám Boh im hovorí „beda“.

Druhou korunováciou je Ježišov postoj a konanie. Doma ho neprijali, nemohol urobiť nijaký zázrak. On to však nevzdáva a posiela apoštolov, aby sa stali novými pastiermi Božieho ľud (Bohom prisľúbenými v dnešnom prvom čítaní). A po ich návrate – šťastných a nadšených – sám sa ujal svojho ľudu a „začal ich učiť mnohým veciam“ (Mk 6, 34).

A treťou korunováciou sú žalmy týchto troch nedieľ. Najprv to bol žalm náreku a prosby – „už máme dosť pohŕdania... zmiluj sa nad nami“ (Ž 123). Potom žalm nádeje: Boh „ohlási pokoj svojmu ľudu“ (Ž 85). A dnešný 23. žalm o Pánovi ako pastierovi je vyjadrením podstatnej pravdy – Boh sám sa stará o svoje deti. Iste, používa na to pastierov, kňazov, no on je jediným Pastierom.

Tento triptych nás učí, že ani nehodní pastieri nemôžu zničiť Boží ľud. Čítal som nedávno poľskú knihu Ksiądz Rafał (Kňaz Rafael). Je v nej rozhovor biskupa s kaplánom, ktorého práve prekladá do farnosti, kde zomrel farár svätého života. Biskup sa ho pýta, aké mal skúsenosti zo štyroch miest, kde ako kaplán pôsobil. A Rafael si s horkosťou spomína, ako na treťom mieste farár žil s gazdinou a ich dospievajúcim synom. Ten posledný zas náruživo hral karty o peniaze (nielen o svoje). Biskup mu k tomu hovorí: „Vieš, môžem kňaza pokarhať alebo preložiť. Pokarhanie nič nezmôže. A preloženie spôsobí, že sa pohoršia ďalší ľudia. Tak k nim dávam horlivých kaplánov, aby v ľuďoch tlela iskierka nádeje – možno raz ten kaplán bude farárom a všetko sa na dobré obráti.“

Boh sa skutočne stará o svoj ľud. Nie krikom, nie s bičom, ale používa každého, kto má jemu oddané srdce. Biskupa, kňazov, zasvätených, ale aj celkom obyčajných ľudí. Tak vedie svoje stádo po svojich cestách, pričom životom a konaním jemu oddaných oslabuje a neguje pôsobenie tých, ktorí nežijú s Bohom, hoci sú možno oficiálni pastieri...

Dúfam, že žiješ vo farnosti, kde máte skvelých kňazov. Buď im nápomocný najmä svätosťou svojho života. Aby mnohí okolo teba tak zakusovali, že Boh im „prestiera stôl a kalich napĺňa až po okraj“.

Na záver vtip: Kňaz sa vo farnosti lúči, lebo odchádza na iné miesto. Pri rozlúčke si všimne staršiu pani, ktorá usedavo plače. Podíde k nej a hovorí: „Milá pani, neplačte. Veď príde nový kňaz a určite bude lepší a horlivejší ako ja.“ A ona na to: „Hej, to isté hovoril aj ten kňaz, čo tu bol pred vami. A potom ste prišli vy...“


15. nedeľa cez rok: Vieš, kto si?

Po vypočutí/prečítaní dnešného úryvku z Pavlovho Listu Efezanom (1, 3 – 14) máš všetky dôvody na to, aby sa ti zatočila hlava.

Je to totiž o tebe. Hoci Pavol píše v množnom čísle, platia jeho slová nie pre nejaký anonymný zástup, ale pre každého veriaceho osobne. Pre teba. Aj pre mňa.
Tak si to zhrňme:
- som požehnaný všetkým nebeským duchovným požehnaním;
- ešte pred stvorením sveta som bol vyvolený, aby som bol svätý a nepoškvrnený;
- Boh ma predurčil, aby som bol jeho adoptovaným synom – na chválu a slávu jeho milosti;
- tou milosťou ma Boh obdaroval v Kristovi, jeho milovanom Synovi;
- v Ježišovi mám vykúpenie;
- v Ježišovi mám odpustenie hriechov;
- som zahrnutý bohatstvom jeho milosti;
- poznám tajomstvo Božej vôle – rozhodnutie všetko zjednotiť v Kristovi;
- v Kristovi som dedičom Boha;
- som na chválu jeho slávy;
- som označený pečaťou prisľúbeného Ducha, ktorý je závdavkom dedičstva.
Čo viac potrebujem? Môj Otec je vlastníkom všetkého bohatstva, aké si len viem predstaviť!!!

Do kelu, ak je to pravda, tak prečo žijem ako žobrák?

Lebo diabol. Ten mi nahovára (asi málokedy priamo, ale veľmi často cez ľudí), že sa o seba musím postarať sám, že mať peniaze, úspech, postavenie, sex, skvelé auto či najkrajšie šaty je viac ako to všetko, čo mi ponúka Boh. Pritom všetko – peniaze, úspech, postavenie, sex, skvelé auto aj najkrajšie šaty sú Božím dielom, jeho majetkom. A Boh mi všetko z toho rád dáva. Len nechce, aby som si z jeho darov urobil bôžikov, modly.
Každý deň som na rázcestí a musím si vyberať. Budem sa tešiť zo skutočných darov, o ktorých hovorí Pavol, alebo chcem len hračky – od peňazí po najkrajšie šaty? Božie dary nepominú, tie svetské dlho nevydržia. Do čoho sa teda oplatí investovať? Čím naplníš svoje srdce, myseľ, dušu?
Veľmi ti odporúčam naučiť sa tento úryvok z Listu Efezanom naspamäť a často si ho čítať, modliť sa jeho slovami. Cirkev vie o jeho dôležitosti a v Liturgii hodín ho nariadila všetkým zasväteným a kňazom modliť sa každý pondelok večer. Okrem toho na mnohé sviatky svätých. Aby sme nezabudli, kto sme...


14. nedeľa cez rok: Mocná bezmocnosť.

Všetky dnešné čítania sú o bezmocnosti. Bezmocný je prorok Ezechiel, ktorého Boh posiela k odbojným synom Izraela,
aby vedeli „že bol uprostred nich prorok". Aké to mohlo byť pre neho frustrujúce – vynakladať úsilie, robiť zo seba čudáka, ohlasovať..., a pritom vedieť, že nie je dôležité, či poslúchnu jeho slová, ale či zistia, že je medzi nimi Boží človek.

Žalmista predkladá modlitbu v podobnom duchu. Často sa ju modlím, keď čítam o prechmatoch mocných, o ideologickom tlaku Európskej únie a jej orgánov, ale aj o zlyhaniach v Cirkvi. Žalm 123 je volaním k Otcovi, k Tatkovi, ktorému nemusím vysvetľovať, prečo niečo chcem, len stačí volať „zmiluj sa nad nami". Stačí dvíhať oči k Pánovým rukám...

Pavol úplne otvorene hovorí o vlastnej slabosti a o jej význame, ktorý je pre svet – aj ten súčasný, v ktorom má sila a úspech hlavné slovo – nepochopiteľný. „Keď som slabý, vtedy som silný." Keď odpúšťam, keď nekričím, keď sa nesťažujem, ale konám plný lásky napriek odmietaniu svojho okolia – vtedy dovoľujem konať Bohu a meniť svet. Ak chcem svet meniť sám, tak sa naplno ukazuje, že silou nič nezmením. Môžem ľudí ovládať, zastrašiť, ale nie získať pre Božie dielo...

A aj Ježiš je v dnešnom evanjeliu neúspešný. Lebo tí, ku ktorým prišiel a hovoril, si mysleli, že ho poznajú – veď bol ich rodákom –, a práve preto ho odmietli. „Skade to má?" Písmo hovorí, že sa na Ježišovi pohoršovali. Žil verne s Bohom, bol iní ako oni.

Bezmocnosť. Nemáme ju radi, ale práve ona je častou charakteristikou Božích sluhov. Konajú Božie dielo, ale sú si vedomí, že nejde o úspech či slávu, ale o vernosť povolaniu. Kňazi, manželia, zasvätení, deti i mládež, starci – my všetci sme povolaní byť svedkami Ježiša Krista svojím spôsobom zmýšľania, hovorenia i konania. Možno vnímame, že nič okolo nás sa nemení, že všetko ostáva po starom. No to nech nás neoberá o dôveru, že Boh odpovedá na našu vernosť a koná v srdciach ľudí, medzi ktorými verne žijeme s Ježišom.

Vieš z toho, čo som napísal, vydedukovať, čo je tvojou mocou? „Hľadieť na Pána, nášho Boha" (porov. Ž 123, 2c).


13. nedeľa cez rok: Tanec miesto náreku

Dnešné prvé čítanie z Knihy múdrosti je teologickým pohľadom starozákonného svätopisca na život a na smrť, na pôvod človeka a jeho podstatu.

Je to jednoznačné konštatovanie, že Boh všetko stvoril pre život, osobitne človeka, ktorý nosí v sebe Boží obraz. Smrť je dôsledkom závisti diabla.

Evanjelium je praktickou ukážkou tejto teologickej pravdy. Ježiš uzdravuje ženu trpiacu na krvotok a kriesi Jairovu dcéru. Dokazuje, že Boh „sa nekochá v zániku žijúcich" (Múd 1, 13).

Žalm je veľmi osobnou odpoveďou človeka, ktorý spomínanú teologickú pravdu pozná a jej pravdivosť zakúsil na vlastnej koži. Slová „môj nárek si obrátil na tanec" (Ž 30, 12a) sú trefným vyjadrením toho, čo prežíva ten, ktorý zakúša Božie konanie vo svojom živote.

A napokon Pavlova výzva z Druhého listu Korinťanom k štedrosti – hoci priamo s ostatnými textami nesúvisí – je prirodzenou vecou pre toho, kto bol sám obdarovaný, kto zažil, ako Boh rozospieval jeho srdce (Ž 30, 13a). Kto dostal, rád dáva. Kto bol vyslobodený zo smrti, aj iným pomáha smrti vzdorovať a nachádzať radosť v Pánovi.

Máš vo svojom živote chvíle, keď si zakúsil, že Boh zmenil tvoj nárek na tanec? Hovor o tom ľuďom, najmä tým, ktorí žijú v beznádeji, v zúfalstve (možno to potrebuješ povedať sebe samému). Hovor im to však s modlitbou – povedz Oteckovi, že ho ľúbiš, že je pre teba najdôležitejší, že potrebuješ len jeho, že si vďačný za všetko, čo ti už dal i čo pre teba ešte pripravil. A potom mu s dôverou povedz: „Tatko, daj tomu človeku tanec namiesto náreku." Tak si pripravený ísť a byť spoločníkom trpiacemu, opustenému. Spoločníkom, ktorý prinesie Božie požehnanie.

Jednoduché, však? Tak neseď a konaj! Tancuj! Spievaj! Lebo „Boh všetko stvoril pre bytie" (Múd 1, 14a), pre bytie v plnom význame tohto slova, nie pre živorenie. Už tancuješ?


Sviatok Narodenia sv. Jána Krstiteľa: Tvoj príbeh
Ak by sme pozerali na biblické udalosti okolo narodenia niektorých ľudí (Jakub, Mojžiš, Samson, Ján Krstiteľ...) len ako na ich osobné príbehy,

asi by sa v nás rodili pocity akejsi závisti: „Tí sa teda mali, boli vyvolení, predurčení, vyznačení..." A to by bolo asi všetko, čo by sme si z toho odniesli.

No Cirkev nám nepredkladá tieto príbehy len tak, len ako spomienky na nejaké pradávne udalosti, spomienky možno až mytologické. Nie, Cirkev a Boh nám chcú povedať, že každý jeden z nás má vlastný dôležitý príbeh svojho počatia, narodenia i života.

Len si prejdi všetky čítania dnešnej slávnosti, vrátane tých z vigílie. (Jánovo narodenie bolo skutočne jedno z najdôležitejších, keď sa naň dá aplikovať toľko biblických textov, že naplnia dva omšové formuláre.) A čítaj ich, akoby boli o tebe. Veď aj teba plánoval Boh pred stvorením sveta, utkal ťa v živote tvojej matky, poznal tvoje meno skôr, ako si sa počal, pripravil pre teba úlohu a celoživotné poslanie, ktoré môžeš naplniť len a jedine ty. Si dôležitý!

Viem, ťažko sa verí vo vlastnú dôležitosť a význam, keď vidíme svoje slabosti. No vedz, že kdesi za takým zmýšľaním je diabol. Ten totiž strašne nechce, aby sme vedeli, kto sme a načo sme. Je rád, keď nás môže udržiavať vo falošnom pocite bezvýznamnosti, frustrácie, neschopnosti. Keď nám môže nahovárať, že náš život je len práškom vo vesmíre, na ktorom vôbec nezáleží. Alebo nás drží v pocite pýchy, ako všetko sami zvládame, že Boha nepotrebujeme. Ale to nie je pravda. Lebo Boh hovorí niečo iné. Komu budeš veriť?

Čítaj si teda dnešné čítania a vzťahuj ich na seba. Iste, okolo počatia a narodenia nikoho z nás sa zrejme nediali nijaké viditeľné nadprirodzené veci, ale buď si istý, že Boh poznal tvoje meno už pred stvorením sveta (Ef 1, 4) – má ho napísané na svojej dlani (Iz 49, 16). A pripravil celý tvoj život (Ef 2, 10). Je s tebou na každom kroku. Často si pripomínaj, kto si, hľadaj v Písme texty, ktoré hovoria o tvojom vyvolení, vyslobodení, povýšení... Nezabudni pritom, že všetko – celý život – si dostal ako dar, a buď vďačný Darcovi.

Ak budeš v nasledujúcich dňoch počuť o narodení dieťaťa, ak sa narodí niekomu tebe blízkemu, pripomeň si, že to dieťa je od večnosti Bohom chcené a milované. Zahrň ho do svojich modlitieb, aby rástlo pre Pána, bezpečné pred každým nepriateľom. Tak sa slávnosť Narodenia svätého Jána Krstiteľa dostane do tvojho života, budeš ju prežívať nie ako spomienku, ale ako živú udalosť, ktorá trvá – v tvojom živote i v živote každého, kto prichádza na svet.


11. nedeľa: Božie diela
Dvoma vecami ma zaskočili dnešné čítania. Prvou sú prejavy Božej moci – odlomí konárik zo stromu, zasadí ho a vyrastie z neho nový strom.

Dokonca spôsobí, že suchý strom bude kvitnúť. Sú to neuveriteľné veci! V tejto symbolike pokračuje žalmista, keď hovorí o starobe človeka. Často sú ľudia vo vysokom veku už nevládni, neraz bez záujmu o dianie okolo seba. Ale žalmista hovorí, že „aj v starobe budú prinášať ovocie, úrodní budú a plní sviežosti..." (Ž 92, 15). Vari to nie je Božie dielo, keď takých ľudí okolo seba vidíme? Tento žalm mal veľmi rád môj otec, vnímal ho ako povzbudenie, keď už bol na sklonku života. A Pán Ježiš v evanjeliu hovorí o tom, že zem sama od seba prináša úrodu... Našou úlohou je zasiať a potom žať. Čím ma však tieto texty zaskočili? Usvedčili ma z mojej ustarostenosti. Sú to totiž texty o nádeji. Boh všetko dobre riadi a všetko v jeho rukách prináša ovocie v pravý čas. Mojou úlohou je byť k dispozícii – robiť to, čo Boh odo mňa očakáva, čo je moja povinnosť... Možno polievať suchý strom...

A druhá vec, ktorá ma zaskočila, je o schopnosti počúvať, chápať. Tak sa Ježiš prihováral ľuďom – ako boli schopní počúvať, chápať (porov. Mk 4, 34). Vyvolalo to vo mne otázku, či nepočúvam niečo, čo mi bráni počuť Boha, čo mi nedovoľuje chápať to, čo mi hovorí. A hneď som aj mal odpoveď – moje neustále sledovanie diania vo svete. Keďže pracujem na počítači, tak „v rámci odpočinku" mnohokrát denne klikám na rôzne informačné stránky, aby som vedel, čo nového vo svete. Čo keď mi práve to bráni počuť Boha? Čo keď práve to blokuje moju schopnosť počúvať, chápať Božie veci? Tak som si povedal, že skúsim od pondelka týždeň nesledovať, čo sa deje vo svete. Vieš, čo sa stalo?

Krátko po tomto rozhodnutí som čítal text z Knihy Jozue. Je v nej táto veta: „Jozue za noci vstal a pohol táborom" (Joz 3, 1, preklad podľa Neovulgaty). Udivila ma Jozuova rozhodnosť a konanie. V noci vstáva, všetkých budí, vyháňa ich zo stanov a... Vieš, čo sa v ten deň stalo? Prešli suchou nohou cez Jordán. A vo mne sa ozvalo: „Prečo chceš čakať do pondelka? Nie je čas hneď teraz ‚pohnúť táborom‘?" A tak som hneď v ten deň prestal sledovať, čo sa deje vo svete. Dnes (v piatok, keď píšem tento text), je to už tretí deň, keď v podstate neviem, ako beží svet. A zisťujem, že mi to nechýba. Vieš, čo sa v ten deň stalo? Bol som oslobodený od závislosti na informáciách. Mám viac času hovoriť s Bohom. Bol to môj malý „prechod cez Jordán".

Nájdi si niekde okolo seba „suchý strom" – neveriaceho suseda, syna, otca, kolegu... a začni ho polievať svojou modlitbou. Uvidíš Božie dielo na tom človeku.

Odrež zo svojho srdca to, čo ti bráni počúvať, chápať Boha, Božie veci. Zistíš, že ti je ľahšie, radostnejšie, máš viac pokoja. Nečakaj do zajtra. Hneď teraz „pohni táborom". Možno už dnes prejdeš cez Jordán...


10. nedeľa cez rok: Boj so zlom

Diabol existuje. Jasne to vyplýva z dnešných čítaní. Je to mocná bytosť, nesmierne zlá. Stelesnené zlo.

Ale skvelou správou pre nás je, že sa ním nemusíme (a ani nemáme) zaoberať. Boh nám dal (už pri stvorení) iné úlohy. Pozri si ich v závere 1. kapitoly Knihy Genezis. A tiež Ježiš nám prízvukuje, že dôležité je plniť Božiu vôľu, nie zaoberať sa zlom. Dokonca nás od zla vzďaľuje natoľko, že nás prijíma za členov svojej rodiny: „Lebo kto plní Božiu vôľu, je môj brat i moja sestra, i matka" (Mk 3, 35).

Ak sa však pozeráš na situáciu vo svete (v tom veľkom, ale aj v tom malom – tvojom svete), určite vidíš mnoho podôb zla, mnohé sú celkom blízko. Ako sa k nemu staviaš? Myslím si, že je veľmi dôležité, aby ťa každé skutočné zlo hnevalo. Zlo nepatrí do Božieho sveta. Prišlo však „zo závisti diabla" (Múd 2, 24). Preto musíme každému zlu odporovať, hľadať cesty, ako z neho vyťažiť dobro.

Asi si povieš to, čo v tejto chvíli prišlo na um aj mne: „Čo už ja môžem urobiť s korupciou, prechmatmi politikov, vojnami...?" Ak práve nie si poslanec či starosta, primátor, člen parlamentu alebo vlády, zrejme nič. Okrem modlitby, pôstu a pokánia (čo je nesmierne veľa!) Ale môžeš urobiť veľmi veľa v premáhaní zla vo svojom malom svete. Napríklad zdravím každého opitého chlapa – aj úplne neznámeho – a v srdci mu žehnám. „Lebo u Pána je milosrdenstvo a hojné vykúpenie" (Ž 130, 7b). Verím, že požehnávaním ľudí, ktorí nejakým spôsobom podliehajú zlu, im pomáham (Božou mocou, nie svojou) povstať k novému životu. Možno sa tak stane až pri ich smrti, ale dôležité je, že sa tak stane. Lebo verím, že Boh chce spasiť všetkých ľudí a nikoho neodpisuje: „Kristus Ježiš prišiel na svet zachrániť hriešnikov" (1 Tim1, 15).

Uč sa teda vnímať zlo vo svojom malom svete a nauč sa naň aj správne reagovať. S hnevom, ktorý ťa povedie ku konaniu dobra, ktorým premôžeš zlo: „Nedaj sa premôcť zlu, ale dobrom premáhaj zlo" (Rim 12, 21). Ak však v sebe hnev potlačíš (niektorí tvrdia, že hnevať sa je hriech, ale svätý Pavol jasne povedal: „Hnevajte sa, ale nehrešte!" [Ef 4, 26]), ak si na zlo okolo seba privykneš, staneš sa ľahostajným a istým spôsobom aj účastným na zle. A to nie je Božia cesta.

Kresťan nesmie pri zle mlčať. A ak aj mlčí ústami, nesmie mlčať skutkami. Ako príklad uvediem úplnú drobnosť, ktorú som už spomínal v predošlých textoch. Ideš po ulici a vidíš, že niekto odhodil papier. Vykonal zlo, lebo umenšil krásu Božieho stvorenia. Neboj sa papier zdvihnúť a podať tomu človeku s upozornením, že mu niečo vypadlo. Ak sa to nedá povedať, tak len ten papier zdvihni a daj do smetného koša. A za previnilca sa pomodli odprosujúcu modlitbu, napríklad: Pane, zmiluj sa! Umenšíš zlo, oberieš diabla o jeho moc, prinesieš požehnanie sebe i svojmu okoliu. Myslím si, že to stojí za tú námahu – ohnúť chrbát a papierik zdvihnúť. Je to drobnosť, ktorá mení svet. Ten tvoj, ale aj celý veľký svet.


9. nedeľa cez rok: Slobodný, či otrok_

Čo sa smie robiť v sobotu? Aj takúto otázku môžu vyvolať dnešné čítania ako reakciu na otázku farizejov,

prečo učeníci robia to, čo sa v sobotu nesmie. No ak by sme ostali pri tom, čo sa smie a čo nesmie, dostali by sme sa do nekonečného výpočtu dovoleného a zakázaného: „Toto ešte smiem, hento už nesmiem. Hodina práce (či dve alebo tri) je dovolená, hodina a jedna minúta je hriech..." Naskakuje mi husia koža z takého zmýšľania.

Ježiš (aj Pán ústami Mojžiša v prvom čítaní) nepredkladá zoznam. Poukazuje na niečo iné – slávenie soboty je prejavom života slobodného človeka, drina v sobotu je životom otroka. Žasnutie nad Božím dielom a radosť z Božích darov je údelom a privilégiom toho, kto vie, že je milovaný bez akýchkoľvek podmienok. Taký človek neváha aj tvrdo pracovať v sobotu, ak je to potrebné ako prejav lásky. Neustále lopotenie sa – teda aj v sobotu – je prejavom mentality otroka. A pritom to nemusí byť – v našich časoch a v našich krajoch – otrok v okovách, na galejach. Môže to byť otrok lakomstva, otrok túžby čoraz viac mať, otrok workholizmu, otrok strachu, že mu niečo bude chýbať, že niečo nestihne...

Aká je tvoja mentalita? Si slobodný alebo otrok? Ak to nevieš, ak si sa nad tým nikdy nezamýšľal, pozoruj trochu svoje správanie sa. Nerobíš v nedeľu, lebo „čo by povedali susedia"? Lebo sa to nepatrí? Lebo je to hriech? Ak zmýšľaš takto, mentalita otroka ti je veľmi blízka. Nerobíš v nedeľu, lebo chceš tráviť čas so svojím Bohom (v kostole, pri spoločnom obede v rodine, s kamarátmi na futbale, s manželkou na návšteve, s deťmi na výlete, v spoločenstve nad Božím slovom...)? Ak toto sú tvoje postoje, si (s dosť veľkou pravdepodobnosťou) slobodný. Vieš, že Boh „z tvojich pliec sňal ťažké bremeno" (porov. Ž 81, 7), a vieš sa z toho patrične radovať. A ak je skutočne potrebné niečo v nedeľu urobiť, robíš to s radostným duchom s pohľadom upretým na Ježiša.

Iste, „tento poklad máme v hlinených nádobách" (2 Kor 4, 7), prežívame svoje slabosti a mentalita otroka nám je vždy naporúdzi, no práve život s Ježišom nám umožňuje zachovať si slobodu ducha aj vtedy, keď sme (zamestnávateľom, okolnosťami, povolaním...) nútení pracovať v nedeľu alebo keď nás k práci volá láska.

Kiež nikdy nie sme otrokmi!!!

P.S.: Čo myslíš, nemôže byť zmýšľaním otroka aj nedeľné kupovanie korbáčikov pred kostolom? Alebo akékoľvek nedeľné nakupovanie

Slávnosť Najsvätejšej Trojice: Rodina

Keby som mal moc určiť deň, ktorý by bol v Cirkvi osobitne venovaný rodine, asi by to bola presne dnešná nedeľa – slávnosť Najsvätejšej Trojice.

Lebo presne tak vnímam toto tajomstvo – ako úžasný vzťah osôb, ktoré sa milujú, vychádzajú si v ústrety, navzájom si nesú bremená...

„Boh vo svojom najhlbšom tajomstve nie je samotár, ale rodina, pretože ma v sebe otcovstvo, synovstvo a podstatu rodiny: lásku." Toto sú slová svätého pápeža Jána Pavla II., ktoré povedal v Mexiku v Pueble v roku 1979. Až kým som jeho slová nečítal, vnímal som Trojicu ako tajomstvo, ktoré nemožno pochopiť, len veriť. Vždy som však mal pritom pocit, že je to „len" akási teologická definícia, ktorá nemá reálny vplyv na môj život. Počul som množstvo príkladov, ktoré sa usilovali ako-tak vyjadriť tajomstvo Trojice, no vždy to bol len „útok" na rozum. Až uvedené slová Svätého Otca ma inšpirovali vnímať Trojicu ináč, bližšie, dokonca ako niečo veľmi blízke – ako rodinu, ako spoločenstvo, v ktorom môžem byť doma.

Na začiatku som spomenul bremená. Vieš, aké bremeno niesol Otec? Odišiel od neho jeho syn, jeho najdokonalejšie stvorenie, človek sa Otcovi obrátil chrbtom. Ježiš videl Otcovu bolesť a urobil všetko preto, aby niesol bremeno s Otcom. Stálo ho to život. A Otec niesol toto bremeno utrpenia a smrti svojho Syna a bol s ním až tak, že mu vrátil život. To všetko sa dialo v nesmiernej láske, ktorú voláme Duch Svätý. Je to také ľudské opísanie jednej stránky vzťahov v Najsvätejšej Trojici, no mne to nesmierne pomáha vnímať tak ľudí okolo seba. Prejavovať o nich záujem...

Vieš, že aj v tvojej rodine každý nesie svoje bremeno? Poznáš to bremeno? (Možno si ním ty sám...) Čo urobíš, aby si ho niesol s ním?

Ako si vychádzate v rodine v ústrety? Umyješ ochotne riad, vysypeš smeti? Vyberiete sa s manželkou večer na prechádzku namiesto vysedávania pri televízii? Pozrieš si s manželom futbal?

Je toľko možností a príležitosti napodobňovať Najsvätejšiu Trojicu. Väčšinou sú to len maličkosti, drobnosti, ale či práve tie netvoria každodenný život?

Urobme si dnes deň rodiny – takej, kde sa navzájom znášame v láske (Ef 4, 2), kde sa predbiehame v úctivosti (Rim 13, 10), kde si navzájom nesieme bremená (Gal 6, 2). Rozmeňme si to na drobné (podržať žene dvere, namiesto kriku: „Kde zas ideš?" vysloviť: „Nech ťa Boh žehná", doniesť kvietok, urobiť kávu...) a konajme. Staneme sa podobnejšími Bohu a svet okolo nás sa bude meniť, lebo budú vidieť skvelý Boží obraz – v našich rodinách.


Sviatok Zoslania Ducha Svätého: Znamenia

„Boli všetci vedno" (Sk 2, 1). Modlili sa a čakali. Ježiš im prisľúbil Dar.

Mohli sa pokúsiť o ohlasovanie Ježišovho zmŕtvychvstania už predtým, ale k ničomu by to neviedlo. Veľmi dobre to vedeli. Preto boli spolu a čakali. Boli s Máriou, Ježišovou matkou. „A v ten deň sa pridalo asi tritisíc duší" (Sk 2, 41).

Túžiš po naplnení Duchom, no vnímaš, že akosi sa nič nedeje? Odstráň prekážky – hriech, individualizmus, vlastné predstavy..., vytvor s niekým spoločenstvo a vedno čakajte. S Máriou. Ako to robíme aj tento rok pri májových pobožnostiach. A buď si istý, že Duch príde a bude pôsobiť. Možno veľkými charizmami, možno „len" tým, že budeš ochotnejšie umývať riady či dvihneš papier pohodený na chodníku. Duch nám dáva totiž vždy to, čo najviac potrebujeme pre dosiahnutie neba.

Písal som minule, že túžim po takom pôsobení Ducha, aby sa diali znamenia, ktoré mnohým pomôžu uveriť Bohu. A verím, že sa dejú. Verím, že Boh ľuďom dá vidieť, že si kdesi dvihol nejaký odpadok a hodil ho do koša, a dá im pochopiť, že je to dielo Ducha Svätého. Že to robíš z jeho moci a na jeho pokyn. Možno sa nepridá tritisíc duší (a možno pridá J), no nič, čo robíš z vnuknutia Ducha, neostane bez odozvy. Náš (môj) problém je, že chceme vidieť výsledky. No tie nie sú našou starosťou. Našou úlohou je poslúchať Ducha. No ak nedokážem dvihnúť papier na ulici, ako pôjdem uzdraviť chorého?

Nájdi si dnes jedného či dvoch ľudí (doma či medzi ľuďmi, s ktorými si bol na svätej omši) a porozprávajte sa o tom, ako vnímate pôsobenie Ducha vo svojom živote. Vaše vzájomné drobné svedectvá o „dvíhaní odpadkov na ulici" (daj si do tých úvodzoviek to, k čomu Duch vedie teba – spomínané umývanie riadu, pomoc spolužiakovi, návšteva chorého či opusteného, čítanie Písma, radostný spev...) budú pre vás povzbudením k novému vzývaniu Ducha a k ochotnejšej poslušnosti jeho drobným vnuknutiam. Možno bude také stretnutie začiatkom nečakanej spoločnej cesty, vytvorenia spoločenstva, v ktorom budete „všetci vedno" neustále napĺňaní Duchom... a zmení sa svet. Určite ten „malý", v ktorom žijete, ale možno aj ten veľký. Nikdy nevieš, na čo použije Boh tvoju ochotu poslúchať...

Ak máš možnosť, nájdi si na stránke th.kbs.sk texty posvätného čítania na 15. máj tohto roku. Je tam skvelý úryvok z traktátu svätého Bazila Veľkého o Duchu Svätom.


7. veľkonočná nedeľa: Túžba

Tento text píšem viac pre seba ako pre iných. Som nespokojný. Na slávnosť Nanebovstúpenia Pána v čítaní zo Skutkov apoštolov zaznel prísľub:

„Dostanete silu a budete mi svedkami." V evanjeliu zas prísľub: „A tých, čo uveria, budú sprevádzať tieto znamenia: v mojom mene budú vyháňať zlých duchov, budú hovoriť novými jazykmi, hady budú brať do rúk a ak niečo smrtonosné vypijú, neuškodí im; na chorých budú vkladať ruky a tí ozdravejú."

Takmer nič z toho v sebe nevidím. Ani okolo seba. Boli to prísľuby len pre apoštolov či prvých kresťanov? Alebo sú to prísľuby pre všetky časy, teda aj pre našu dobu?

Som presvedčený, že sú to prísľuby pre kresťanov všetkých čias. No prečo to dnes nevidno? Prečo sú naše farnosti bez života? Niet svedkov, už vôbec nie svedkov, ktorí hlásajú s mocou, ktorých sprevádzajú znamenia. Iste, niekde sa občas niečo stane, prešumí nejaká informácia o uzdravení, zázraku... Ale prečo sa to nedeje v našej farnosti? Prečo to nevidím vo svojom živote? Vari niet okolo mňa dosť ľudí, ktorí nemilujú Ježiša, ktorí nepoznajú Boha, a práve preto potrebujú, aby im niekto vydával svedectvo o spáse (oslobodení, uzdravení, záchrane) v Ježišovi Kristovi? Hej, v našej farnosti sú takmer všetci kresťania. No máme tu kopu alkoholikov, kopu rozvedených, kopu detí narodených mimo manželstva (a teda aj kopu mladých ľudí, ktorí žijú bez sviatostného manželstva), sú tu rozvadené rodiny, máme znečistené životné prostredie (stačí vyjsť k rieke alebo za záhradu do poľa); a to nehovorím o tom, čo je na prvý pohľad neviditeľné – potraty, antikoncepcia, domáce násilie, závislosti... Čiže je tu množstvo ľudí, ktorí žijú akoby Krista nepoznali, ktorí svojím životom popierajú svoj krst.

Vnímam, že v tejto situácii veľmi potrebujeme to, čo dostala prvá Cirkev – silu na svedectvo, ktoré je sprevádzané znameniami. Potrebujeme svedkov. No chceme nimi byť? Sila a znamenia sú totiž prisľúbené tým, ktorí chcú byť svedkami Ježišovho zmŕtvychvstania. Načo by bola tým, ktorí chcú byť svedkami len sami sebe?

V Druhom liste Timotejovi (3, 5) je veta, ktorá ma zakaždým vyruší, keď mi príde na myseľ: „... budú mať výzor nábožnosti, ale jej silu budú popierať." Nie je to naša situácia dnes? Vyzeráme ako kresťania, no nemáme silu kresťanov!

Tento text píšem hlavne pre seba, seba obviňujem. A volám o pomoc!

„Zošli, ó, Kriste, Ducha Svätého nám!"


6. veľkonočná nedeľa: Som vyvolený!

Celé dielo vykúpenia je o Božej iniciatíve. Ako to hovoria dnešné texty: „...nie my sme milovali Boha, ale ... on miloval nás" (1 Jn 4, 10);

„Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás" (Jn 15, 16); „... vykonal veci zázračné. Víťazstvo je dielom jeho pravice..." (Ž 98, 1). A zostúpenie Ducha Svätého na stotníka Kornélia a jeho rodinu je tiež jasným Božím dielom, ktoré Peter okamžite rozpoznal ako Božie vyvolenie.

Vieš, že aj ty si vyvolený? Aj ty si účastníkom spásy, ktorú pripravil, uskutočnil a neustále nám dáva Boh. Si privilegovaný človek. Tak si to, prosím, užívaj!

Mám kamaráta, ktorý ako študent po svojom obrátení veľmi hlboko prežíval, že je Božie dieťa. Jednou z praktických stránok tohto prežívania bolo, že celý rok nenosil so sebou dáždnik. A nikdy nezmokol. Hovorieval totiž: „Už ste videli, aby si kráľovské deti nosili dáždniky?" Tešil sa z privilégia Božieho dieťaťa...

My sme (možno ešte stále pod vplyvom jansenizmu zo 17. a 18. storočia) v Cirkvi akosi stále zameraní na hriech, na neustále „opravovanie", napomínanie, moralizovanie... Nie že by to bolo zlé, ale nemá to byť prvoradé. Lebo vieš, čo sa stane z hriechom, keď ho oľutuješ? Boh naň zabudne a chce, aby si sa radoval z nového života, ktorý ti dal. My nemáme byť zameraní na hriech, ale na Boha. Ježiš je centrom nášho života, nie hriech. Hriech je v podstate bezvýznamná epizóda, ktorá sa ľútosťou okamžite stratí a skončí, no Ježiš stále žije. Tak prečo sa toľko venujeme tomu, čo pomíňa a dokonca na to Boh zabúda, no tak málo sa venujeme Tomu, ktorý žije?

Začni to vo svojom živote meniť. Si vyvolený radovať sa, lebo si dosiahol spásu. Iste, musím tú spásu dennodenne žiť, aby som ju nestratil. No ak sa zameriam na Ježiša, na jeho lásku, ak ho poslúcham, ak hriech nemá moc v mojom živote („Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi" – Rim 6, 11), tak sa radosť z môjho srdca nevytráca. Áno, plačem s plačúcimi, ale zároveň im prinášam posilu modlitby, potechu láskavých slov, oporu blízkosťou... aby aj oni mohli zakúšať radosť, lebo aj oni sú vyvolení. Boh nechce smrť hriešnika.

Apoštoli boli vyvolení ísť a prinášať trvalé ovocie. Aj ty si rovnako vyvolený. Aj ty prinášaš ovocie. Nemusíš ho vidieť, ale ak žiješ s Ježišom, tak určite okolo teba rastie a dozrieva. Raz ho uvidíš z nebeskej perspektívy. A budeš žasnúť, čo všetko tvoje vyvolenie prinieslo.


5. veľkonočná nedeľa: Ratolesť

Byť s Kristom. Nielen tak nejako, ale bytostne prepojení. Ako vinič a ratolesť.

Všetko, čo mám, čím žijem, celé moje zmýšľanie, hovorenie i konanie plynie z toho, že vo mne žije Ježiš. Taká je pravda o mne. Aj o tebe.

Ako to vyzerá v mojom každodennom živote? Starý človek vo mne nechce prijať túto pravdu. Nahovára mi, že to tak nie je. Veď stačí, keď sa pozriem na svoj život. „Vari si nemyslíš, že Ježiš by robil/hovoril/myslel tak ako ty? Pozri sa, čo všetko ti chodí po rozume. Pozri sa, ako sa vyhýbaš konaniu dobra. Pozri sa, čo všetko pozeráš v televízii, na internete..." Starý človek je mazaná líška, hneď odhalí, v čom sa nepodobám na Ježiša a vyhodí mi to na oči, aby spochybnil pravdu, ktorú Ježiš v dnešnom evanjeliu tak jasne ohlasuje – on vo mne, ja v ňom.

Nesmiem sa nechať oklamať. Lebo viem, že Ježiš vie, že som slabý, že je vo mne starý človek, ktorý má iné ciele a cestičky. Ide o to, aby som vedel rozlišovať medzi tým, čo chce odo mňa Ježiš, a čo chce odo mňa starý človek. A správne sa rozhodnúť.

Napríklad dnes ráno. Viem, že potrebujem napísať tento text. Zvoní telefón. Dlhý rozhovor s človekom, ktorý sa potrebuje vyrozprávať. Skončíme hovor a chcem písať, keď znovu zvoní telefón. Iný človek, ktorý roky trpí nerozhodnosťou. Potrebuje len opísať svoju situáciu, už viem, že napokon sa rozhodne sám. Ale tiež je to dlhý rozhovor. Hádam už začnem písať. „Pane, čo chceš dnes povedať tým, ktorí to budú čítať?" Namiesto odpovede zvoní telefón. Dlhý pracovný hovor, riešenie problémov. Kedy už konečne budem môcť písať? No namiesto písania ešte kliknem na najnovšie správy, to je jedna z mojich výrazných slabostí. Konečne však píšem, text sa mi celkom páči, uberá sa smerom, nad ktorým som počas týždňa vôbec neuvažoval, čo vnímam ako Božie usmernenie. A zasa zvoní telefón. Nerozhodný človek mi oznamuje svoje rozhodnutie. A ja si uvedomujem, že v každom tom prerušení konal Boh. Že Ježiš vo mne chcel tých ľudí počúvať, že im chcel byť oporou. Dúfam, že som sa k nemu pripojil svojím pokojom, zmyslom pre humor, odľahčením napätej situácie... Ježiš vo mne.

Byť ratolesťou na viniči je ľahké. Ak nevymýšľam a nešpekulujem. Ak prijímam chvíľu za chvíľou tak, ako prichádzajú, ako dar. Ako dobrodružstvo s Milovaným. Iste, málokedy je to vedomé. Ale viem, že to je nastavenie môjho srdca, ktoré vo mne rokmi vypestoval Ježiš.

A vieš, čo je na tom možno to najlepšie? Že sa nemusím báť, že zlyhám, že čosi nerozoznám, že sa nesprávne rozhodnem. Ježiš má totiž pre mňa vždy pripravené odpustenie, usmernenie, nápravu. Mnohokrát denne využívam (dúfam, že nezneužívam) jeho dobrotu a lásku. On vie všetko využiť na to, aby bol náš vzťah pevnejší.

„Milovaný, ako dobre, že si vo mne a ja v tebe!"


4. veľkonočná nedeľa: Jediný Spasiteľ.

Dnešné texty sú pre mňa nesmierne oslobodzujúce. Vnímam, že len Ježiš je Spasiteľ, on jediný. A k tomu skvelý spasiteľ – je totiž dobrý. Navyše dobrý pastier. Čo to všetko pre nás znamená?

Skúsim to uviesť na príklade z tohto týždňa. Mali sme raz večer návštevu, po ktorej nám s manželkou ostalo pár úmyslov na modlitbu príhovoru. Hneď potom som ešte pracovne zapol počítač a našiel som tam aj súkromný e-mail s naliehavou prosbou o pomoc a modlitbu. A navyše sme večer s manželkou konštatovali, že nás chytila nejaká viróza. Keď som si to všetko pred spaním sumarizoval, objavil sa mi v srdci verš, ktorým sa končí dnešné prvé čítanie. Sú to slová apoštola Petra: „V nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení" (Sk 4, 12). Tento verš je jeden z prvých, ktoré som sa pred 37 rokmi učil naspamäť. A v ten večer mi priniesol (znova) úľavu a spočinutie v Bohu. Znova som zakúsil, že mojou úlohou je prijímať život tak, ako prichádza, a stáť pri Bohu. Ostatné je jeho starosť.

Nie, to nie je pasivita. To je dôvera. Neznamená to, že sa nebudem liečiť, neznamená to, že sa nebudem naliehavo a vytrvalo modliť. V tomto kontexte mi prichádza na um moja staručká svokra, ktorá už pol roka leží – spoľahnutie sa na Boha znamená aj to, že sa o ňu ochotne staráme, že k nej v noci vstávame, hľadáme cesty, ako je uľahčiť v jej utrpení. No v tom všetkom vieme, že nie my sme záchrancovia (spasitelia). Jediný Záchranca, jediný Uzdravovateľ, jediný Spasiteľ je Ježiš. My len máme podiel na jeho diele. A práve toto vedomie nám umožňuje dôverovať mu v každej situácii, radostnej i bolestnej.

Veríme totiž, že Ježiš nás ako Pastier vedie vždy po správnych chodníkoch. A keďže je navyše dobrý, obrovské množstvo práce vykoná za nás. My nemáme ani predstavu, koľko pokušení, koľko bojov, koľko prekážok, koľko pádov odstráni z našej cesty, len aby sme sa mu nestratili. A to, čo dovolí ako boj, ako skúšku, dokonca aj ako zlyhanie, je len preto, aby sme rástli v láske a dôvere k nemu.

Nech je pre teba táto nedeľa a aj zvyšok života cestou plnou dôvery. Máš dobrého Spasiteľa. Dobrého Záchrancu. Dobrého Uzdravovateľa. Dobrého Pastiera. Tak sa neboj. I keby si išiel tmavou dolinou... Lebo si Božie dieťa! A Boh je skvelý otec. My sme toho svedkami.


3. veľkonočná nedeľa: Pokánie

Mám pocit, akoby všetci traja hlavní protagonisti dnešných čítaní odpovedali na otázku, ktorú v žalme vyslovujú mnohí: „Kto nám ukáže šťastie?" (Ž 4, 7).

Tento žalm v podstate vyjadruje túžbu každého človeka, teda aj tvoju – poznať cestu k prosperite, k dobru, k plnému životu. Nie k bohatstvu či úspechu, lebo dobre vieme, že tie nie sú zárukou krásneho života.

Ako teda na túto otázku odpovedá Peter, ktorý na Turíce stojí pred obrovským zástupom ľudí? Vysvetľuje, kto bol Ježiš, čo s ním urobili, že vstal z mŕtvych. A ukazuje cestu: „Kajajte sa teda, obráťte sa, aby sa zotreli vaše hriechy" (Sk 3, 19). Dúfam, že si tak v Pôstnom období dôsledne robil a dnes žneš ovocie svojho pokánia.

Ján vo svojom Prvom liste nalieha, aby sme nehrešili. No zároveň hovorí, že zlyhanie na tejto ceste neznamená koniec nádejí. Predstavuje totiž záchrancu – zástancu: Ježiša Krista, ktorý je osloboditeľom z moci hriechu.

Ježiš v evanjeliu prináša pokoj. A dodáva, že v jeho mene sa všetkým národom bude „hlásať pokánie na odpustenie hriechov" (Lk 24, 47).

Čiže „kto nám ukáže šťastie"? Zmŕtvychvstalý. A cestou k nemu je pokánie, konané z lásky. Nezostávať v hriechu!!!

Možno si povieš, že po Pôstnom období už máme aj trochu nároku uvoľniť sa, trošku si žiť po svojom. Ak si to aj ty myslíš, tak si nepochopil význam pôstneho času. Tých 40 dní totiž slúži na prehĺbenie života s Ježišom. A vzdať sa toho, čo som za 40 dní dosiahol, je nezmysel. To je to isté, akoby som v lotérii vyhral milión eur. Týždeň sa z nich teším, ale potom ich za pár dní nezmyselne povyhadzujem z okna. Rozumieš? Pôstnym pokáním som v sebe obnovil dar večného života, priateľstva s Bohom. Týždeň som chodil na obrady, sväté omše, prijímal Krista v Eucharistii, no po Veľkej noci som „vypol" a znova ma ovládol hriech. Všetko som vyhodil z okna. A ešte nadávam, aký nepodarený život žijem. Pričom je nepodarený len a len preto, že som milión vyhodil z okna...

Dúfam, že to nie je tvoj prípad. Že, naopak, prehlbuješ svoj život s Ježišom, že zachovávanie jeho prikázaní je pre teba jasná cesta k šťastiu, dobru, prosperite. Iste, neraz je to cesta náročná, neraz na nej znovu a znovu konáme pokánie, no vieme, že napredujeme. A to je dôvod, prečo v nás veľkonočná radosť z Ježišovho víťazstva môže pretrvávať. Lebo ideme s ním, so živým Pánom.

Nech ťa teda slovo pokánie v tomto Veľkonočnom období nezaskočí. Pokánie je totiž stálou súčasťou života toho, kto miluje Ježiša. Nie pokánie zo strachu, ale pokánie z lásky.


2. veľkonočná nedeľa:"Pokoj Vám!"

Keby som mal napísať zoznam, čo všetko ma tento týždeň rozladilo, vykoľajilo, znechutilo, vyčerpalo a unavilo, myslím, že husto popísaná A4 by na to nestačila.


V tomto smere nebol tento týždeň ničím mimoriadny. A do toho mi ako kontrast zaznieva veľkonočná radosť zo všetkých liturgických textov. Aj Jóbove slová: „Či nie je tvrdý boj život človeka na zemi?" (Jób 7, 1). Ako to všetko zladiť?

Nuž nič z toho nezladím sám. Ale viem, že Ježiš žije v mojom srdci a že to všetko nie je moja starosť. Mojou úlohou je zvládať bolesť i radosť, únavu i nadšenie, znechutenie i novú nádej tak, ako prichádzajú. Prinášať to všetko ako obetu v spojení s tým, ktorého miluje moja duša. Veď u Boha má všetko význam, tým, čo ho milujú, „všetko slúži na dobré" (Rim8, 28).

To nie sú len utešujúce slová, to je každodenná realita.

Vnútornú rozorvanosť prežívala prvá cirkev, hoci jej začiatky sú v Skutkoch apoštolov opísané takmer idylicky. Prežíval ju apoštol Tomáš, ktorý sa celý týždeň zožieral tým, či ostatní hovoria pravdu alebo videli len prelud. Určite ju vnímal aj apoštol Ján, keď písal svoje listy ľuďom žijúcim vo vtedajšom svete, ktorý bol skazený presne rovnako ako ten náš. A predsa títo všetci žili v nádeji a radosti. Lebo za všetkým videli Ježiša. Živého Ježiša.

Rozumieš? Ide mi o to, aby sme nestratili radosť Veľkej noci. S Ježišom sme sa stali víťazmi a sme povolaní ako víťazi aj žiť. To však neznamená, že sa nám nič nestane. Veď nevieme sa vyhnúť ani takej jednoduchej veci, ako je zmena nálady. Pri všetkom však potrebujeme mať na pamäti – a ešte viac v srdci Ježišove slová: „Pokoj vám!"

Bolí ťa hlava? „Pokoj vám!"

Si unavený? „Pokoj vám!"

Máš problémy v práci či škole? „Pokoj vám!"

Si chorý ty sám alebo niekto blízky? „Pokoj vám!"

Odchádza ti do večnosti blízky človek? „Pokoj vám!"

Nevieš si rady so svojím sklamaním? „Pokoj vám!"

Trápia ťa nenaplnené túžby? „Pokoj vám!"

Zvýšili ti plat? „Pokoj vám!"

Narodilo sa ti dieťa? „Pokoj vám!"

Rozhodol si sa pre zasvätený život? „Pokoj vám!"

Vstupuješ do manželstva? „Pokoj vám!"

Doplň si tu svoje prežívanie a ku každému počúvaj, prijímaj, prežívaj Ježišove slová: „Pokoj vám!"

Tvoj svet sa zmení, ak to skúsiš. Pokoj sa vráti nielen do tvojho srdca, ale aj do sŕdc mnohých okolo teba. Je to totiž nákazlivé...


Veľkonočná nedeľa: Mlčať nesmieš!!!

Po vypočutí evanjelia z Veľkonočnej vigílie si niekto možno povedal: „Bláznivé ženy! Idú k hrobu, no nezoberú so sebou nikoho, kto im odvalí kameň."

A niekto iný zas bol nadšený: „To je láska! Idú, hoci nevedia, či budú môcť svoje dielo vykonať. Ale nesedia doma, lebo láska koná..." A dnešný náboženský realista si (možno s dávkou pohŕdania) pomyslel: „Vari nevedeli, že má vstať z mŕtvych?"

Tieto ženy niesli voňavé masti, lebo chceli pomazať Ježišovo telo. No stalo sa niečo iné – dozvedeli sa o zmŕtvychvstaní. Ony boli pomazané radostnou zvesťou. Stali sa Kristovou ľúbeznou vôňou. Hoci evanjelista Marek píše, že sa báli a spočiatku mlčali, iste neskôr všade s nadšením a poriadne nahlas oznamovali, čo počuli a videli.

Čo si počul a videl ty počas tohto Veľkonočného trojdnia? Sprevádzal si Krista v jeho utrpení? Videl si ustanovenie Eucharistie a kňazstva aj príkazu lásky? Bol si pri kríži, na ktorom Ježiš zomieral? Stal si sa svedkom jeho zmŕtvychvstania, sláveného počas Veľkonočnej vigílie? Kričal si od radosti, keď kňaz zapálil veľkonočnú sviecu a volal: „Kristus, svetlo sveta!"? A nadšene si sprevádzal živého Ježiša pri procesii vzkriesenia ulicami tvojej obce? Dúfam, že na všetky tieto otázky odpovedáš áno. Lebo aj ty si bol pomazaný radostnou zvesťou, aj ty si sa stal Kristovou ľúbeznou vôňou. Ako? Najprv krstom a potom prijímaním ostatných sviatostí. Čítaním a uskutočňovaním slov Svätého písma. Častým prebývaním so Zmŕtvychvstalým pri modlitbe. Aktívnym životom v spoločenstve miestnej cirkvi. Je toľko možností a príležitostí znovu a znovu sa „navoňať" víťazným Ježišom... a potom šíriť jeho vôňu všade okolo seba.

A tak aj ty môžeš a máš dnes – a nielen dnes – volať slová Márie Magdalény, ktoré spievame vo veľkonočnej sekvencii: „Vstal Pán, Kristus, nádej moja! Čuj a plesaj, ó, svete!" Keď sa ťa budú v práci či v škole alebo niekto u rodiny pýtať, ako si prežil sviatky, v týchto slovách máš odpoveď viery. Preto nehovor o dobrom či zlom počasí, o pekných obradoch alebo nejakom výlete. Lebo ide o niečo celkom iné – o zmŕtvychvstanie. A my sme toho svedkami!

Christos voskrese! Voistinu voskrese!
(Kristus vstal z mŕtvych! Skutočne vstal!)


Kvetná nedeľa: Ďakujem!!!

Dnes svoj text začnem piesňou. Tu sú jej slová:

Protože mě máš tak rád, jak jen ty můžeš mít,
protože‘s mi svou chtěl dát nesmírnost zakusit.
Tak kdyby ses mě zeptal, kdo jsem,
místo svého jména vyslovím:
„Jsem jen díky, za všechno a stále díky, tobě dík."

Až mi zhasne slunce svit, budu zde končit,
v tobě budu stále žít, na věky v tobě žít.
A když se mě potom zeptáš, kdo jsem,
místo svého jména vyslovím:
„Jsem jen díky, za všechno a stále díky, tobě dík."

Pieseň môžeš nájsť na youtube – volá sa Vděčnost a autor je Pavel Jančík. Má chytľavú melódiu, ktorú sa môžeš ľahko naučiť. A potom spievať, spievať, spievať... Poznám ju roky a s manželkou si ju často spievame. No v týchto dňoch sa nám osobitne vynorila v srdciach... Akoby nám Boh chcel cez ňu pripomenúť, že na to, čo budeme vo Veľkom týždni prežívať, sláviť, pripomínať si, v podstate sa dá reagovať len jedným – vďačnosťou. Takou mimoriadnou – sami sa môžeme zmeniť na vďačnosť. Celé naše žitie sa môže stať jedným veľkým ĎAKUJEM. Je to nesmierne oslobodzujúce – lebo keď viem, že všetko je Božím darom, tak môžem ďakovať v šťastí i v nešťastí, v zdraví i v chorobe, unavený aj plný síl, v skleslej i skvelej nálade, pri úspechu aj zlyhaní...

Nevieme, čo nás v najbližšom týždni čaká. Nevieme, čo vymyslia politici, čo spáchajú zločinci, či na nás nedoľahne nejaká choroba alebo či sa nebude triasť zem... Ale vieme, že Boh za nás zomrel a vstal z mŕtvych, takže sa ničoho nemusíme báť a vždy môžeme Bohu hovoriť: „Som len ďakujem, za všetko a stále ďakujem, tebe ďakujem."

Skúsiš to? Postavíš tým pevnú hrádzu zlu... Budeš ako Boží bojovník vzdorovať útokom nepriateľa, ktorý nás chce zahltiť starosťami tohto sveta... A zažiješ nesmiernu radosť z vykúpenia. Staň sa vďačnosťou! Lebo Ježiš zomrel a vstal zmŕtvych!


5. pôstna nedeľa: Zo smrti do života

Hoci sme sa už prehupli do záverečnej časti Pôstneho obdobia, v ktorej liturgia kladie viac do popredia Ježišove posledné dni,


jeho utrpenie a smrť, predsa v čítaniach môžeme stále vnímať líniu zdôrazňovania starostlivosti Boha o človeka. Cez proroka Jeremiáša Boh sľubuje, že každý ho bude poznať, Ježiš v evanjeliu hovorí, že všetkých pritiahne k sebe. A autor Listu Hebrejom konštatuje, že dielo vykúpenia bolo v Ježišovi uskutočnené a je prístupné všetkým, ktorí ho poslúchajú. Keď si z tohto pohľadu prečítaš dnešné liturgické texty, doplní sa ti ďalší kamienok do mozaiky obrazu, na ktorom vidíme, ako Boh miluje človeka. Teba!

Akou krásnou pedagogikou nás Boh cez Cirkev vedie k pokániu! Nekričí, nevyčíta, nevyhráža sa, ale odhaľuje obraz svojej lásky. Len tvrdé srdce na lásku nereaguje. Dúfam, že tvoje také nie je, že už si opäť prežil zmierenie s Bohom vo sviatosti pokánia, že si Božím priateľom a si pripravený hlbšie vstúpiť do Kristovho veľkonočného tajomstva. To znamená vstúpiť do jeho utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania.

Možno si povieš: „A vari sa to dá? Veď sa to stalo pred dvetisíc rokmi."

Dá. Predovšetkým preto, že Kristovo veľkonočné tajomstvo je stále prítomné vo sviatostiach, najmä vo sviatosti Eucharistie. A potom je prakticky prítomné aj v tvojom živote. Vždy, keď odmietaš hriech (zomieraš hriechu) a konáš pokánie, keď v moci Ducha Svätého vstávaš z mŕtvych a obnovuje sa v tebe večný život, prijatý v krste, žiješ v rytme Kristovho veľkonočného tajomstva. Utrpenie = zápas s pokušením v najrôznejšej podobe. Smrť = odmietnutie pokušenia, no niekedy aj podľahnutie pokušeniu. Zmŕtvychvstanie = posilnenie nového života s Kristom najmä slávením Eucharistie, prípadne jeho úplná obnova vo sviatosti zmierenia. Rozumieš, k čomu nás vedie láska nášho Boha? Aby sme ani na chvíľu neostali v smrti hriechu. Aby sme dokonalou ľútosťou hneď vstávali a ak je potrebné, čo najskôr sa vyspovedali, aby mohol Boží život v nás opäť naplno pôsobiť.

Preto sa v závere tohto Pôstneho obdobia pevne rozhodni, že už nikdy neostaneš v smrti. Povedz si, že vzťah lásky s Bohom ti stojí za to, aby si možno aj každý týždeň chodil na spoveď, kým sa zo svojho (návykového) hriechu nedostaneš. A často pros slovami žalmu: „Bože, stvor vo mne srdce čisté!" (Ž 51, 12) s presvedčením, že s Božou pomocou sa ti podarí v tomto rozhodnutí vytrvať až do smrti tela.


4. pôstna nedeľa: Kým je liek

„A už nebolo lieku" (2 Krn 36, 16). Pri čítaní prvého textu bohoslužby slova tejto nedele vnímam v sebe niečo ako hrôzu.

Druhá kniha kroník sa totiž končí opisom dôvodov, pre ktoré sa Židia dostali do zajatia. Pre ktoré bol zbúraný chrám a prestala bohoslužba. Ich výpočet je uzavretý suchým, ale strašným konštatovaním: „A už nebolo lieku." Aký sklamaný bol Boh, keď napriek všetkému svojmu úsiliu nenachádzal vo vyvolenom národe odozvu! Vydal ho do rúk pohanov.

No zároveň ma napĺňa aj bázeň, lebo Boh nezabudol na svoj ľud. Poslal mu vyslobodenie cez pohana, cez kráľa Kýra. V tomto zmysle je Kýros predobrazom Krista – záchrana Božieho ľudu prišla zvonku. Keď Židia úpeli v zajatí (prečítaj si a pomodli sa slovami dnešného responzóriového žalmu 137), Boh poslal záchranu zvonku. Keď ľudstvo hynulo pod bremenom hriechu a viny, prišla záchrana zvonku – od samotného Boha. Šestnásty verš tretej kapitoly Jánovho evanjelia musí každý kresťan vedieť naspamäť: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život." Keď ťa v noci zobudia z hlbokého spánku a opýtajú sa ťa, v čo veríš, tento verš patrí medzi najlepšie odpovede.

Túto Božiu lásku k svojmu ľudu krásne vyjadruje svätý Pavol v Liste Efezanom: „Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku... Spasení ste milosťou..." (2, 4. 8). Žiadna samospása, neplatí nijaké „ja to zvládnem". Nie, bol si mŕtvy, no žiješ vďaka milosti a milosrdenstvu Pána.

Aký je Boh dobrý! Naplno nám ukazuje veci, ktoré ohrozujú nás vzťah s ním a náš večný a šťastný život, len aby nás opäť priviedol k sebe. Keď si budeš v týchto dňoch robiť spytovanie svedomia v rámci prípravy na veľkonočnú spoveď, nechaj bokom spovedné zrkadlo a popros Boha, aby on sám v tebe odhalil temné miesta, ktoré sú prekážkou medzi ním a tebou. Zažiješ inú spoveď, ináč zakúsiš Božiu starostlivosť o teba. A budeš aj sám iný – staneš sa Kristovou ľúbeznou vôňou... Urob to, kým je liek.

P.S.: Trochu rozviniem slovo samospása na príkladoch. Nič ti nepomôže chodenie do kostola zo zvyku či z povinnosti, spoveď dva-tri razy do roka a prijatie Eucharistie na Veľkú noc a na Vianoce, ak nemiluješ Krista. Ak s ním nežiješ dennodenne. Ak žiť s Bohom znamená pre teba len ráno a večer čosi odrecitovať, v nedeľu si splniť povinnosť a vydržať v kostole omšu, tak vedz, že môže sa aj pre teba stať, že už nebude lieku. Lebo žiť s Kristom znamená niečo oveľa viac – poznávať jeho vôľu a ochotne ju plniť láskou k blížnym, skutkami milosrdenstva, životom v pravde, bojom proti zlu a neprávosti... Ak vytváraš doma dusnú atmosféru, ak ti je priateľom alkohol, ak sú púte pre teba dôležitejšie ako teplý obed pre manžela a rodinu v nedeľu, ak ti ako kňazovi väčšmi záleží na tvojom pohodlí než na nepretržitej službe ľuďom, si v ohrození, že pôjdeš do zajatia...


3. pôstna nedeľa: "Solo Dio basta"

Pane, Bože, ako si to myslel, že si žiarlivý? To fakt? Keď sa niekto iný na nás pozrie, tak si ochotný ísť a biť sa kvôli nám?

Či nám urobíš žiarlivostnú scénu, keď mrkneme okom po iných bohoch?

Myslím, že presne to si urobil a robíš. Keď si diabol získal srdce človeka, tak si to nenechal tak. Vstúpil si do boja a skrze svojho Syna si nás opäť získal pre seba. A keď sme sami od teba odišli, tak si nás oberal o všetkých iných bohov, za ktorými sme išli. Majetky, postavenie, úspechy, zdravie... – to všetko si nám bral (ak sa niečo z toho stalo pre nás dôležitejším ako ty, teda naším bohom), len aby sme sa opäť vrátili k tebe, aby sme nemali iného boha.

Keď si dnes opäť čítam tvoje Desatoro, tak veľmi vnímam tvoju starosť o mňa. Akoby si mi hovoril (podobne ako Židom na Sinaji): „Pozri, čo všetko som pre teba urobil. Vyslobodil som ťa od večnej smrti. Dal som ti nový život. Povýšil som ťa nad anjelov, keď si sa stal mojím dieťaťom. Vložil som ťa do spoločenstva ľudí, ktorých milujem ako teba. Vyslobodil som ťa z Egypta... Tak ťa prosím, poď ďalej po tej ceste, na ktorú sme spolu vykročili. Nedovoľ, aby sa medzi tvoju a moju tvár dostali iní bohovia. Veľmi dobre vieš, že oni nechcú tvoje dobro. Chcú jediné – aby si bol naveky nešťastný. Preto poď, prosím, po tejto ceste, ktorú ti dnes ukazujem. Ideme do zasľúbenej zeme..."

Pane Ježišu, s týmto poznaním sa pokúšam pochopiť tvoj hnev, ktorý si prejavil v chráme. Naštval si sa. Naplno sa prejavila tvoja žiarlivosť. Lebo z domu tvojho (aj nášho) Otca si ktosi urobil tržnicu. Ktosi postavil cudzích bohov medzi seba a tvojho Otca. Hoci napohľad to boli dobré veci – veď všetci tam boli preto, aby poslúžili tým, čo chceli v chráme priniesť nejakú obetu. A predsa si ich vyhnal – nemilosrdne, s hnevom a s bičom. Lebo neboli na Božej ceste. Slúžili iným bohom. Nešlo im totiž o potrebnú službu veriacim, čo prichádzali do chrámu, nemali ohľad na posvätnosť miesta. Bol to len a len biznis...

Tak sa snažím pochopiť aj to, keď mi niečo v živote berieš. Akoby si mi vtedy hovoril: „Potrebuješ len mňa. To, čo ti beriem, sa stávalo prekážkou, pchalo sa medzi moju a tvoju tvár. Už sme sa nemohli pobozkať. Chápeš? Tvoje zdravie, tvoj úspech, tvoja práca, tvoji milovaní sa pre teba stávali dôležitejšími ako ja. Som žiarlivý a veľmi mi záleží na to, aby si sa mi nestratil. Prijmi to všetko ako prejav mojej osobitnej lásky voči tebe..."

Solo Dio basta... Sám Boh stačí...


2. pôstna nedeľa: Milovaný syn

Takmer všeobecne platí, že láska prejavená konkrétnym konaním vyvoláva odpoveď lásky.

Takto hovorí o tom sám Boh ústami proroka: „Povrazmi láskavosti som ich priťahoval, lanami lásky" (Oz 11, 4a). A presne to možno povedať o čítaniach predošlej i tejto nedele. Hovoria o tom, ako veľmi nám Boh vychádza v ústrety. Dáva dúhu do oblakov, ušetrí milovaného Abrahámovho syna, skrze Ježiša ohlasuje, že sa priblížilo Božie kráľovstvo, hovorí nám, že je to jeho milovaný Syn, ktorého však neušetril, ale s ním nám zároveň daroval všetko.

Trochu si to rozmeňme na drobné. Najprv drobný detail v čítaní z Knihy Genezis: „Vezmi svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, choď ... a obetuj ho tam ako zápalnú obetu" (22, 2). Izák je milovaný syn. Jediný. Abrahám je zas otec, a predsa je ochotný poslúchnuť a vzdať sa milovaného syna. Boh však jeho syna ušetrí.

V evanjeliu si počul Božie slová: „Toto je môj milovaný Syn..." (Mk 9, 7). Ježiš je tiež milovaný Syn. Tiež jediný. A Boh je tiež Otec. Svätý Pavol však v Liste Rimanom konštatuje: „Keď on vlastného Syna neušetril..." (8, 32). Rozumieš? Boh dal prednosť otrokovi pred vlastným Synom, aby tak skrze Syna zachránil otroka. Teba. Lebo hriechom sa každý človek – aj ty a ja – stal otrokom.

Boh robí všetko preto, aby nám odhalil svoju lásku a tým nás pohol k pokániu, k zmene života a plnému nasadeniu pre nebeské kráľovstvo. Boh nechce, aby si ostal ustráchaným otrokom, ktorý sa každú chvíľu obzerá, či nedostane bitku za svoju nie dokonale odvedenú robotu. Boh chce mať z teba milovaného syna, dcéru, chce vidieť, ako sa tešíš zo života s ním. Odoláš takémuto náporu Božej lásky, Božej vášne voči tebe?

Prosím, nebráň sa! „Kráčaj pred tvárou Pána v krajine žijúcich!" (porov. Ž 116, 9). Kde začať? V spovednici. Zakús, ako ťa Boh zahŕňa milosrdenstvom a ako obnovuje tvoje srdce. To nie sú zbožné reči. To je realita, ak zoberieš svoju vieru vážne, keď ju budeš vnímať ako vzťah lásky milovaného syna / milovanej dcéry k Otcovi, nie ako povinnosť otroka...



1. pôstna nedeľa: Nadšený Boh

Mám pred očami obraz nadšeného Boha. „Naplnil sa čas." Ako túžobne musel Boh očakávať tento deň!

Priepasť medzi ním a jeho milovanými deťmi bola obrovská. Iste, mohol ju uzavrieť, prekročiť hneď po dedičnom hriechu, ale aký by potom bol človek, ktorý tak ľahko upadol do vzbury? A tak Boh sám seba odsúdil na trápenie srdca, aby jeho deti mohli dorásť k láske k svojmu Otcovi.

No teraz sa naplnil čas! Skvelá správa pre Boha, ktorý konečne uvidí, ako ho jeho deti milujú. Ešte ho čakalo veľké sklamanie, keď sme zabili jeho jediného Syna, no Boh ho vzkriesil z mŕtvych, lebo vnímal jeho obetu života ako jeden obrovský prejav lásky k nemu v mene všetkých ľudí. Nadšený Boh – lebo sa uskutočnilo dielo spásy a jeho milovaní ľudia sú už nielen jeho stvorením, ale oveľa viac – sú jeho milovanými deťmi.

No Boh nebol nadšený len v ten deň, keď Ježiš vystúpil a začal hlásať radostnú zvesť o tom, že sa priblížilo Božie kráľovstvo. Predstav si ho, s akou radosťou napínal dúhu v oblakoch, keď sa v potope zachránilo osem ľudí. Predstav si ho, s akou láskou celé veky „ukazuje cestu hriešnikom... a tichých poúča o svojich cestách" (Ž 25, 8b. 9b). Predstav si milujúceho Boha, ako sa skláňa v spovednici k tebe osobne a hovorí ti: „A ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov..."

Zdá sa ti divné hovoriť, že Boh je nadšený? Tak si ho predstav vo chvíli, keď stvoril človeka, keď ten kus hliny po prvý raz otvoril oči, keď prehovoril... Bolo to také skvelé dielo, že Boh potom celý siedmy deň žasol, aký skvelý kúsok sa mu podaril. No a nebol Boh nadšený, keď sa ten „skvelý kúsok" vracal k nemu obnovený a uzdravený na základe obety Ježiša Krista?

To ty si ten „skvelý kúsok"! To nič, že sa tak necítiš. Dôležité je, aby si tak žil! Každý deň dostávaš ako dar na to, aby si svojím životom – myslením, hovorením i konaním – oslavoval Boha, milujúceho Otca. Aby si ďakoval Ježišovi, ktorý ťa zachránil pre Otca. Aby si sa nechal viesť Duchom, ktorý ťa zvnútra premieňa na Boží obraz.

Aký bude pre teba tento pôstny čas? Necháš sa unášať radosťou nad dielom, ktoré Boh koná v tebe? Ak prijmeš tento pohľad na seba, aj kríž sa ti stane radosťou...



6. nedeľa cez rok: Malomocní

Neviem, či ma tento rok opustí téma vôní :-). Začiatkom decembra som uvažoval, že celý tento cyklus nazvem Voňavky.

Akosi ma ovláda predstava aj túžba byť Kristovou ľúbeznou vôňou...

Presne to chcel Ježiš aj od malomocného, ktoré uzdravil. Vrátil mu vôňu človeka, zdravého človeka. A veľmi mu chcel vrátiť aj vôňu Božieho dieťaťa. Preto ho poslal do chrámu, aby sa ukázal kňazom, ktorí by mu úradne potvrdili, že opäť sa môže zúčastňovať života spoločnosti, najmä byť prítomný v synagóge a vstupovať do chrámu. Nevedno, či uzdravený o to stál, keď namiesto do chrámu išiel a všade o Ježišovi hovoril...

Téma malomocenstva je pár dní pred začiatkom Pôstneho obdobia veľmi príhodná. Žalm, ktorý dnes spievame, totiž jasne naznačuje, že keď Písmo hovorí o malomocenstve, väčšmi myslí na chorobu duše, než tela: „Vyznal som sa ti zo svojho hriechu a nezatajil som svoj priestupok. Povedal som si: ‚Vyznám Pánovi svoju neprávosť.‘ A ty si mi odpustil zlobu môjho hriechu" (Ž 32, 5). Takéto uzdravenie – odpustenie potom vedie k jasotu a radosti Veľkej noci: „Radujte sa, spravodliví, v Pánovi a plesajte, jasajte všetci, čo máte srdce úprimné" (Ž 32, 11). Kajúcnik nadobudol Kristovu vôňu. Ňou omámený môže robiť len jedno – byť radostným svedkom svojho uzdravenia.

Aj my sme boli (sme?) malomocní. V dôsledku vlastných hriechov (nie dedičného, lebo ten spôsobil našu smrť, z ktorej sme boli vzkriesení krstom). No Kristus sa aj nás dotkol a boli sme uzdravení. Nadobudli sme vôňu Božieho dieťaťa. Obrazne povedané, máme len jednu jedinú úlohu – robiť všetko tak, aby sme túto vôňu nestratili, ba naopak, aby silnela. Slovami svätého Pavla: „Bratia, či jete, či pijete, či čokoľvek iné robíte, všetko robte na Božiu slávu" (1 Kor 10, 31).

Určite stojí za to sadnúť si dnes a prejsť si nastávajúci týždeň s otázkou: „Je všetko, čo mám naplánované (napríklad stretnutia počas posledných fašiangových dní), na Božiu slávu?" Prípadne sa zamyslieť nad tým, ako aj také obyčajné veci ako jedenie a pitie robiť Bohu na slávu. A ak vnímame, že Kristova ľúbezná vôňa v nás oslabla (nedajbože zmizla), treba čo najskôr utekať po jej novú dávku – do spovednice. Nečakajme s tým na hromadné spovedanie pred Veľkou nocou. Začnime Pôstne obdobie plní milosti – tak sa nám oveľa lepšie a ľahšie bude pripravovať na obnovu zmluvy s naším Bohom počas Veľkonočnej vigílie...


5. nedeľa cez rok: Skvelá vôňa

Ak by sme sa pozreli na dnešné prvé čítanie z Knihy Jób (7, 1 – 4. 6 – 7) a na evanjelium (Mk 1, 29 – 39),

na prvý pohľad by sme videli zrejmý súvis, prečo ich Cirkev dala takto spolu. Život Jóba je jedno utrpenie, príchod Ježiša Krista mnohým priniesol uzdravenie a oslobodenie. Tieto čítania zobrazujú ostrý kontrast. A nám pri ich počúvaní zdanlivo ostáva len povzdych: „Keby tak Ježiš prišiel dnes..." a s ním aj konštatovanie, že veru náš život sa viac podobá Jóbovmu...

Je to skutočne tak?

Ak poznáš záver Knihy Jób, tak vieš, že Jób sa úplne uspokojil, no nie až na konci, ale keď sa stretol s Bohom. A na tomto základe je vlastne jedno, ako táto biblická kniha končí – Jób totiž opäť nadobudol bohatstvo, opäť má deti a umiera sýty svojich dní. Nemohli by sme nič namietať, ani keby tam bolo napísané: „Jób trpel na svojom hnojisku ešte dlhé roky, chorý a ubolený. Ale v srdci šťastný, lebo mal Boha. Prichádzali za ním mnohí a nachádzali pri ňom – trpiacom – nesmiernu útechu, lebo vždy pri ňom našli Boha." Povedané dnešným duchovným jazykom – mal mnohé dcéry a mnohých synov, ktorých viedol po ceste života k (s)poznávaniu Boha a žitiu s ním. Mal nesmierne bohatstvo – lebo mal Boha.

Presne toto môže byť jeden zo základných rozpoznávacích znakov kresťana, ktorý stretol Ježiša, a kresťana, ktorý Ježiša nestretol. Prvý sa vie radovať aj v utrpení (možno s hlasitým nárekom a plačom), druhý žije bez radosti (hoci sa možno navonok smeje). Prvý vie, že Boh ho miluje bez akýchkoľvek jeho zásluh, druhý si myslí, že musí robiť neviem čo, aby si zaslúžil Božiu lásku. Prvý okolo seba šíri Kristovu vôňu, druhý šíri nepokoj, smútok, možno hnev, závisť...

Čo šíriš okolo seba ty? Pavol hovorí (1 Kor 9, 16), že on šíri (hlása) evanjelium. Radostnú zvesť. Aj ty sa zameraj na to, čo prežívaš s Ježišom, a nebudeš šíriť hlúposti, ktoré sa prevaľujú týmto svetom, ale to, čo sme počuli v žalme: „Pán uzdravuje skľúčených srdcom" (Ž 147, 3). Uzdravil mňa, uzdravil teba, tak nech to všetci vedia!

Či vari si ešte chorý? Utekaj k Ježišovi a on ťa premení.



4. nedeľa cez rok: Som nespokojný

Tak rád by som sa dnes, milý čitateľ, porozprával s tebou o tom, ako sa ti darilo v tomto týždni vnímať Božie pokyny.


O to sme pred týždňom prosili v žalme: „Ukáž mi, Pane, svoje cesty." Chcel by som počuť o veľkých dielach, ktoré Pán vykonal tým, že jeho ľudia kráčali po jeho cestách, odporovali zlu a konali dobro... Dnes budeme v téme pokračovať.

V responzóriovom žalme tejto nedele opäť zaznieva výzva počúvať Boží hlas, no k nej je pridané aj niečo ďalšie – požiadavka, aby sme nezatvrdzovali svoje srdcia (Ž 95). Keď sa na základe tohto textu pozrieme na svoj uplynulý týždeň, asi nejeden z nás skonštatuje, že veru to s tou poslušnosťou a vnímavosťou srdca nebolo všetko v poriadku. Ba že sme boli skôr ľahostajní...

Je to paradox – Boh nám dal proroka, ktorý je väčší ako Mojžiš a koná väčšie skutky ako on. Dal nám Ježiša. Mojžiš zomrel, ale Ježiš žije. Nie niekde ďaleko v nebi, ale tu s nami, pri každom jednom z nás. Dokonca chce bývať v nás... Máme teda všetky predpoklady na to, aby sme počúvali Pánov hlas a nezatvrdzovali si srdcia. Napriek tomu to robíme – nepočúvame a zatvrdzujeme. Potechou nám môže byť to, že asi málokto z nás to robí vedome a rád. Skôr sme tak pohltení svojimi prácami či starosťami, že na Boha, na počúvanie jeho hlasu, na hľadanie jeho ciest jednoducho zabúdame.

Je však dôležité, aby sme sa s týmto stavom neuspokojili. Aby sme nerezignovali. Znova a znova nám treba brať do rúk Sväté písmo a hľadať, čo nám Boh chce dnes povedať, ako nás chce v našom živote usmerniť, podporiť, pomôcť, oslobodiť, poučiť, napomenúť... Znovu a znovu si potrebujeme kľaknúť a zverovať sa do Božích rúk. Znovu a znovu musíme ísť na spoveď a prijímať Otcovo milosrdenstvo. Znovu a znovu potrebujeme ísť do chrámu a prijímať do svojho života nášho Záchrancu Ježiša. Žime aktívne v spoločenstve Cirkvi...

Niet inej cesty. Len nesmieme rezignovať a povedať si, že sme so svojím kresťanským životom spokojní. Diabol by sa v tom momente veľmi potešil. Ale my sme povolaní robiť radosť Bohu, nie diablovi!

V tomto texte som hrubším písmom vyznačil, čo treba robiť. Prosím ťa, neodporuj šťastiu! Ak budeš vytrvalo a verne robiť to, čo tu píšem, zakúsiš Božie požehnanie, naučíš sa kráčať po jeho cestách a budeš počuť Pánov hlas, ktorý ťa povedie.



3. nedeľa cez rok: Odvážna prosba

Pamätáš si, aký responzóriový verš sme dnes spievali pri svätej omši? „Ukáž mi, Pane, svoje cesty" (Ž 25, 4a).

Myslel si to vážne, keď si to spieval? Alebo to bol len spev pre spev, bez účasti srdca a mysle?

Vieš dobre, že keď žena pečie, vonia po koláčoch či chlebe. Ak muž robí zo železom alebo drevom, tiež má svoju vôňu. No a človek, ktorý kráča po Božích cestách, vonia po Kristovi. Ale bude mať žena vôňu koláčov, ak nezoberie múku, nezamiesi, nepečie? Bude muž voňať po dreve, keď nezoberie do ruky sekeru či pílu a nebude drevo opracovávať vlastnými rukami? A bude kresťan voňať po Kristovi, ak nehľadá Božie cesty a nekráča po nich?

Pozri si Jonáša v dnešnom prvom čítaní (celá Kniha proroka Jonáša stojí za prečítanie na jeden dúšok, objavíš Boha plného zmyslu pre humor, ale aj milosrdného, trpezlivého a náročného). Nechcel mať vôňu Boha, utekal, no napokon bol z toho len smrad zo zvratkov veľkej ryby, ktorá ho vyvrhla na breh. Až keď poslúchol a konal svoju úlohu v Ninive, nadobudol Božiu vôňu – až tak, že obyvatelia Ninive konali pokánie...

Pozri si Pavla, ako povzbudzuje svojich súčasníkov (ale aj nás), čo znamená ísť po Božích cestách: žiť v tomto svete naplno, ale bez toho, aby sme sa k nemu priviazali. Žiť v tých istých podmienkach a za tých istých okolností ako ostatní, ale žiť ináč – ísť po Božích cestách.

Všimni si Ježiša, ako priťahuje na Božie cesty svojich súčasníkov: „Priblížilo sa Božie kráľovstvo..." Nám to možno nič nehovorí (alebo takmer nič), ale Izraeliti stáročia očakávali obnovenie Dávidovho kráľovstva, im tieto slová pred očami vytvárali obrazy slávy a víťazstva. A keď Ježiš začal o kráľovstve hovoriť, mnohí išli za ním, aj keď boli medzi nimi takí, ktorí čakali len pozemské kráľovstvo...

Akú predstavu teda v tebe vzbudzuje prosba dnešného žalmu? Chceš skutočne vykročiť na Božiu cestu ako Jonáš či Šimon a Ondrej, Jakub a Ján? Ako mnohí iní? Chceš mať Kristovu vôňu, ktorú nadobudneš tým, že budeš chodiť s Kristom?

Dúfam, že tvoje odpovede sú áno. Že chceš. To však znamená jedno – radikálne zanechať všetky cesty, ktoré nie sú Božie. Napríklad vysedávanie pred televízorom. Čítanie bulvárnej tlače... Život vo vzťahu, ktorý nie je požehnaný Cirkvou. Pornografia. Čarovanie a veštenie. Alkoholizmus. Hnevy a sváry (napríklad pre dedičstvá)... Nezáujem o Božie veci – nečítanie Písma, neosobná modlitba, uprednostňovanie svetských vecí pred vecami ducha...

Pros dnes Boha, aby ti ukázal, v čom nejdeš po jeho cestách. A pros ho aj o milosť radikálne – teda hneď teraz – takú cestu zanechať a ísť na tú jeho. Sám Pán ťa „povedie k správnemu konaniu a poučí o svojich cestách" (porov. Ž 25, 9). Večnosť za to stojí.


2. nedeľa cez rok: Týždeň pred nami

Aké nesmierne privilégium máme my všetci, čo sme uverili Bohu! Môžeme Boha počúvať (ako mladý Samuel),

môžeme Boha hľadať a ostať u neho (ako Ondrej a Ján), môžeme na Pána čakať s istotou, že sa k nám skloní a naplní (ako žalmista), môžeme žiť život naplnený Božím Duchom (ako nás k tomu vyzýva apoštol Pavol).

Musím však priznať, že napriek tomu, že toto všetko viem, neraz sa tohto privilégia zriekam. Aj teraz, keď píšem tento text, mám čo robiť, aby som nepodľahol zvedavosti a nezačal znovu prechádzať webové stránky rôznych novín. Je to pre mňa jednoduchšie (a niekedy, žiaľ, aj lákavejšie), ako počúvať Boží hlas a potom jeho podnety sformulovať do nejakého textu. Alebo ako často mi cez deň uniká príležitosť čítať Sväté písmo – mám ho síce poruke, ale „ešte urobím to, ešte tamto, ešte zapnem telku..." a večer môžem so smútkom a ľútosťou konštatovať, že Písmo som dnes neotvoril.

Prečo taký rozdiel medzi túžbou, medzi privilégiom a realitou? Odpoveď poznáme – telo, svet a diabol. Pre toto je môj každodenný život neustálym bojom, v ktorom neraz prehrávam. No žasnem, ako mi Boh dovoľuje zakaždým sa vrátiť. Ešte ani raz mi nepovedal: „Sklamal si ma, už ťa nechcem vidieť." Naopak, vnímam, ako sa raduje, že mám pre neho opäť čas i srdce.

A druhou skvelou správou je aj to, že spomínané privilégium môžu začať prežívať aj tí, ktorí Boha ešte nepoznajú, no vďaka nášmu život s Ježišom (vrátane našich zlyhaní a slabostí) a nášmu svedectvu môžu po ňom zatúžiť. V istom zmysle toto urobil Ondrej pre svojho brata Šimona: „Našli sme Mesiáša!"

Čaká nás krásny týždeň – budeme s Pánom! Možno pri sporáku, za volantom, pri výrobnom páse, iní pri počítači, niektorí doma pri deťoch... Kdekoľvek budeš, všade môžeš byť s Ježišom. Hľadaj ho a on sa ti dá nájsť. Povedie ťa svojím Duchom a ukáže ti, ako k nemu priviesť aj ďalších. Skús to, prosím, nech viac zažiari Božie kráľovstvo na zemi!

A vieš, čo je na tom ešte krásne? Že sa (niekedy) ani nemusíš veľmi namáhať. Ak už totiž žiješ s Kristom, tak celé to privilégium – vrátane svedectva iným – prežívaš neraz akoby automaticky, je to tvojou prirodzenosťou. Voniaš po Kristovi...



Sviatok Krstu Krista Pána: Oslavuj a slúž!

Toto Vianočné obdobie je najkratšie, aké môže byť – presne dva týždne.
Má to tú výhodu, že jeho oslavy sú sústredené do troch „dvojdní" – Štedrý deň (4. adventná nedeľa) a slávnosť Narodenia Pána, potom sviatok Svätej rodiny a slávnosť Bohorodičky Panny Márie a napokon tento víkend slávnosť Zjavenia Pána a v nedeľu sviatok Krstu Krista, Pána. Akoby nás Boh chcel viac „naštartovať" do oslavovania a radosti, keď nám cez Cirkev dal takéto tri „dvojdnia" za sebou.

Viem, dá sa na to pozerať aj naopak – že za 15 dní musíme ísť šesťkrát na svätú omšu. Ale dúfam, že sa tak na to nepozeráš. Lebo môj pohľad je úplne iný – je skvelé za taký krátky čas toľkokrát sa stretnúť so svojím Bohom a oslavovať spolu s ním.

Čože? Oslavovať s Bohom? Vari to nie sú naše oslavy Boha? Iste, sú. Ale myslíš si, že Boh sedí v nebi a ako nestranný pozorovateľ či divadelný kritik skúma, či oslavujeme s dostatočným elánom, či sú liturgie dobre „prevedené", robí si čiarky, kto bol a kto nebol šesťkrát na svätej omši (podľa cirkevného prikázania)? Nie, toto Boh nerobí. Boh určite oslavuje spolu s nami. Či lepšie, my s ním. On je hlavným protagonistom osláv. On prežíva najväčšiu radosť z toho, že stratené ľudstvo mu opäť patrí. A neraduje sa len nejako globálne z diela vykúpenia, ale teší sa z každej jeho jednotlivej časti.

A vieš, čo je na tom krásne? Nuž aj to, že Boh sa neraduje iba z toho, čo sa stalo kedysi v dejinách, ale plesá aj nad tým, ako sa vykúpenie realizuje v tvojom živote. Bol si na spoveď a daroval si Bohu svoje hriechy – Boh ťa za to zahrnul svojím milosrdenstvom a otcovským objatím. Najmenej šesťkrát si prijal Ježiša v Eucharistii – Boh ťa obdaroval sebou samým, svojím vlastným životom. A urobil to rád! Teší sa z toho, že ti mohol dať to najlepšie, čo potrebuješ pre svoj večný život. A určite si rozdal aj veľa úsmevov, darčekov a požehnaní svojim blízkym a to isté si dostal od nich... Čo myslíš, koľkokrát sa pritom Boh usmial na teba?

Nuž aj ty oslavuj so svojím Bohom! Ak nevieš ináč, zaspievaj mu s niekým koledu. Navštív niekoho, kto je sám, a spievaj s ním (alebo jemu či jej). Skoč ku susedovi, ktorý bol celé sviatky sám, a ponúkni ho aspoň poslednými koláčmi, ktoré doma ešte máš (a ponúkni mu tiež, že mu pôjdeš zajtra nakúpiť alebo mu skočíš po lieky).

Naša oslava nesmie týmto dňom prestať. To by boli Vianoce zbytočne. Oslava pokračuje tým, že napodobňujeme Ježiša a žijeme ako služobníci, konajúci dobro iným. V Hnutí Svetlo-Život sa tento deň slávi ako sviatok Krista Sluhu. Vyzdvihuje sa to, na čo neraz možno zabúdame – že Kristus nás prišiel vyslobodiť službou. Prečítaj si Evanjelium svätého Marka (ak sa dá, tak na jeden šup) a zaznač si, ako Kristus slúžil. Potom choď a rob podobne. Máš na to všetko, čo potrebuješ. Lebo Ježiš žije v tebe.



Nedeľa Svätej rodiny: Ježiš je u nás doma.

Často som vo vianočných želaniach – ako každý rok – svojim príbuzným či priateľom želal, aby bol Ježiš u nich vždy, aj v celom novom roku, doma.

Som totiž presvedčený, že toto je podstatou svätosti každej rodiny. Aby každý jej člen, ale aj všetci spolu žili tak, aby Ježiš nikdy nemusel z ich domu odísť.

Dôležité na tom je, že ak raz Ježiša do svojho domu prijmeme, tak potom jemu bude omnoho väčšmi než nám záležať na tom, aby u nás ostal. Bude nás viesť k zmiereniu a odpusteniu zakaždým, keď niečo pobabreme. Bude nás inšpirovať vždy, keď budeme hľadať cesty, ako niekomu z rodiny urobiť radosť, ako mu pomôcť či ako ho povzbudiť alebo potešiť. Uzdraví všetky zranenia, ktoré v sebe objavíme z dávno minulých, ale možno aj nedávnych čias... Slovom, Ježiš urobí všetko preto, aby z našej rodiny nemusel odísť.

Taká rodina sa potom ako celok stáva Kristovou ľúbeznou vôňou. Možno to nejaký hosť vyjadrí slovami: „Aký pokoj u vás vládne" alebo: „U vás mi je vždy dobre a odchádzam povzbudený..." A vy viete, že za tým všetkým je to, že členom vašej rodiny je aj Ježiš.

Možno si povieš, že by bolo skvelé žiť v takej rodine, no u vás doma je plno problémov – vzťahových, finančných, dedičských, morálnych –, ktoré vám znemožňujú pozvať Ježiša k vám natrvalo. Nedaj sa oklamať, prosím. Ježišovi, nášmu Pánovi, nejde o to, aby si ho pozval do domu, kde je všetko v poriadku. (Taký dom bez Ježiša ani neexistuje.) Ale chce, aby si ho pozval presne do tej situácie, v akej sa tvoja rodina práve nachádza. A aby si mu zveril všetko, čo tvoja rodina prežíva. Najmä to, s čím si neviete rady. On chce priniesť vyslobodenie, uzdravenie, potechu...

Mnohokrát sa však podobáme tomu kráľovi z rozprávky, ktorý hovoril: „Ja sám, ja sám..." Máme tendenciu – lebo nás ovláda pýcha – najprv veci riešiť sami, aby sme sa potom mohli pred Bohom pochváliť, akí sme dobrí. Alebo – ak nám to nevyjde – zamotať sa v svojom zlyhaní či bolesti a nechať sa vlastnou pýchou presvedčiť, akí sme nemožní. Lebo zranená pýcha najviac narieka...

Takže dnešný silvestrovský večer môžeme v rodine využiť aj na to, aby sme pozvali Ježiša do svojho domu – ideálne všetci spolu v modlitbe. Ak sa to však nedá tak urobiť, urob to aspoň ty sám a na pamiatku toho si nad posteľ zaves obrázok milosrdného Ježiša, ktorý ti bude pripomínať tvoje rozhodnutie. Často ho v novom roku obnovuj a občas si zapíš, v čom sa prejavila Ježišova prítomnosť u vás doma. O rok na Silvestra si to potom prečítaj a iste budeš mať mnoho dôvodov na oslavu Boha.

Čo keby si dnes vítal prípadných hostí oznamom: „Máme tu aj Pána Ježiša!"?


Sviatok narodenia Pána: Radostný krik

Asi to nepasuje k vianočnému stíšeniu a tichu, ale mňa texty tejto slávnosti, osobitne responzóriové žalmy priam nútia volať, kričať jasať, plesať. Lebo s nami je Boh!

Boh ako bojovník prišiel doprostred svojho ľudu, trpiaceho v diablovom otroctve, a priniesol nielen svetlo a nádej, ale aj vyslobodenie! Neprišiel len ako sladké Dieťa, ale aj ako mocný bojovník, pred ktorým sa trasie celé peklo! Vari nie je Herodes a jeho vraždenie Neviniatok toho dôkazom?

Preto sú teraz dni radostného jasotu (dúfam, že presne s takým postojom spievaš v týchto dňoch koledy), lebo naša spása dostala tvár Vykupiteľa. Už sa skončil čas čakania, neistoty. Mesiáš, Záchranca, Vysloboditeľ je tu a neomylne koná svoje dielo. S mocou!!!

Prosím Ťa, nemlč cez tieto sviatky! A ani potom. Veď si bol vyslobodený. Keď pôjdeš z polnočnej či z omše na úsvite, zobuď svojím radostným spevom pol dediny a ohlasuj radostnú zvesť o záchrane!

Keď prichádzam na nejakú oslavu, často sa mi stáva, že začnem spievať a pozývam k spevu aj ostatných. A zo strany chlapov neraz začujem: „Najprv si musím vypiť..." Vždy ma to zarazí. Ako je možné, že k radostnému spevu si potrebujú vypiť? Kde je radosť ako taká, bezalkoholová? Majú potom tí ľudia vôbec nejakú radosť?

Dovoľ Bohu, aby ti v týchto dňoch rozradostnil srdce, ale aj ústa. Nemlč, keď sa dejú také veľké veci!

Viem, k tomu je potrebné, aby tvoje srdce patrilo Bohu. Čo ti prekáža dosiahnuť to? Bol si na spoveď? Prijal si dnes Eucharistiu? Ak áno, tak nedovoľ diablovi a tomuto svetu, aby ťa obrali o radosť. Začni spievať víťazné piesne... – a uvidíš, že ťa budú pokladať za blázna. No ty osláviš Boha!


4. adventná nedeľa: Božie úlohy

Dnes to vyzerá skôr na text pre chlapov. Tak ak si žena, zober ho pre svojho manžela, syna, otca, priateľa, spolužiaka, kolegu... Aj e-mail na neho určite máš.

Dávid mal veľké plány. Chcel postaviť dom Bohu. Trochu šialený nápad, keď si uvedomíme, že Boh je nekonečný a patrí mu celý vesmír. Fascinuje ma však Božia pedagogika – nevysmial Dávida, neodvrhol jeho plán. No ukázal mu čosi väčšie – ukázal mu budúcnosť jeho (a skrze Ježiša aj svojho) rodu. A zároveň mu nechal kopu práce – pripraviť všetko potrebné na stavbu chrámu.

Ako chlapi nemáme veľmi radi, keď nám niekto skríži plány tak, ako to Boh urobil Dávidovi. No ak sú naše plány v súlade s Božími, tak Boh nám dá vždy veľmi dôležitú úlohu, aj keď možno celkom inú, ako sme si plánovali.

A je to tu – čo plánuješ urobiť pre Boha počas najbližších sviatkov? A čo v novom roku? Si pripravený, že Boh tvoj plán prijme, no zverí ti v ňom celkom inú úlohu, akú si si vysníval?

Vidím, že som ťa svojimi otázkami o plánoch zaskočil. Možno si hovoríš: „No budem chodiť častejšie na omšu." Skvelé, ale to robíš pre seba, nie pre Boha. „Fajn, budem sa usilovať ísť na spoveď každý mesiac." Aj to je výborné, ale aj to robíš pre seba. „No dobre, nebudem do Veľkej noci piť alkohol." Modlím sa, aby si to zvládol, ale vážne si myslíš, že to robíš pre Boha?

Dám ti úlohu, pri ktorej budeš potiť krv. A budeš ju robiť pre Boha (a aj pre seba, samozrejme). Spieval si ju dnes v responzóriovom žalme: „Tvoje milosrdenstvo, Pane, ospevovať budem naveky" (Ž 89, 2).

Takže prvá časť úlohy – spievať. Svätá omša je veľmi ochudobnená, ak nepočuť chlapské hlasy. Pritom na futbale vedia kričať tak, že ich počuť na pol dediny. Čo tak otvoriť ústa (naplno) aj v kostole? (Už v sebe bojuješ, však?)

Druhá časť úlohy – učiť sa vnímať Božie milosrdenstvo. Nemám tu miesto písať nejaké nápady, ale ako inšpiráciu si pozháňaj Litánie k Božiemu milosrdenstvu. (Aj tu asi bojuješ, že chcem od teba nejaké litánie.)

Tretia časť úlohy – učiť sa byť milosrdný. Neplače tvoja žena pre nejaký tvoj zlozvyk? Vieš byť láskavý k svojim najbližším? Držíš si jazyk na uzde? (Aj keď si zrejme bol na spoveď pred sviatkami, urob si spytovanie svedomia o svojom milosrdenstve, či niekto pri tebe netrpí pre tvoju spravodlivosť...)

A posledná, najťažšia časť úlohy – robiť to naveky, to znamená stále, každý deň.

Už vidím, že teraz závidíš Dávidovi, že mal takú ľahkú robotu – pripraviť materiál na stavbu chrámu. On ju však dostal preto, lebo úlohu, ktorú som dal tebe, on už dávno plnil... Jazykom svätého Pavla by sme povedali, že bol Kristovou ľúbeznou vôňou...


Zamyslenie na 3. adventnú nedeľu: Viem kto som.

Nesmiem sa nechať znechutiť. Nedám sa obrať o radosť. Nedovolím, aby moja únava (zlá nálada, pocit viny, neúspech...) nadobudli nado mnou prevahu. Prečo?

Lebo viem, kto som! „Boh ma zaodial rúchom spásy" (Iz 61, 10). Som ako ženích zdobený vencom (v byzantskej liturgii ženíchovi kladú pri sobáši na hlavu veniec), ako nevesta okrášlená šperkami. Rozumieš? Som stredobodom svadobnej hostiny – Boh a ja. Iste aj z toho vyplýva Pavlova výzva k ustavičnej radosti (pozri 1 Sol 5, 16). Je to radosť vyplývajúca z toho, že viem, kto som – som vykúpený, zachránený človek, Božie dieťa, budúci majiteľ – teraz dedič – nebeského kráľovstva. To nie sú zbožné frázy, ale fakty.

Máme však krátku pamäť. Stačí veľa či málo snehu, veľa či málo dažďa, príliš horúco či príliš chladno... a šomrem, som nespokojný, radosť je fuč... A to nepíšem o politikoch, o škandáloch, o vlastných zlyhaniach... Svet, diabol a často aj my sami robíme všetko možné, len aby sme sa neradovali z toho, že sme vykúpení, že Boh sa o nás stará. Ako ľahko sa dáme presvedčiť, že Boh niečo pobabral a my to musíme krvopotne naprávať. Presne to urobili Adam a Eva v raji – Boh ich vraj oklamal (tvrdil diabol) a oni sa rozhodli zobrať veci do vlastných rúk. Z ustavičnej radosti v prítomnosti Boha prešli do samoty, utrpenia, smútku. Dodnes znášame následky ich rozhodnutia.

No vďaka Ježišovi Kristovi nie sme na tom tak zúfalo, ako boli oni po prvom hriechu. My už sme vyslobodení z otroctva hriechu. Nám už bolo odpustené (vieš spočítať, koľkokrát si už bol na spoveď?) a dostali sme moc víťaziť. Tak ju používajme! Pavol nám dnes dáva návod na radostný život – „Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky... Ducha neuhášajte, proroctvami nepohŕdajte! Ale všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte! Chráňte sa zla v akejkoľvek podobe!"

Chýba ti radosť v živote? Skúmaj svoje srdce, či ho nespútava hriech, malomyseľnosť, spomienky, nejaké zranenie..., či ideš po cesta načrtnutej svätým Pavlom. Potom choď k Ježišovi a pros o vyslobodenie, odpustenie, uzdravenie. A vtedy zažiješ, čo znamená ustavične sa radovať. Budeš Kristovou ľúbeznou vôňou, budeš prinášať nádej a radosť všetkým okolo seba!

PS. Je zvláštne, že existuje množstvo literatúry o tom, ako sa bez prestania modliť, no asi som nikdy nenatrafil na nejaký dlhší text, ktorý by hovoril o tom, ako sa ustavične radovať. Asi ho budem musieť napísať :-)


Zamyslenie na 2. adventnú nedeľu: Zvesť

Kedysi sa takmer každé evanjelium, čítané pri svätej omši, začínalo slovami: „Za onoho času..." Spomenul som si na to pri čítaní toho dnešného.

Lebo začína úplne netypicky – ohlasuje začiatok evanjelia Ježiša Krista. Začiatok radostnej zvesti. A vieš, čo je na tomto začiatku krásne? Že nemá koniec, že neplatí" za onoho času". Nikde v Písme sa totiž nepíše: „Koniec evanjelia Ježiša Krista." To je skvelé! Prečo? Lebo Ježišova radostná zvesť pokračuje a trvá dodnes a bude ohlasovaná až do konca sveta.

Nie, teraz skutočne nemyslím na to, že do konca sveta sa budú v kostoloch čítať štyri evanjeliá. Lebo evanjelium Ježiša Krista nemožno redukovať len na nám známe štyri knihy Biblie. Evanjelium Ježiša Krista je radostná zvesť o vyslobodení, uzdravení, záchrane, ak chceš, o spáse. A túto zvesť je povinný ohlasovať každý, kto Ježišovi uveril. Vlastne ani netreba hovoriť o povinnosti. Kto uveril Ježišovi, kto prijal vykúpenie, tak je ohlasovateľom tejto radostnej zvesti akosi automaticky – veď má liek na najhoršiu chorobu ľudstva, liek na hriech a vinu! Vari môže mlčať? Vari môžeš mlčať?

Prorok Izaiáš, o ktorom sa niekedy hovorí ako o evanjelistovi Starého zákona, to veľmi trefne vyjadril v dnešnom čítaní: „Hovorte k srdcu Jeruzalema a volajte k nemu, že sa skončilo jeho otroctvo a je odčinená jeho vina" (Iz 40, 2). Vari to nie je zvesť, ktorú otrok najviac očakáva? Zvesť, po ktorej túži odsúdený na smrť?

Aj ja som bol otrok, bol som odsúdený na smrť: „... mzdou hriechu je smrť" (Rim 6, 23). Teraz sa však radujem, lebo som bol oslobodený, prepustený na slobodu, bol mi daný nový život. Zaznelo mi evanjelium Ježiša Krista, prijal som ho a teším sa zo života s Bohom.

Ako je to s tebou? Predpokladám, že ak čítaš tento text, zrejme si pokrstený, možno si bol dnes aj na svätej omši. Raduješ sa zo svojho oslobodenia? Vedia všetci okolo teba, že patríš Ježišovi, že v ňom máš nový život?

Tvoj život je pokračovaním evanjelia Ježiša Krista. Tvoje zmýšľanie, tvoje rozprávanie, tvoje konanie – to všetko má byť radostnou zvesťou o tom, že patríš Ježišovi a tešíš sa na jeho druhý príchod. Viem, mnoho kresťanov žije tak, akoby Ježiš nič pre nich neurobil. Niet radosti, niet povzbudenia, samé šomranie... No ty si zober k srdcu slová proroka, vlastne slová samotného Boha: „Potešujte, potešujte môj ľud!" (Iz 40, 1). Pros dnes Božieho Ducha, aby ti dal ochotu konať skutky, ktoré budú všade zanechávať Kristovu ľúbeznú vôňu. A buď pripravený na to, že možno dostaneš aj slová, ktoré budú priamo radostnou zvesťou Ježiša Krista a prinesú niekomu záchranu, vyslobodenie, očistenie... spásu.

Zamyslenie na 1. adventnú nedeľu: Vízia

Nebolo na nás nič dobré, prorok Izaiáš hovorí, že dokonca aj naše dobré skutky boli „sťa špinavý šat".

O našej bezmocnosti hovorí prorokom použitý obraz: „... naša neprávosť nás unáša ako vietor" (Iz 64, 5). Dá sa ešte výstižnejšie vyjadriť beznádejnosť stavu, v ktorom sme sa nachádzali? A predsa prišiel Spasiteľ. Boh zobral na seba úlohu záchrancu. Nie preto, že by sme boli dobrí a Boh si hovoril: „Pozrite, akí sú tí ľudia skvelí! Poďme, pomôžme im!" Ale preto, že Boh sa nám zaviazol láskou, keď nás stvoril. A hoci sme jeho lásku zavrhli a chceli sme stáť na vlastných nohách (koľký nerozum!), Boh nás až tak miluje, že nás dokaličených, ozbíjaných, polomŕtvych našiel a zaviedol do Cirkvi, ktorá je povolaná starať sa o jeho deti... (Dúfam, že v tom vidíš podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi.)

A teraz si spasený. Krstom si sa stal Božím dieťaťom! Už nie len Božím stvorením, ale Božím dieťaťom. Aký to obrovský rozdiel! Si zachránený, umytý, očistený, uzdravený, oslobodený... To je dôvod na oslavu!

Prečo nejasáš? Vari nevidíš, ako nesmierne ťa Boh miluje? Nevnímaš? Neoslepol si? Neohluchol si? Ak máš zmysly duše v poriadku, dlhodobo, nielen počas Adventu, je čas jasotu a radosti, lebo príde náš Záchranca, vráti sa ten, ktorý nám daroval nový život. Ak nemáš zmysly srdca v poriadku, tak odstráň svoju slepotu, uzdrav svoju hluchotu – máš na to spoveď, máš na to modlitbu a pôst, máš na to lásku k blížnemu...

Keď Ježiš dnes v evanjeliu hovorí: „Bdejte!", dokonca tri razy, chce nám pripomenúť, kým sme sa stali, keď sme prijali spásu, ale aj to, že naša spása je neustále ohrozovaná. Ohrozujeme ju my sami svojou slabosťou a nestálosťou, ohrozujú ju pokušenia sveta a vábenia diabla. Bdelosť znamená vytrvať v radosti zo spásy, neprejsť na druhú stranu do sveta smútku a beznádeje.

Ak sa radosť stane bežnou súčasťou tvojho života, ak bdelosť bude tvojím každodenným programom, stane sa s tebou niečo nádherné – staneš sa „Kristovou ľúbeznou vôňou pre Boha" (2 Kor 2, 15a) a aj pre ľudí. Budú v tebe vidieť Boží obraz a budú oslavovať Otca. Tak sa pusť do boja, vízia je nádherná, cieľ je dosiahnuteľný! Lebo sám Boh je tvoj Spasiteľ!

Zamyslenie na 34. nedeľu cez rok: Kristus Kráľ!

Veľmi sa teším na deň, keď Kristus príde a povie mne aj mnohým, ktorých milujem: „Poďte, požehnaní môjho Otca!"


A odôvodní to takto: „Usmial si sa na starca... Pohladil si plačúce dieťa... Povzbudil si kňaza trpiaceho samotou a nepochopením... Mal si pre mňa čas... Sprevádzal si zomierajúceho... Išiel si na nákup v daždi namiesto svojej manželky..." Koľko krásnych dôvodov bude mať Boh na to, aby nás pozval k sebe: „Poďte, požehnaní môjho Otca!"

V dnešnom evanjeliu sú tie dôvody povedané tak všeobecnejšie (hoci zároveň veľmi konkrétne), no pri poslednom súde nám ich Boh možno povie veľmi osobne: „Pamätáš si, ako si štvrtý novembrový týždeň roku 2017 ........ ?" Čo myslíš, čo si tento týždeň urobil také, že sa z toho Boh teší?

Možno si pomyslíš, že ktovie, ako to tam bude, možno sa zachveješ úzkosťou, či naozaj ťa Ježiš postaví po svojej pravici. Je to pochopiteľné, lebo jediným zlým skutkom, ktorý neoľutujeme, môžeme všetko zmazať... No ak by sme žili v takých úzkostiach neustále, asi by nás to ochromilo a nerobili by sme nič. Práve preto sa nám Boh v prvom čítaní prihovára povzbudením o tom, že on sám vedie svoje ovce. Osobitne si všimni túto vetu: „Stratené ovce vyhľadám, rozptýlené privediem naspäť, zranené obviažem, slabé posilním, tučné a silné ochránim a budem ich pásť svedomito" (Ez 34, 16). Iste patríš medzi tieto ovce. A sám Boh sľubuje, že o každú sa postará podľa toho, čo potrebuje. Prečo by vynechal práve teba?

A to je dôvod môjho radostného očakávania na Kristov príchod. Príde ako Kráľ, bude súdiť, ale ak je Ježiš životom môjho života, ak som v ňom zakorenený, na ňom postavený, môžem síce s chvením a bázňou, ale aj s veľkou dôverou čakať deň, keď príde.

No ten veľký deň bude mať aj svoju druhú stránku – odsúdenie tých, ktorí nemilovali... Je na nás, aby ich bolo čo najmenej. Aby sme medzi nimi neboli aj my. Seba zachránime, ak budeme pre iných. Ako Ježiš. Už dnes môžeš niekomu pomôcť, aby raz zaujal miesto po Ježišovej pravici. Alkoholikovi, klebetnici, stratenému synovi, preklínajúcemu otcovi, svätuškárskej žene... Pros Ducha Svätého, aby ti ukázal, ako to môžeš urobiť. A potom to aj urob.

Kristus Kráľ ťa raz postaví po svojej pravici alebo ľavici. Kde sa chceš dostať?

Milovaný Ježiš, chcem raz stáť po tvojej pravici, ako tvoj vyvolený. Milujem ťa! A prosím, veď ma životom, aby sa moja túžba naplnila. A aby tam raz so mnou stáli aj všetci, ktorých si nosím v srdci.


Zamyslenie na 33. nedeľu cez rok: To je o Tebe!

Nedala mi pokoja otázka, ako sa k dnešnému evanjeliu o talentoch dostalo čítanie o statočnej žene.

Veď ono skôr pasuje k nejakému evanjeliu o manželstve. Čo nám chceli zostavovatelia lekcionára (a teda Cirkev) povedať takouto skladbou čítaní? Dokonca aj responzóriový žalm vychvaľuje rodinný život bohabojného muža. Počkať, čo je to tam napísané? „Blažený,... kto kráča po jeho cestách... Požehnaný muž, ktorý sa bojí Pána" (Ž 128, 1b. 4). Nemôže byť toto kľúčom k pochopeniu súvislostí dnešných čítaní?

Múdre knihy hovoria, že talent ako jednotka hmotnosti mohol mať okolo 30 kg striebra. Takže sluhovia dostali obrovské prostriedky, ktoré mali spravovať. Keď si seba predstavíme na ich mieste, môže to v nás vyvolať bezmocnosť, pokiaľ nemáme podnikateľského ducha: „Čo by som s tým robil?"

No čítanie o statočnej žene nás privádza na iný význam Ježišovho podobenstva. Každý, každučký dostáva od Boha dary, ktoré má zveľadiť. Ak si odmyslíme dobové prvky (ktoré by sme pokojne mohli nahradiť našimi), tak tá žena je vzorom dobrého žitia svojho života pre každého. Veď len počúvaj: „Srdce jej muža má v nej oporu... Pracuje s chuťou... Bedárovi svoje dlane otvára a k chudobnému ruky vystiera... Statočnosť a krása... S úsmevom čaká budúci deň... Ujíma sa slova s múdrosťou... Na jej jazyku je zákon dobroty..." (pozri Prís 31, 10 – 31).

Toto je niečo, čo môže a má robiť každý z nás. Vôbec na to nepotrebujeme 150 či 60 či 30 kilogramov striebra. A ako sa to dá zvládnuť? To hovorí spomínaný kľúč k dnešným textom: „Blažený,... kto kráča po Pánových cestách." Ak si na Božích cestách, budeš oporou pre svoju manželku, s chuťou budeš pracovať (aj keby to bolo „len" zametanie ulíc), chudobného neobídeš, s úsmevom budeš začínať deň, múdro a dobre budeš hovoriť... A platí to aj naopak – ak toto budeš robiť, budeš na Božích cestách, budeš požehnaný.

Aký pokoj do našich dní môže priniesť takéto vnímanie Božieho slova! Nepotrebujem a nemusím sa pachtiť za niečím veľkým, pre mňa nedosiahnuteľným, ale môžem prežívať Boží pokoj a jeho požehnanie presne v tom postavení, v akom som. Máš tento pokoj? Vnímaš toto požehnanie? Čo potrebuješ zmeniť vo svojom zmýšľaní (možno aj konaní), aby to tak bolo?

Popros Boha, aby si sa videl jeho očami. Keď Boh stvoril človeka, bol taký užasnutý, že si doprial celý deň na žasnutie nad svojím dielom – doprial si sobotu. Dopraj si aj ty radosť zo seba, blažený a požehnaný muž, blažená a požehnaná žena!



Zamyslenie na 32. nedeľu cez rok: O múdrosti

Začnem múdrosťou iného človeka. Nasledujúci text je z knihy biskupa Roberta Barrona Slovo plné ohňa.
„Prvým darom Ducha je múdrosť, latinsky sapientia, grécky sophia. Múdrosť je poznanie s vysokým stupňom rozlišovania. Akvinský ju prirovnáva k výhľadu z vrcholka hory – mať múdrosť znamená vidieť veci z pohľadu Boha, ktorý je nad všetkým a preniká všetko. Väčšina z nás sa na život pozerá z úzkej perspektívy svojich vlastných túžob, potrieb a obáv, čo spôsobuje, že máme skreslený pohľad a zvykneme prehliadať vyšší poriadok, ktorý všetko zahŕňa a vysvetľuje. Keď sa Jób sťažuje Bohu na to, aké nespravodlivé je jeho utrpenie, Boh ho berie na dôkladnú cestu po vesmíre: predstavuje mu rytmy prírody, inštinktívne správanie tajomných zvierat a usporiadanie nebies. Vyťahuje ho z jeho egocentrického ponímania sveta a ukazuje mu miesto, z ktorého hľadí Boh a z ktorého vidno celý rad prepojených súvislostí. Boh je v tomto svojom snažení úspešný a Jób začína vidieť svoju vlastnú bolesť v inom kontexte. Môžeme povedať, že celé rozprávanie Knihy Jób vrcholí duchovným darom múdrosti – schopnosti vidieť veci, nakoľko je nám to možné, z nadhľadu."

Múdre panny videli viac ako nemúdre. V tom bol jediný rozdiel. Lebo olej mali všetky, len múdre ho mali dostatok. Múdre pozerali očami Boha a vedeli, že ženích môže meškať. Nemúdre pozerali len očami človeka: prišli na určenú hodinu, no s meškaním ženícha nepočítali... Aká maličkosť, no rozhodovala o veľkých veciach – múdre boli na hostine, nemúdre ostali za dverami.

Vedeli múdre panny, že sú múdre? Asi im to došlo až potom, ako sa nemúdre vrátili a nepustili ich na svadbu. Tak aj ty nemusíš o sebe vedieť, že si múdry, ale môžeš tak konať. Niečo sa môžeš naučiť metódou pokusu a omylu, niečo zo skúsenosti iných, no najviac môžeš získať modlitbou: „Ak niekomu z vás chýba múdrosť, nech si prosí od Boha, ktorý dáva všetkým štedro a bez výčitky, a dostane ju" (Jak 1, 5).

Tu musím podotknúť, že táto Jakubova rada sa netýka prednostne študentov. Potom by sa nemuseli učiť. Týka sa života. Takého, aký žili múdre panny spomínané v dnešnom evanjeliu. A ten život spočíva v tom, že žijem blízko pri Bohu. Že mám jeho zmýšľanie, jeho pohľad na svet. A to sa dosahuje tým, že som s ním. On so mnou istotne je. No na to, aby som ja bol s ním, musím vynaložiť niekedy obrovské úsilie, lebo toľko vecí, udalostí či ľudí ma od Boha odťahuje. Nedokážem mať Boha vždy na prvom mieste. Ale on vie, že chcem byť s ním a verím, že mi v tom pomáha...

Neviem, či je toto múdry text. Ale žijem v nádeji, že niekomu pomôže urobiť celoživotné rozhodnutie: „Chcem byť múdry, preto idem bližšie k Bohu." Nech mu v tom pomôžu slová dnešného responzóriového žalmu: „Bože, ... už od úsvitu sa viniem k tebe..." (Ž 63).


Zamyslenie na 31. nedeľu cez rok: Poďme vyššie.

Tento text bude možno boľavý, ale dúfam, že aj plný Božieho pokoja podľa slov dnešného responzória: „Pane, zachovaj moju dušu v tvojom pokoji."
Vždy totiž, keď čítam texty o výčitkách prorokov starozákonným kňazom a Ježišových výčitkách farizejom a zákonníkom, prídu mi na um mnohé situácie zo života dnešných kňazov. Nemyslím na ich osobné zlyhania a pády, lebo je jasné, že kňazi sú presne takí hriešnici ako my ostatní. Ale myslím na neschopnosť mnohých kňazov viesť ľudí po Božej ceste. Naučili sa „prvopiatkovú" pastoráciu, vedia vysluhovať sviatosti, prípadne ešte robiť nejakú charitu, každý podľa osobných darov a schopností. Je to perfektná práca a zaslúži si pochvalu i uznanie. Ale na druhej strane je to žalostne málo. Ako túžobne čakám – dlhé roky –, že v oznamoch bude niečo také: „Príďte, budem vás učiť modliť sa. Príďte, budeme spolu čítať Sväté písmo. Príďte, budeme spolu pripravovať slávenie nedeľnej liturgie..." Prečo som to ešte nikdy nepočul? Lebo väčšina kňazov to nevie robiť. Ostali na úrovni neosobnej pastorácie. A robiť farské púte je oveľa jednoduchšie a možno aj vďačnejšie...

Problém je však aj na druhej strane. Koľkokrát som už počul, keď napríklad kňaz skúšal viac osloviť birmovancov: „Čo vymýšľa? Keď doteraz stačilo toto, prečo chce zrazu viac?" V ľuďoch sa stratil záujem o „niečo viac", lebo si myslia, že keď chodia v nedeľu do kostola a každý mesiac na spoveď, že to stačí. Ale to je len minimum toho, čo má byť náplňou života kresťana. Kde je jeho zodpovednosť za konkrétnu časť života Cirkvi? Pozná svoju úlohu a miesto v cirkevnom spoločenstve? A tak, keď príde do farnosti kňaz, ktorý chce niečo viac, veľmi skoro narazí na bariéru (pod)priemernosti a nezáujmu. A máme z toho začarovaný kruh.

Kňazi sa z neho dostávajú neraz tým, že vo farnosti robia len nevyhnutný servis a realizujú sa inde – možno v predošlej farnosti, možno v nejakom spoločenstve. A laici, ktorí chcú niečo viac, zas chodia na stretnutia mimo farnosti, chodia si dobíjať energiu na konferencie a chvály...

Prosím, nechápte ma zle, to všetko je dobré, je to tiež Boží dar, ale problém je v tom, že ako celok kresťanstvo u nás upadá, lebo tých, čo nemajú záujem o Božie veci, je čoraz viac. A je čoraz menej tých, ktorí ponúkajú možnosť učiť sa poznávať a milovať Boha.

Preto sú dnešné texty príležitosťou na spytovanie svedomia – pre kňazov i laikov. Kňazi: „Nerezignoval som a neúnavne ponúkam ľuďom možnosť učiť sa modliť, učiť sa poznávať Písmo, ponúkam možnosť aktívne pripravovať liturgiu? A ak neviem, čo s ľuďmi, mám odvahu priznať si to a hľadať niekoho, kto by ma to naučil?" Laici: „Prejavujem záujem ísť na hlbinu v modlitbe, v poznaní Písma a učenia Cirkvi? Poznám, prijal som a zodpovedne vykonávam svoju službu v miestnej cirkvi? Som priateľom s naším kňazom, dokážem ho povzbudiť, ale aj napomenúť?"

Keď som sa modlitbou a čítaním Svätého písma pripravoval na písanie tohto textu, mal som obavy, že bude vo mne niečo ako hnev či pocit bezmocnosti. Ale teraz, keď som ho dopísal, prežívam v sebe hlboký pokoj. Aleluja!

PS. Kto bude chcieť, cestu k ľuďom, schopným formovať iných, si nájde.



Zamyslenie na 30. nedeľu cez rok: Bezmocnosť a sila

Súvis medzi prvým čítaním a evanjeliom sa dnes zdá byť celkom jasný.

Pán Ježiš hovorí v evanjeliu o dvoch najväčších prikázaniach a v prvom čítaní sú spomenuté niektoré konkrétne situácie, v ktorých treba prejaviť lásku blížnemu. Akosi však do tohto kontextu nepasuje žalm. Je v podstate oslavou Boha, výpočtom toho, čím všetkým Boh pre mňa je: sila, opora, útočište, osloboditeľ, pomoc, štít, ochranca, Záchranca, spása. Ako súvisí príkaz lásky a tento zoznam?

Môj laický pohľad mi hovorí, že prikázanie lásky k Bohu a najmä k blížnemu je nad moje sily. Neviem nezištne milovať. (Napríklad môj postoj k cudzincom [aké je to dnes aktuálne!] je skôr poznamenaný strachom než ochotou prijať ich.) A preto k tomu, aby som miloval blížneho, potrebujem pomoc Boha. Toto vyjadruje dnešný žalm – chcem milovať, nezvládam to sám, ale s pomocou Boha to ide: „Svojmu kráľovi dávaš veľké víťazstvá" (Ž 18, 51a). To ty si tým kráľom, ktorý dosahuje z Božej milosti veľké víťazstvá. Ty si ten obdarovaný, Bohom vyvolený, ktorý má schopnosť milovať a konať dobro.

Stojí za to prečítať si a pomodliť sa 18. žalm celý. Niečo v ňom sa týka priamo Dávida, niektoré verše môžeme vztiahnuť na Ježiša, no iste tam nájdeš aj také, ktoré sa vzťahujú na teba. Spomeň si pri nich na konkrétne situácie, keď si zakúsil Božiu pomoc, keď si dosiahol víťazstvo. Možno si si to vtedy ani neuvedomil, ale pri spätnom pohľade môžeš zrazu zistiť, že to Boh konal v tvojom živote. Zapisuj si tie udalosti do zošita a často sa k nim vracaj. Budú v tebe vzbudzovať vďačnosť voči Bohu a novú odvahu milovať, lebo budeš vedieť, že Boh ide s tebou, že je na tvojej strane...

Takže na jednej strane sme bezmocní konať dobro (milovať blížneho), na druhej strane, ak uveríme Bohu a začneme ho milovať, dostaneme jeho silu pre skutky lásky. A vieš, aký silný je Boh?

Ešte chcem zamerať tvoju pozornosť na tri slová v zozname, ktorý som napísal na začiatku: osloboditeľ, Záchranca, spása. Tieto slová sa priamo vzťahujú na to, že v láske denne zlyhávame. No Boh nám hovorí, aby sme preto nezúfali, aby sme nerezignovali. On je ochotný a schopný (!) očistiť nás od každého zlyhania, uzdraviť každé zranenie spôsobené neschopnosťou milovať (vlastnou či iného človeka). Ak teda zlyháš v láske, neboj sa utekať k nemu s prosbou o odpustenie. A potom utekať k ľuďom a znovu ich milovať s ešte väčšou silou, veď Boh je tvoja sila a štít!


Zamyslenie na 29. nedeľu v cezročnom období: Dávaním bohatneš

Asi nás prekvapí, keď spojením dnešného evanjelia a prvého čítania zistíme, že ako príklad dávania Bohu, čo je Božie, nám Cirkev v čítaní z Knihy proroka Izaiáša dáva pohana. Vladára Kýra. Boh ho ako pohana povolal k úlohe prepustiť Izraelitov z babylonského zajatia. A on ju splnil. A ako! Stačí si prečítať prvé verše Knihy Ezdráš.

Kýros nepoznal Boha Izraela. Ale keď dostal úlohu, čestne a ochotne ju splnil. Iste, nepoznáme všetky historické okolnosti prepustenia Izraelitov, ale veríme, že Boh je Pánom dejín, takže všetky okolnosti riadil tak, aby sa splnili proroctvá o ich návrate zo zajatia.

Keď si pozorne prečítaš Kýrov výnos, zistíš, že neplnil Božiu vôľu nevedomky. Z textu jeho listu vyplýva, že Boh mu svoju vôľu dal jasne poznať, dokonca sa nejako dal poznať aj on sám. Ako si ináč vysvetliť, že dokonca vrátil nádoby, ktoré boli do Babylonu zavlečené z Jeruzalema, a prikázal aj znovu postaviť chrám?

Veľmi sa mi páči táto pedagogika Cirkvi. Ak by totiž ako príklad plnenia Božej vôle do prvého čítania vybrala nejakého starozákonného svätca či proroka, možno by sme s takým napätím nepočúvali tieto texty, lebo by sme si vraveli: „Veď to bol svätý muž, on ani nemohol ináč." No Kýros bol pohan, mohol si povedať, že musí chrániť záujmy svojej ríše a jej bohatstvo (ako to robia možno všetci politici). Ale on prepustil zajatcov, vrátil vojnovú korisť a dovolil obnoviť kultové miesto. Koľká veľkodušnosť! A zároveň aj poslušnosť pre Kýra neznámemu Bohu...

Pre nás veriacich chcem zdôrazniť ešte podstatný rozdiel medzi dávaním Bohu a dávaním cisárovi, teda štátu. Cisár si svoje zoberie, má na to – ak treba – donucovacie prostriedky. Boh nás nenúti. Boh čaká. Lebo chce, aby naše darovanie (sa) bolo prejavom našej lásky k nemu.

Ak však niekedy vnímaš, že Boh ti niečo berie, buď si istý, že ti chce dať niečo lepšie. V každom prípade ti chce dať seba. A ak budeš mať Boha, čo viac ti treba?


28. nedeľa cez rok: Hostina
Ak to s Pánovou vinicou, o ktorej sme čítali a počúvali ostatné nedele, dobre dopadne, na záver bude hostina.

A tá sa nikdy neskončí. Nie je to nádherná perspektíva pre každého, kto miluje Boha?

Čo môžem urobiť, aby bol záver takýto? Žiada sa odo mňa len jedno – mať svadobný odev. A to je jednoduché – milovať Boha a blížneho. Robiť iným to, čo chcem, aby iní robili mne. Milovať a byť milovaný. Keď si tieto princípy rozmením na drobné a mám ich v srdci pri každom konaní či hovorení, Pánova vinica v mojom živote bude prinášať bohatú úrodu a hostina bude istá!

Vlastne hostina je úplne istá – lebo na jej príprave pracuje sám Boh! Neistá je len moja účasť na nej. Potrebujem si preto skontrolovať, či mám svoje svadobné rúcho oblečené, či je čisté, či ho nemám náhodou založené niekde v skrini, zahádzané mnohými inými šatami, ktoré používam radšej ako to svadobné.

Čo môže byť tými inými šatami? Oblečenie zlodeja. Oblečenie klamára. Oblečenie smilníka. Oblečenie pijana. Oblečenie chlipníka. Oblečenie lenivca. Oblečenie lakomca. Oblečenie strachu. Oblečenie pýchy... Iste si vieš predstaviť iných, úplne konkrétnych ľudí v takom oblečení. Aspoň mne pri písaní prichádzali na um niektorí ľudia. No nemáš aj ty také vo svojom šatníku?

Dnes je čas všetky tie oblečenia vyhodiť a spáliť. V ohni Božieho milosrdenstva. Vyznaním, pokáním, ľútosťou, sviatosťou zmierenia. A obliecť si svadobné rúcho čistoty a pravdy, dobrotivosti a láskavosti, radosti a pokoja... (pozri Gal 5, 22 – 23). Potom zakúsiš, že na tú záverečnú hostinu sa začínaš tešiť a možno sa jej nebudeš vedieť dočkať. Smrť sa pre teba stane vytúženou kamarátkou, lebo ti zabezpečí radostný život s Bohom...

Kiežby sa všetky naše hostiny na zemi aspoň trochu podobali na tú, ktorá je pre nás pripravovaná na konci vekov, keď „budem bývať v dome Pánovom mnoho a mnoho dní" (Ž 23, 6). A vieš, ktorá sa na tú záverečnú najviac podobá? Eucharistická. Tým, že je to stolovanie s Ježišom. No povedz, nie je slávenie každej svätej omše najlepším nácvikom nosenia svadobných šiat?

Aké šaty zoberieš najbližšiu nedeľu na svätú omšu?


27. nedeľa cez rok: Nárek a nádej
Milovaný Majiteľ vinice, prečo? Prečo si rozbúral ohradu svojej vinice, diviak lesný ju rozrýva a pasie sa na nej poľná zver (Ž 80, 13a. 14)?

Chytá ma hrôza, keď čítam slová proroka a dostávam odpoveď: „Keď som čakal, že urodí hrozno, prečo urodila plánky?" (Iz 5, 4b). Ako to, že tvoja pestovaná vinica, tak dobre obrobená, urodila plánky? Vari si zasadil nedobré ratolesti?

Nie, milovaný Pane, to nie ty si pochybil, ale my sme splaneli. Bolestne som si to dnes uvedomil pri čítaní výzvy svätého Pavla: „Robte to, čo ste sa naučili, prijali, počuli a videli na mne!" (Flp 4, 9). Pavol sa dáva za príklad, ktorý treba nasledovať. Aj aj patrím Bohu, usilujem sa milovať ho, no kto v našej farnosti vie, ako žijem? Kto má záujem žiť tak ako ja? Neviem asi o nikom. Lebo som individualista, robím málo pre to, aby ľudia okolo mňa videli, ako žijem s tebou. Žijem si svoje skryté kresťanstvo, pričom úloha byť svedkom, aby ľudia videli moje dobré skutky a oslavovali Otca (Mt 5, 16) ma vôbec neláka, hoci je to jedna z najdôležitejších úloh, ktoré si dal svojim deťom. Spohodlnel som. Čiže splanel.

Pane, dnes ťa prosím, aby si mi zmenil srdce. Daj mi, prosím, schopnosť plakať nad ničením tvojej vinice. Ale tiež príležitosti ukazovať svojím životom, že som tvoj, že si mojou láskou, že nechcem nič iné, len teba. A tak tvoju vinicu zušľachťovať...

Keď toto píšem, pripomínaš mi, že predsa len tento týždeň mohol niekto vidieť, že si pre mňa prvý a najdôležitejší. Bol som kupovať nejaký materiál, pár vriec. Skladník, môj známy, mi ponúkol, že mi na vozík vrece prihodí, len tak, zadarmo, „ako kamarátovi". Pokušenie bolo na svete. No ty si bol pri mne, Milovaný, a tak som dokázal povedať, že nechcem, že nebudem kradnúť. A s úsmevom som dodal: „Vieš, aj tak by som musel ísť na spoveď a tiež za tvojou vedúcou, aby som nahradil škodu a to vrece navyše zaplatil." Milovaný, prosím, aby tomuto známemu moja vernosť tebe pomohla vidieť ťa v novom svetle. Nech to pomôže opraviť aspoň jednu dieru v plote tvojej vinice...

Viem, Milovaný, že aj dnes sa staráš o svoju vinicu, o svoju Cirkev. Verím, že nás nikdy nedovolíš skúšať nad naše sily, ale vždy ukážeš cestu, ako prekonať chvíle, keď sa zdá, že všetko je spustošené a niet nádeje. Lebo si to sľúbil a my ti veríme.

Sláva Otcu i Synu i Svätému Duchu teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.

26. nedeľa cez rok: Formovanie svedomia
Vieš, čo patrí medzi najväčšie problémy kresťanov všetkých čias? Že vedia, čo je dobré, čo je správne, no nekonajú podľa toho.

V našej dobe sa však zdá byť tento problém ešte vypuklejší, lebo mnohé veci sa relativizujú. Čo bolo ešte nedávno zlé, dnes sa stáva módou a prejavom akože slobody. Len si zober také predmanželské spolužitie. Kedysi vážne previnenie nielen voči prikázaniam, ale aj voči spoločnosti. Dnes? Už takmer prevládajúci spôsob života. Rovnako ako spolužitie bez manželstva.

Čím to je, že my ako kresťania poznáme pravdu, no niekedy sa jej až ľahostajne zriekame? Čo spôsobuje, že v kostole hovoríme Bohu: „Idem," no cez týždeň na Božiu vinicu ani nepomyslíme a žijeme (mnohí) podľa (ne)morálky tohto sveta? Chýba nám Kristovo zmýšľanie, ku ktorému nás vyzýva svätý Pavol v dnešnom prvom čítaní (Flp 2, 5).

Aké teda bolo Kristovo zmýšľanie? Služba a poslušnosť. Byť pre druhých a plniť Otcovu vôľu. Až na smrť...

Aké je zmýšľanie mnohých kresťanov? Uvediem len jeden konkrétny príklad, vyjadrený vetou: „Mám právo na odpočinok." Iste, máš. No máš povinnosť odpočívať tak, aby tvoj oddych slúžil k regenerácii telesných i duševných síl. Ak odpočívaš sledovaním bezduchých televíznych programov, ktoré ti ničia dušu, čo dáš potom ľuďom, ktorým máš slúžiť?

A vieš, čo je radosťou mnohých kresťanov, usilujúcich sa o svätosť? Že dobrý Boh z našich problémov nerobí tragédiu, ale vždy, neustále nám pomáha, aby sa naše zmýšľanie a potom aj konanie stávalo podobným tomu Kristovmu. Máme Cirkev, sviatosti, Písmo, modlitbu, spoločenstvá... To všetko sú skvelé (aj náročné) prostriedky na to, aby sa v nás očisťoval Boží obraz, aby sme čoraz viac žiarili ľuďom okolo seba, žeby tak v nás videli Krista... Včera som osadzoval pri našom dome obrubníky. Taká nanič robota pre amatéra. Ale mal som pritom úmysel – aby bol Boží svet krajší, aby sa viac zaskvelo Božie kráľovstvo. A už sa teším, keď sa pri našom dome niekto zastaví a pochváli, aké to tu máme pekné. Budem mu hovoriť o Božej kráse...

Dal som dnešnému textu názov formovanie svedomia. Lebo každý text Písma je formovaním svedomia. Dúfam, že aj môj komentár ti pomôže zmeniť zmýšľanie, správne sa rozhodovať a poslúchať Boha tak ako Ježiš Kristus.



25. nedeľa cez rok: Aký dobrý je Pán!
Povedzme si rovno, že hospodár z dnešného evanjelia bol blázon. Dať rovnakú mzdu robotníkovi, ktorý sa pri robote ani neohrial,je prinajmenšom nespravodlivé voči robotníkovi, ktorý drel vo vinici od skorého rána. Prvým mal dať po denári a ďalším primeranú časť... Ak by sa mi to stalo, tiež by som protestoval.

No evanjelium nám nehovorí o ľudskej spravodlivosti, ale o Božej dobrote a o Božích cestách. Boh je pripravený a ochotný dať večný život aj tomu, kto sa zriekne bezbožného života v poslednom momente života. A nás, čo drieme v jeho vinici možno od detstva, vyzýva, aby sme aj my takto hľadeli na ľudí okolo seba. Žičlivo...

Na to sa však musíme učiť kráčať po Božích cestách, ktoré logikou možno málokedy odpovedajú ľudským cestám. Už som tu písal, že môj otec bol v polovici päťdesiatych rokov učiteľ, dokonca riaditeľ školy. Kým drvivá väčšina učiteľov svoju vieru popierala, môj otec sa nikdy netajil tým, že je veriaci a že sa pravidelne zúčastňuje bohoslužieb. O svoje miesto prišiel, pričom mal tri deti a ja som bol na ceste. Mnohí jeho známi i príbuzní mu vytýkali, že prečo sa nechová rozumne, veď má rodinu, netreba riskovať. Ale môj otec išiel po Božej ceste.

Iný príklad: Za totality sme na písacích strojoch rozmnožovali knihy, samizdaty. Dodnes si pamätám, ako mi zdôrazňovali, že na Božie veci neslobodno použiť kradnuté veci – že na to nesmiem zobrať z práce ani jeden list preklepového papiera. Dôvodom bolo, že diabol vie o každom našom skutku a ak bolo niečo získané klamstvom či krádežou, skôr či neskôr sa do toho „obuje" a použije na našu skazu... A tak sme sa učili kráčať po Božej ceste.

Na akej ceste si dnes ty? Pavol za seba vyznáva: „... mne žiť je Kristus" (Flp 1, 21). A iste to pre neho znamenalo vernosť Kristovi vo všetkých životných okolnostiach, pri každom konaní i hovorení. Ak vnímaš, že Pavlovo vyznanie nie je tvojím, je načase urobiť radikálnu nápravu. Tak, ako to robíme pri každej Veľkonočnej vigílii, zriekni sa diabla aj jeho zmýšľania a skutkov a vykroč na Božie cesty. Začni dobrou spoveďou. Možno z Božej cesty ešte často spadneš, ale vždy sa vráť. Tak zakúsiš to, čo dnes spievame v žalme: „Blízky je Pán všetkým, čo ho vzývajú" (Ž 145, 18).

A ešte jedna vec z celkom iného súdka. Prvá veta prvého čítania hovorí: „Hľadajte Pána, kým ho možno nájsť" (Iz 55, 6). Boha možno nájsť! Aleluja! Tak ho hľadaj zo všetkých síl...

24. nedeľa cez rok: Prečo odpúšťať
Niekedy mám chuť zmeniť poradie čítaní. Dnes preto, aby vynikla motivácia pre odpustenie a konanie dobra.

Začal by som žalmom: „Nevyčíta nám ustavične naše chyby, ani sa nehnevá naveky. Nezaobchodí s nami podľa našich hriechov, ani nám neodpláca podľa našich neprávostí" (103, 9 – 10). Skvelý text, hovoriaci o tom, aký je Boh k nám milosrdný a láskavý.

Potom by som asi dal verš pred evanjeliom – o novom prikázaní (Jn 13, 34). Ježiš hovorí, že nechce od nás nič viac, len to, čo robil sám. A robil to ako človek!!!, čiže aj my máme všetko potrebné k tomu, aby sme milovali ako on.

Motiváciu ku konaniu dobra by som potom posilnil čítaním Pavlových slov z Listu Rimanom: „Nik z nás nežije pre seba" (14, 7). Tieto slová by mali z nášho života vylúčiť egoizmus. Môj život nemá byť zameraný na mňa, ale na Krista. A skrze Krista na všetky Božie deti, no úplne osobitne na tie, ktoré žijú okolo mňa (láska k tým, čo sú ďaleko a ktorých ani nepoznám, je ľahká...).

No a potom by mohli ísť za sebou prvé čítanie od múdreho Sirachovho syna a Matúšovo evanjelium o odpúšťaní. Aby sme vedeli, že následky neodpustenia sú hrozné („a rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom"). Ale aby sme vedeli aj to, že odpustenie obnovuje chuť do života a radosť, že vyvoláva dobrorečenie, o ktorom hovorí žalmista. A sme na začiatku. Tak sa v našom živote stále môže opakovať nekonečný cyklus motivácie k odpusteniu, usmerňovanie života na Pána a konanie v súlade z jeho vôľou.

Na prvý pohľad je to jednoduché. No viem, že pre mnohých ľudí je odpustenie veľmi ťažké, priam nemožné. Zažili traumy násilia, zneužívania, oklamania, opustenia..., cez ktoré je takmer nemožné prejsť. Treba však vedieť, že ten, komu ublížili, má právo odpustiť. Nie preto, aby sa vinník z toho vyšmykol a ostal bez trestu. Ale preto, aby obeť mohla viesť pokojný život. Vinník ani nemusí vedieť, že mu bolo odpustené. Odpustenie je v takýchto prípadoch predovšetkým vec obete a Boha. Veľmi k tejto téme odporúčam knihu redemptoristu Jima McManusa Odpustenie (vyšla v slovenskom preklade).

Ak sa v týchto dňoch nik voči tebe neprehrešil, dobroreč Bohu. A ak sa niekto voči tebe previnil, hľadaj cesty, ako sa s ním ešte dnes zmieriť. Možno stačí zatelefonovať... A potom dobroreč Bohu.

23. nedeľa cez rok: Úloha spoločenstva
Dnešné čítania by sme radšej mali vynechať, nečítať. Sú jednou veľkou výčitkou!

Nepriamo totiž hovoria o vzťahoch v Cirkvi, vo farskom spoločenstve, v rodine, v reholi. A vieme, ako tie vzťahy vyzerajú. Najčastejšie chodíme okolo seba veľmi opatrne, len aby sme sa navzájom nedotkli a aby to medzi nami nezaiskrilo. Nie pre veľké veci, ale pre banality. O napomínaní pre hriech či vážne zlyhanie ani neuvažujeme, lebo nechceme si robiť peklo zo života. Veď asi nik z nás nechce, aby sa nám ľudia vyhýbali, lebo „napomíname".

Lenže ide o to, že napomínaniu, ku ktorému nás v dnešných textoch vyzýva sám Boh, sa musíme učiť a musí vyplývať z dobrých vzťahov.

Napomínať mám vtedy, keď vidím niekoho konať zle – prestupovať Božie prikázania, kráčať po hriešnej ceste. Nikdy nenapomínam preto, že niekto nerobí či nežije podľa mojich predstáv či nejakých miestnych zvykov a tradícií, ak jeho život – slová i skutky – sú v súlade s Božím zákonom.

A k napomínaniu potrebujem dobré vzťahy s tými, ktorých napomínam. Potrebujem sa zaujímať o ľudí okolo seba, potrebujem mať v srdci veľkú túžbu byť s nimi raz v nebi, to znamená mať teraz starosť o ich spásu. Ak toto nemám, v podstate nemôžem napomínať.

Takže je dobré, že tieto čítania sa čítajú. Lebo ak berieme svoju vieru vážne (a dá sa viera nebrať vážne?), tak je našou úlohou urobiť si revíziu svojho života: Ako vyzerajú moje vzťahy s ľuďmi v rodine, vo farnosti, v obci? Zaujímam sa o nich, neuzatváram sa do seba a do svojich problémov? Nie sú moje vzťahy obmedzené len na moju rodinu? Viem rozlišovať medzi skutočným hriechom a tým, čo sa mne zdá byť zlé? „Neriešim" hriešny život niekoho bez neho ohováraním? A po takejto revízii uskutočniť zmenu...

Ach, predsa len by bolo lepšie, keby sa dnes tie čítania nečítali. Nekládli by nijaké otázky a my by sme boli vo svojom kresťanstve spokojní – boli sme dnes na omši, možno aj na prijímaní, ráno sme sa pomodlili a už máme pokoj.

No Boh nás nedal na tento svet, aby sme mali pokoj – od neho. Máme tu dôležitú a nezastupiteľnú úlohu: kráčať po Božej ceste k večnosti a privádzať na túto cestu aj iných. Všetko naše zmýšľanie, hovorenie i konanie má vyplývať z toho, že sme sa zriekli zlého ducha aj všetkých jeho skutkov a sľúbili sme vernosť Bohu. Všetky naše vzťahy s ľuďmi majú mať za cieľ pomáhať im putovať po tej istej Božej ceste.

Náročné? Práve preto voláme k Bohu a prosíme: „Pane, daj, aby sme počúvali tvoj hlas a nezatvrdzovali si srdcia."
22. nedeľa cez rok: Zaskočený
Tento týždeň vo štvrtok ráno som sa po prebudení hneď obrátil k Bohu, ako to mám vo zvyku, a v duchu som ho pozdravil:

„Dobré ráno, Milovaný." A ostal som zaskočený. Lebo v srdci sa mi objavila myšlienka: „Prečo si myslíš, že to ty pozdravuješ mňa? To je totiž môj pozdrav tebe!" Ako rád Boh predchádza svoje deti v prejavoch lásky! A dáva veci na pravú mieru – lebo možno trochu pyšne som si myslel, aký som dobrý, že hneď ráno vyznávam lásku svojmu Bohu.

Aj Petra v dnešnom evanjeliu Ježiš upozorňuje, že si pletie úlohy – Peter zrazu chce byť učiteľom v presvedčení, že vie lepšie ako Ježiš, čo je pre neho dobré. No Pán ho rázne posiela za seba. Učiteľ má byť vpredu a učeník za ním. Ak sa toto poradie prehodí, z učeníka sa stáva pokušiteľ, odporca. Na Judášovi môžeme vidieť, že takáto zámena poriadku dokonca môže skončiť až zradou...

Potrebujeme sa modliť o vnímavosť, žeby sme sa nepokúšali zamieňať úlohy s jediným Spasiteľom. Nech nám k tomu tento týždeň pomôže každodenná modlitba responzóriového žalmu, lebo aj ten nás stavia do správnej pozície voči Bohu – pozície závislosti, ktorá však nie je prejavom slabosti, ale prejavom viery činnej v láske.

Bože, ty si môj Boh!
21. nedeľa cez rok: Božie riešenia
Dnešné texty vnímam ako slová nádeje do každej bolestnej situácie, v ktorej sa Cirkev ocitne. Hovoria mi o tom,
že Boh nikdy nenechá svoju Cirkev v rukách tých, ktorí by jej mohli nenapraviteľne ublížiť. Vari tak neurobil aj Židom, keď vymenil Sobnu, správcu kráľovského paláca? Na jeho miesto dosadil Eliakima, o ktorom povedal, že bude „otcom obyvateľom Jeruzalema" (Iz 22, 21).

Na rovnakú úlohu Ježiš ustanovil Petra ako viditeľnú hlavu svojej Cirkvi. A dodnes sa stará, aby sme mali dobré vedenie, dobrého vodcu, dobrého Svätého Otca.

Zároveň vnímam v týchto textoch, ako veľmi sa Boh „prispôsobuje" človeku. Veď mohol by nás viesť priamo – hromovým hlasom či priamymi príkazmi v našej mysli. No on vie, že po dedičnom hriechu nie sme schopní byť s ním v takomto priamom kontakte (pozri Ex 20, 18 – 19). Preto sa na nás obracia cez ľudí, ktorých si vyberá pre svoju službu – či už hierarchickú alebo charizmatickú.

Pavlove slová sú zas obdivom toho, ako Boh koná. A žalm je na jednej strane oslavou Božej starostlivosti, na druhej zas neustálym volaním, aby sa Boh neprestal starať o svoje dielo.

Koľko inšpirácií pre náš život s Bohom! Ak vidíš v Cirkvi nejaký „personálny" problém, pros Boha o riešenie. Ak máš obavy, aby sa tvoja farnosť či diecéza nedostala na scestie, pros Boha o vedenie. Ak vnímaš rozdelenie v rodine, volaj k Bohu, aby neopustil dielo svojich rúk.

No pred tým všetkým najprv Boha oslavuj, že doviedol Cirkev až do dnešných dní. Že dal vzniknúť farnosti, v ktorej žiješ, a že sa o ňu stará až dodnes. Že vedie dejinami tvoju rodinu a nikdy ju neopustil.

Možno sa ti v mysli vynoria otázky: A čo nehodní pápeži? A čo kňazi, ktorí v našej farnosti narobili viac škody ako osohu? A čo tie bolesti v rodine, ktoré sa vlečú niekedy cez celé generácie?

Čítam teraz knihu amerického biskupa Roberta Barrona, v ktorej hovorí, že akosi sa vytráca z kresťanstva pojem Božieho trestu. Nie ako samoúčelného prejavu Božieho hnevu, ale ako nástroja nápravy a formácie, výchovy. Ak zoberieme do úvahy toto, tak si všimneme – zjednodušene povedané –, že po nehodných pápežoch vždy prišli svätci, že po slabšom kňazovi prišiel horlivejší, že bolesti v rodine sú vynahradzované mnohými požehnaniami... Sú to Božie cesty – často nevyspytateľné, ale môžeme ísť po nich z istotou, že vedú k Bohu. Ak sa pokúsime ísť mimo nich, po vlastných chodníkoch a riešeniach, môžeme sa na nejaký čas cítiť dobre, ale zablúdime...

Postav sa dnes pred Boha a pozri sa, po akých cestách ťa viedol až po dnešný deň. Vyznaj a oľutuj chvíle, keď si uprednostnil vlastné riešenia. A pros Boha o vedenie – pre konkrétne okolnosti, v ktorých žiješ. Uvidíš, že sa ti bude žiť ľahšie – možno s ťažším krížom, no bližšie pri Bohu.


20. nedeľa cez rok: Krik kanaánskej ženy

Dúfam, že s tou kanaánskou ženou z dnešného evanjelia sa raz stretnem v nebi. Chcem jej vyjadriť obdiv nad jej vierou.


Ja mám odmalička všetko – výchovu v hlboko veriacej rodine, sviatosti, kresťanskú formáciu aj štúdium mnohých kresťanských kníh, život v spoločenstve..., no ešte nikdy mi Ježiš nepovedal, že moja viera je veľká. Čo mala ona? Pohanských bohov, veď bola Kanaánčanka, nijaké poznanie Boha Izraela, nijaké Desatoro, žiadne obety v Jeruzaleme. A predsa ju Pán pochválil, obdivoval a vypočul. „Nech sa ti stane, ako chceš" (Mt 15, 28b).

Vnímam toto čítanie ako pokračovanie témy z minulej nedele, keď som písal o Pavlovej bolesti pre neveru jeho bratov podľa tela. Tak veľmi túžil po ich záchrane, že bol ochotný radšej sám byť odvrhnutý, len aby oni boli spasení. Dnes podobnú túžbu prejavuje pohanská žena. Tak veľmi chce dosiahnuť uzdravenie svojej dcéry, trápenej zlým duchom, že je ochotná zniesť všetko, dokonca aj najhoršie poníženie, keď Ježiš prirovnáva pohanov ku psom (nečakané z Ježišových úst, však?).

S akou ľahkosťou však žena prijala Ježišovo (zdanlivé) odmietnutie: „Pane, aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola svojich pánov." Vedela, kto je ona, vedela, kto je Ježiš. A najmä vedela, čo chce a chcela to za každú cenu.

A tu je súvis v minulotýždňovým textom. Spomeň si na človeka – možno z rodiny, z práce, suseda, pre ktorého chceš vyprosiť, dosiahnuť dar uzdravenia, záchrany, obrátenia. Si ochotný pre to urobiť všetko? Všetko nie v zmysle ľudských možností, ale božských: ísť za Ježišom a kričať za ním: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov, lebo ................."?

Zober si do ruky Písmo a čítaj si dnešné evanjelium (Mt 15, 21 – 28). Vži sa do situácie kanaánskej ženy a čítaj ho dookola dovtedy, kým nebudeš plakať a kričať pre nejakého strateného človeka. Kým nebudeš mať pred sebou Ježišovu tvár, ktorý ti povie: „Nech sa ti stane, ako chceš."

Pre záchranu človeka treba kričať. K Bohu a na Boha. Že ťa budú počuť susedia? No a čo? Čítal som príbeh človeka, ktorý denne kričal vo svojom byte za obrátenie svojich susedov. Všetci ho počuli cez vetraciu šachtu a mnohí z nich sa obrátili...

Tak nech sa stane!


19. nedeľa cez rok: Stretnutie a dôsledky
Dnešné čítania sú (ako vždy) nebezpečné. Nebezpečné v zmysle možno nechcených následkov.

Veď bežne veľmi neradi meníme svoj život...

Dnešné čítaniu vedú opäť k stretnutiu s Bohom. Nielen historickému, ako bolo stretnutie Eliáša a Boha na vrchu Horeb či stretnutie apoštolov s Ježišom na rozbúrenom mori. Vedú k osobnému stretnutiu – ty a Boh. A také stretnutie má svoje následky. Napríklad u apoštola Pavla sú nimi aj veľký žiaľ a neprestajná bolesť. Prečo? Lebo vnímal, ako sa on nezaslúžene dostal blízko k Bohu, kým jeho bratia podľa tela ostali ďaleko.

Možno je čas zasa postúpiť o stupienok vyššie vo viere a láske. Lebo väčšinou sme zameraní na vlastnú spásu. A je to správne. Niektorí sa však trápia aj pre spásu svojich blízkych. To je veľmi dobré. No Pavol ide ešte ďalej – akoby hovoril Bohu, že radšej nech zavrhne jeho, ale nech prijme jeho bratov.

Dúfam, že ti veľmi záleží na tom, aby si žil večne so svojím Bohom. No platí, že nikto sa do neba nedostane sám. Nielenže potrebuje vykúpenie Kristom, ale potrebuje aj ľudí, ktorým preukazuje lásku, od ktorých prijíma lásku, a takýto spoločný život v Kristovi ich privádza spolu k bráne neba.

Je v tvojom srdci takáto starosť o ľudí, s ktorými žiješ? Napríklad o tvojich susedov? Vzdialených príbuzných? Kolegov? Leží ti na srdci ich večný život?

Prečítaj si dnes niekoľkokrát Pavlove slová z Listu Rimanom (9, 1 – 5). A vzbudzuj si v srdci lásku ku konkrétnym ľuďom zo svojho okolia, ktorí žijú ako stratení, ako ľudia bez nádeje. Potom popros Ducha Svätého, aby ti ukázal, ako im môžeš pomôcť objaviť cestu spásy, ako im môžeš pomôcť stretnúť sa s Kristom. Nikto nie je stratený prípad, aj keď sa nám môže tak javiť. Boh sa môže dotknúť srdca každého človeka. No k tomu potrebuje tvoje srdce, prežívajúce veľký žiaľ a neprestajnú bolesť pre ľudí, čo sú ďaleko od Boha. Boh uvidí tvoju obetu, tvoju lásku, tvoju túžbu a určite na to odpovie – vo svojom čase a svojím spôsobom. Ty to ani nemusíš vidieť. Len túž po spáse každého, s kým žiješ, s kým sa stretávaš, o kom hovoríš, o kom počúvaš...

Stretnutie s Bohom má svoje „nebezpečné" dôsledky – rozšíri sa ti srdce a budeš milovať aj tých, ktorých si možno včera nenávidel, či tých, ktorí ti doteraz boli ľahostajní. Je to krásne nebezpečenstvo a jeho následky sú večné!


Sviatok Premenenia Pána: Vymyslené bájky?
Túto nedeľu si môžeme opäť lepšie uvedomiť zmysluplnú skladbu liturgických čítaní.

Evanjelium (Mt 17, 1 – 9) je udalosť, druhé čítanie (2 Pt 1, 16 – 19 ) odhaľuje jej význam, prvé je zavŕšením udalosti vo večnosti (Dan 7, 9 – 10. 13 – 14). Žalm (Ž 97, 1 – 2. 5-6. 9) je oslavou zjavujúceho sa Boha a alelujový verš (Mt 17, 5b) je praktickou aplikáciou. Stojí za to prečítať si tieto texty v uvedenom poradí a pritom s napätím očakávať, čo Boh čitateľovi, čiže tebe, osobitne položí na srdce.
Mne vložil do srdca vedomie istoty – že nesledujem vymyslené bájky, keď verím Ježišovi a milujem ho, a že Božie slovo je pre mňa neustále ako lampa, ktorá svieti v temnom mieste.

Tento týždeň sa mi po dlhom čase podarilo sadnúť si s pár kamarátmi v krčme k pivu. A nemali sme pivné reči. V podstate každá téma, ktorú niekto načal, sa skončila pri Kristovi. Iste aj preto, že vnímam Ježiša ako najdôležitejšiu osobu v mojom živote. On ma učí pozerať sa na svet a na to, čo sa v ňom deje (pokojne to môžeme často nazvať temnotou) jeho očami. Bol zážitok sledovať jedného z účastníkov besedy, ktorý nebol navyknutý na to, že niekto má na tmu vo svete iný názor ako jeho obľúbení politici či iní „šamani". Ďalší dvaja sa neraz radostne usmievali, lebo tiež milujú Ježiša...

Prečo to spomínam? Lebo si dodatočne – pri písaní tohto textu – uvedomujem, aké rôzne spôsoby môže použiť Boh na to, aby sa zjavil konkrétnemu človekovi. Výsledkom celého sedenia bola dohoda, že sa vo štvorici budeme schádzať – už nie v krčme – a učiť sa spoločne poznávať Boha. Prosím teba, čo tieto riadky teraz čítaš, pomodli sa hneď teraz za nás štyroch, aby sme tie stretnutia dokázali realizovať a vnímať pri nich prítomnosť Boha...

Ježiš je svetlo v temnotách. Jeho slovo je svetlo v temnotách. Ak hľadíme na žiariaceho Ježiša, nemôžeme jeho svetlo ukryť v sebe a pritakávať tme. Sami sa staneme svetlom v temnotách – nie vlastnou schopnosťou, ale mocou Božieho Ducha, ktorý v nás sprítomňuje Ježišov život. Preto ho počúvajme aj poslúchajme!



17. nedeľa cez rok: Zariskuj a žiadaj!
V dnešnom rozhovore Šalamúna s Bohom ma oslovilo, že mladý vládca si žiadal schopnosť „rozlišovať medzi dobrým a zlým" (1 Kr 3, 9).

V podstate o tom istom hovorí aj Pán Ježiš v evanjeliu, keď hovorí o nájdení pokladu či hľadaní vzácnej perly. Človek, čo našiel poklad, musel postupovať múdro a rozvážne, aby si poklad zachoval – predal všetko a kúpil pole. Kupec musel rozlišovať medzi mnohými perlami, aby našiel tú najvzácnejšiu, potom predal všetko a tú jednu kúpil. A tiež triedenie rýb po love či koniec sveta sú rozlišovaním medzi dobrým a zlým.

Možno si myslíme, že táto schopnosť je predovšetkým vecou logiky a rozumu. Avšak Šalamún vo svojej prosbe žiada o „chápavé srdce", nie o „chápavý rozum". Rozum rozlišuje chladne, na základe zákona či pravidiel, „spravodlivo". Srdce rozlišuje na základe lásky. Dôkazom toho je hneď nasledujúci text v Prvej knihe Kroník (3, 16 – 28) , ktorý hovorí o Šalamúnovom múdrom rozsudku. Kráľ rozsúdil dve ženy na základe toho, že vedel, čo je to láska, že vnímal, že láska – nie pravidlá či zmysel pre spravodlivosť – ukáže, ktorá žena je matkou chlapca, ktorý ostal nažive... Pri rozlišovaní treba používať oboje – aj srdce, aj rozum.

Vieš, že aj tebe Boh ponúka rovnakú možnosť? Aj ty ho môžeš každý deň prosiť, o čo chceš. Nie len raz. Boh nie je zlatá rybka, ktorá splní tri želanie a koniec. Boh je štedrý – každý deň. Stačí, keď sa pozrieš na stvorenie okolo seba. Vari nesýti sedem miliárd ľudí? (Ak niekto hladuje, tak je to našou vinou.) Vari nesýti všetko vtáctvo pod oblohou? Vari sa nestará o červíkov, ktoré sú celý život hlboko v zemi? Vari nemá spočítané všetky ryby, ktorým dáva pokrm v mori a v riekach? Ak je Boh taký štedrý k zvieratám a starostlivý o ne, o čo viac mu ležíš na srdci ty. A každý človek.

Premýšľal som, prečo si Šalamún nežiadal napríklad pevnejšiu vieru či viac lásky, schopnosť chápať Písmo, vytrvalosť v dobrom... Žiadal to, čo v danej chvíli pokladal za najpotrebnejšie pre svoju vladársku úlohu. A keďže sa s Bohom často rozprával, iste sa inokedy dostalo aj na iné potreby. Nie všetko je v Písme zachytené. Ale to, čo je napísané, nám má slúžiť na poučenie, povzbudenie, nápravu, výchovu... (Rim 15, 4; 2 Tim 3, 16).

Pros aj ty dnes Boha o schopnosť rozlišovať medzi dobrým a zlým. Ale pros o to len vtedy, ak si ochotný aj konať podľa toho, čo dostaneš. Budeš totiž nútený (vlastným svedomím) zanechať zlo, o ktorom si možno doteraz nevedel, že je to zlo. A konať dobro, ktoré si dosiaľ možno pokladal len za doménu svätých. Zariskuj, oplatí sa to!


16. nedeľa cez rok: Pán je dobrý
„Ty, Pane, si dobrý, veľmi láskavý" (Ž 85, 6).

Responzóriový žalm tejto nedele dáva toľko námetov na modlitbu, na radosť, na oslavu. Lebo Pán je dobrý...

Možno si povieš, že je to v ostrom kontraste s tým, čo sa deje vo svete – nielen v tom veľkom, ale aj v tom našom malom, v mikrosvete, v ktorom žije tvoja i moja rodina. Choroby, nešťastia, smrť... Víchre, horúčavy, búrky, ľadovec... Hádky, spory, sváry... Odpadky v prírode, smog, zapchaté cesty...

A napriek tomu môžem veriť a vyznávať: „Ty, Pane, si dobrý, veľmi láskavý." Lebo zlo vo svete nie je Božím dielom. To diabol kazí Božie dielo. A často v spolupráci s človekom, ktorý znáša dôsledky neposlušnosti našich prarodičov.

Iste, Boh to všetko mohol napraviť okamžite. Diabla zničiť, človeka uzdraviť... Lenže potom by sme neboli Božími deťmi. Boli by sme „len" Božím stvorením. Nepoznali by sme Boha ako dobrého a láskavého – bol by pre nás len stvoriteľom. Ba čo viac, strašným Bohom, ktorý sa naštval, nepriateľa zničil mocou a svoje vlastníctvo – nás – si zobral späť. Boli by sme len majetkom nášho Boha. A čo je hádam najdôležitejšie, keby to Boh urobil, potlačil by tým našu slobodnú vôľu. Prišli by sme o najdôležitejší atribút, ktorý nás robí podobnými Bohu. Čím by sme sa líšili od zvierat? Ako by sme si s ním mohli vytvoriť vzťah, ktorý je prejavom slobody a osobného rozhodnutia?

Aj Ježiš v evanjeliu hovorí, že kúkoľ a pšenica majú rásť spolu do žatvy. Potom sa to dá do poriadku. A prečo až potom? Aby sa pri ničení kúkoľa, kým je ešte zelený, nezničila aj rastúca a zdravá pšenica.

Žijeme v nádeji a očakávaní toho dňa, keď Pán Ježiš znova príde. Veríme, že sme pšenica, nie kúkoľ. Dovtedy proti zlu bojujeme, odmietame ho, ak treba, trpezlivo ho znášame. No nikdy, nikdy sa mu nepodriadime!

Ako to máme zvládnuť? Sám „Duch prichádza na pomoc našej slabosti" (Rim 8, 26).

Nech je dnešné responzórium po tieto dni vyznaním tvojej viery: „Ty, Pane, si dobrý, veľmi láskavý" (Ž 85, 6). Nech sa deje čokoľvek. Tak, ako to sľubujú manželia pri sobáši: „... v šťastí i v nešťastí, v zdraví i v chorobe..." Nezabudni: „Pán je dobrý a veľmi láskavý." Povedz mu to po tieto dni. Mnohokrát. Ako vyznanie dôvery a lásky. Zmení sa tvoj život – možno nie navonok, ale určite budeš vo sebe prežívať pokoj a túžbu byť priateľom s takým skvelým Bohom.




   15. nedeľa cez rok: Boh hovorí

Je skvelé, že náš Boh hovorí. Nie je nemý ako modla. Jeho slovo je mocné – dôkazom je vesmír, ktorý vznikol jeho slovom.

Jeho slovo je láskavé a nežné – dôkazom je vtelené Slovo, Ježiš, a celé dielo záchrany, ktoré pre nás uskutočnil. Jeho slovo je pravdivé – dôkazom sú celé dejiny Izraela, plné vzostupov i pádov podľa vernosti a nevernosti vyvoleného národa. Jeho slovo je živé – dôkazom sme my, čo dnes veríme v Boha a milujeme ho.

Aké slovo dnes Boh zasial do tvojho života? Moja odpoveď na takú otázku by bola: „Neviem." Totiž semienko je ešte maličké, bez klíčka, neviem určiť, čo z neho bude. Ale keď sa pozriem na svoj životný príbeh, môžem povedať, aké slovo Boh zasieval a aký vzrast mu dal.

Vnímam vo svojom živote slovo vyvolenia – bol som pokrstený a zažil som deň, keď som sa sám za seba rozhodol žiť pre Boha.

Vnímam v sebe slovo odpustenia – keď som sa stal neverným‘ svojím krstným záväzkom, keď som porušil zmluvu s Bohom. A on mi mnohokrát odpustil a stále odpúšťa.

Vnímam v sebe slovo povolania – nielen k manželstvu, ale aj ku konkrétnej práci v jeho vinici. Napríklad písaním týchto písmenok. Ty možno upratuješ kostol, čítaš pri svätej omši, organizuješ tábory pre deti, navštevuješ chorých, si členom modlitbovej skupiny... Všetko to je plod Božieho slova!

Vnímam v sebe slovo lásky – keď čoraz viac prežívam, že Boh ma miluje. Nikdy nezabudnem, ako som pred 20 rokmi, keď som bol ďaleko od Boha, dostal nepodpísanú pohľadnicu s textom: „Boh ťa stále miluje." Tento prejav Božej starostlivosti ma držal pri živote celé roky, počas ktorých som neprijímal sviatosti...

A ešte raz vnímam v sebe slovo lásky – čo sa prejavuje úsilím byť Ježišovým svedkom ľuďom okolo seba, aby aj oni mohli zakúsiť Božiu lásku a žiť raz v nebi.

Takže poopravím vyššie položenú otázku a opýtam sa takto: Aké slovo Boh zasial do tvojho života a čím sa dnes prejavuje to, že Boh k tebe osobne prehovoril a stále hovorí? Čo Božie slovo v tebe vykonalo a aj dnes koná?

Nech sa odpovede na tieto otázky stanú predmetom tvojho slávenia tejto nedele. Nájdi si čas a veľmi konkrétne ďakuj Bohu za to, čo v tebe svojím slovom vykonal. Neboj sa, že nebudeš mať čo povedať. Boží Duch ti mnohé pripomenie, lebo Boh sa teší, keď sa raduješ z jeho diela, ktoré v tebe koná...



14. nedeľa cez rok: Úžas

V jednej múdrej knihe som čítal, že keď Boh všetko stvoril, tak siedmy deň žasol nad svojím dielom.

Jeho odpočinkom bol úžas, lebo „bolo to veľmi dobré" (Gn 1, 31). Prišlo mi to na um pri Ježišovom pozvaní v dnešnom evanjeliu prijať jeho jarmo, aby sme tak našli odpočinok. Aby sme sa aj my ako Boh mohli zastaviť a žasnúť nad dielom, ktoré vykonal a stále koná (aj našimi rukami). V tom je v podstate aj význam slávenia nedele – obdivujeme Boha, ktorý „vykonal veci zázračné" (Ž 98, 1).

Sám Ježiš je nám príkladom takého úžasu – dnes sme počuli, že zveleboval Otca. Čo iné je to ako úžas nad tým, ako skvelo Boh všetko zariadil? Možno pre človeka nečakane, nelogicky – veď kto z nás by išiel za tým najmenším, najslabším, najbezvýznamnejším a žiadal by ho, aby pre nás niečo urobil? A presne to urobil Boh – vybral si nás, svojich nepriateľov, slabých a hriešnych ľudí, aby sme v jeho mene konali dielo ohlasovania spásy. Nie je to dôvod na úžas? A vďačnosť? A Ježiš ako človek sa práve z toho raduje a zvelebuje Otca – ktorý „tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým" (Mt 11, 25).

Prorok Zachariáš to videl svojím prorockým zrakom a vyzýval ľud k jasotu (Zach 9, 9). Lebo videl, že Boh vykoná veľké veci. Vlastne ich volal plesať vo viere, že to, čo Boh prisľúbil, raz sa aj stane. Prečo je to dôvod jasotu aj pre nás? Lebo my sme svedkami naplnenia Božích prísľubov. Dal „nám mocného Spasiteľa z rodu Dávida..." (Lk 1, 69).

Ako vnímaš svoje postavenie v Cirkvi, vo svete? Cítiš sa maličký, bezvýznamný, bezmocný? Buď si istý, že práve takého si ťa Boh vyvolil, aby si bol ohlasovateľom radostnej zvesti vykúpenia – tým, ako žiješ: vernou poslušnosťou Božím príkazom, každodenným spoliehaním sa na jeho pomoc, spevom žalmov, hymnov a duchovných piesní (pozri Kol3, 16)... Boh žije uprostred maličkých, im boli určené prisľúbenia spásy a večného života.

Odpočívať znamená žasnúť. Nijaké dolce far niente – sladké ničnerobenie. Ale úžas nad láskou Boha k tebe. Pros Božieho Ducha, aby tento úžas v tebe vzbudzoval.


13. nedeľa cez rok: Skutočne?

Pavol, si si istý tým, čo si napísal Rimanom? Vyzývaš ich aj nás: „Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi" (Rim 3, 11).

Ako to, prosím ťa, myslíš? Vari je to reálne? Veď každý deň podlieham nejakému pokušeniu a previňujem sa voči Bohu. A ty píšeš, aby sme si o sebe mysleli, že hriech nad nami nemá moc, že sme mŕtvi hriechu. Dodávaš, že žijeme Bohu. Že sme neostali mŕtvolami, ale že máme život v Kristovi Ježišovi. Čo si nám tým chcel povedať? Nie je to nejaké dopletené a, ruku na srdce, nereálne?

(Pavol:) Neboj sa, milý čitateľ, nehovorím nereálne veci. V krste si skutočne zomrel hriechu. Hriech stratil nad tebou akúkoľvek moc. Tvojím jediným Pánom sa stal Ježiš Kristus, ktorý ti dal svojho Ducha, aby si mal moc odolávať pokušeniam zlého.

To, že napriek tomu zlyhávaš, je dôsledkom toho, že krst „neopravuje" narušenú ľudskú prirodzenosť. Tvoj dedičný hriech bol zmytý, ale jeho následky – náklonnosť k zlému, slabosť v pokušeniach, narušená schopnosť rozlišovať dobro a zlo – ostávajú. A to je priestor, kde môžeš a máš prejaviť svoju vieru v to, že žiješ Bohu v Ježišovi Kristovi. Na to máš slobodnú vôľu...

Čo máš teda robiť? Nezotrvávať v hriechu. Existuje ľútosť. Zakaždým, keď si uvedomíš, že si niečo zbabral, neupadni do sebaľútosti, ale sa s dôverou postav pred Otca a povedz: „Otecko, ľutujem. Prosím ťa, odpusť mi a znovu mi daruj svojho Ducha." Ak vnímaš, že tvoje previnenie je ťažké, vzbuď si dokonalú ľútosť: „Otecko, milujem ťa, preto mi je veľmi ľúto, že som sa ti obrátil chrbtom a dal som svojím skutkom prednosť inému bohu, ktorý ani nie je bohom. Odpusť mi, prosím, pre krv Kristovu. A znovu ma naplň svojím Svätým Duchom, aby som žil ako tvoje dieťa. Ďakujem ti, že si taký milosrdný a láskavý." Nezabudni aj na sviatosť zmierenia!

Aj keby si to mal robiť tisíckrát denne, nevzdaj to. Tak budeš čoraz viac zakúšať, že žiješ v Bohu.

Nestačí však nezotrvávať v hriechu. Treba aj žiť Bohu v Ježišovi Kristovi. A to je otázka na tvoj životný štýl. S kým sa stretávaš? Čo čítaš? Čo sleduješ v televízii? Čo počúvaš? Komu pomáhaš? Kde idú tvoje peniaze? Na čo využívaš svoj voľný čas? Pracuješ v zamestnaní zodpovedne? Ak si urobíš takéto spytovanie svedomia, pričom na otázky si budeš odpovedať v kontexte požiadavky žiť Bohu v Ježišovi Kristovi, ľahko zistíš, ktoré oblasti potrebuješ zmeniť – pokáním a potom konaním.

Takže nemysli si, že moje slová Rimanom boli len také teologické, múdre... Nie, boli pre život. A tak vždy, keď čítaš či počúvaš Písmo, skúmaj svoje vnútro, čo ti Boh hovorí pre tvoj život s ním. Postupne tak zistíš, že tvoj život má skutočne správny smer – žiješ Bohu v Ježišovi Kristovi.



Apoštol Pavol, ďakujem ti za slová povzbudenia i vysvetlenia.

12. nedeľa cez rok: Dôvera

Možno si zažil pri nejakom staršom členovi rodiny, že ťa zrazu nepoznal. Otázky typu „Kto si?, Čo tu robíš?, Ako si sa tu dostal?"
sú v takej situácii nepríjemné a v nepoznanom vzbudzujú otázku, čo sa deje. Po chvíli však prídeš na to, že nejde o nejaký starý hnev či nespokojnosť s tebou, ale že ide o obyčajnú stareckú zábudlivosť.

Teraz si však predstav, že raz sa postavíš pred Boha (a to „raz" určite nastane). Ani si nechcem predstaviť, že by som v tej chvíli počul: „A ty si kto? Nepoznám ťa. Čo tu robíš? Choď preč!" Už len pomyslenie na to vzbudzuje vo mne hrôzu a spytovanie svedomia, či skutočne idem po Božích cestách...

Ak by sme ostali len na úrovni ľudského poznania a zmýšľania, nik z nás nemá šancu byť v nebi vítaný. Previnili sme sa, a to takým strašným spôsobom (svojím hriechom sme spôsobili smrť Ježiša Krista, Božieho Syna), že nemôžeme – na základe ľudskej spravodlivosti – čakať žiadnu milosť. A predsa žijeme v nádeji a dôvere, že Boh nám raz povie: „Poď, požehnaný a milovaný... Vitaj doma!"

Na základe čoho v to môžeme dúfať, na čom stojí naša dôvera? Na smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista. On je ten, ktorý otvára dvere neba a hovorí Otcovi: „Otecko, pozri, koho ti vediem na večeru!"

Vieš, prečo je to tak? Svätý Pavol v Liste Rimanom hovorí: „Kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť" (5, 20b). Boh zaútočil na zlo hriechu záplavou svojej lásky, svojej starostlivosti o každého človeka. Aj o teba. A Boh je víťaz, veľkosť a moc jeho milosti ani nemá zmysel porovnávať s ničotou hriechu.

K tomu je len jedno „ak": ak milosť prijmeš.

Všimni si, že už Jeremiáš v Starom zákone vedel, že môže Bohu dôverovať, a podľa toho sa na neho obracal: „Pán je so mnou sťa mocný bojovník... Tebe som zveril svoj spor" (Jer 20, 11. 12). O čo skôr môžeš mať takúto dôveru ty, ktorý si už vykúpený Ježišovou krvou! Ak sa Boh zmiloval nad nami, keď sme boli ešte jeho nepriateľmi, o čo skôr nás prijme a očistí, keď sme už s ním zmierení, keď sme sa v krste stali jeho milovanými deťmi!

Viem, možno tvoj vlastný život ťa obžalúva a hovorí ti, že si nehodný. Si! Si nehodný rovnako ako ja. Ale pre Boha to nie je prekážka – ak chceš byť s ním a pre neho a ak sa táto tvoja túžba prejavuje pokáním a láskou k ľuďom. Vtedy prijímaš milosť za milosťou a môžeš žiť v pevnej nádeji, že Otec ťa privíta s otvorenou náručou. Pri ňom bude stáť Ježiš a bude sa na teba usmievať ako na najlepšieho priateľa. On ťa pozná a nezaprie...


11. nedeľa cez rok: Božie vlastníctvo
Čo znamená, že som Božím vlastníctvom? Určite nie to, že Boh ma používa ako nejaký stroj na splnenie svojich zámerov.

Ani nie to, že som bezmocný prášok, unášaný rozmarmi Boha nesmiernym vesmírom. Písmo hovorí o niečom celkom inom – ak sa dobrovoľne, rozhodnutím slobodnej vôle podriadim Bohu, stanem sa „žiarivou korunou v Pánovej ruke" (Iz 62, 3a), budem chránený „ako zrenica jeho oka" (Dt 32, 10d). Dostane sa mi všestrannej starostlivosti, „aby som si neuderil nohu o kameň" (Ž 91, 12).

Kedy sa rozhodujem podriadiť sa Bohu? V podstate to robím prijatím krstu. Uzatváram s Bohom zmluvu, že nebudem mať iných bohov okrem Pána a že on sa o mňa bude starať. Keďže sme však boli väčšinou pokrstení ako deti a toto rozhodnutie urobili za náš naši rodičia a krstní rodičia, je nevyhnutné, aby raz nastala chvíľa nášho osobného rozhodnutia: „Chcem byť vlastníctvom Boha, lebo som spoznal a uveril, že ma miluje, že je jediný, kto mi môže dať večný život v radosti." Takéto rozhodnutie – či už vyslovené takto jasne, alebo vyjadrené postupnou zmenou života – jednoznačne nasmeruje môj život na Božie veci.

A len takto rozhodnutý človek môže uskutočňovať v každej situácii slová 100. žalmu, ktorý dnes spievame pri liturgii – jasať na chválu Pánovi, s radosťou mu slúžiť, s plesaním vstupovať pred Božiu tvár. Lebo vie, že Božia dobrota voči nemu je nemenná, aj keď vonkajšie okolnosti možno práve spôsobujú utrpenie, bolesť, dokonca aj keď zlyháva vo svojej vernosti zmluve.

Takýto postoj je postojom viery. Pozri sa dnes na apoštolov – Ježiš ich poslal robiť nemožné veci: „Chorých uzdravujte, mŕtvych krieste, malomocných očisťujte, zlých duchov vyháňajte" (Mt 10, 8). Nič z toho nie je v ľudských silách. A oni predsa šli a robili to. Prečo? Lebo vedeli a pevne verili, že sú Božím vlastníctvom a Boh je s nimi, že Boh cez nich koná.

Ak si sa odovzdal Bohu, ak si sa svojím rozhodnutím stal jeho vlastníctvom, Boh ťa použije na veľké veci. Možno dnes bez šomrania poumývaš riad. A možno navštíviš chorého suseda a pomodlíš sa za jeho uzdravenie. Možno pôjdeš sa svojím farárom a povzbudíš ho, aby kázal zo srdca a nečítal kázne stiahnuté z internetu. Možno dostaneš odvahu ísť za svojím šéfom a zastať sa kolegu, ktorý drie ako kôň, no má nižší plat ako ty... A možno pôjdeš na modlitbu chvál a konečne dvihneš ruky a budeš z celého srdca spievať Pánovi (hoci aj falošne).

Je toľko možností, ako jasať na chválu Pánovi. Ktorá ti je najbližšia? Využívaj ju a pozoruj, ako rastie tvoja radosť v Pánovi, ako sa stávaš svetlom pre ľudí okolo teba... A to všetko preto, lebo si Božím vlastníctvom!

Sviatok Najsvätejšej Trojice: Byť s Ním
Dnešný sviatok nám okrem základnej teologickej pravdy kresťanstva ponúka veľmi dôležitú istotu – Boh sa o mňa zaujíma.

Nie ako sudca, ale ako ten najlepší otec. Aj keď sa zdá, že Mojžiš ho musí prosiť, aby išiel s nimi, je zrejmé, že Bohu sa takáto modlitba páči a celým svojím srdcom ju očakáva – ako prejav dôvery človeka v jeho starostlivosť a dobrotu. I v jeho moc, ktorou nás vie uchrániť pred nepriateľom, pred zlom.

Evanjelista Ján v tzv. zlatom verši Písma (Jn 3, 16) už priamo hovorí o záujme Boha o človeka. Vyjadruje ho tým, že hovorí o najväčšej obeti, ktorú Boh priniesol. Dal svojho jediného Syna. Riskoval jeho smrť, len aby nás zachránil. Otec dovolil, aby mu jeho stvorenie zlomilo srdce... A predsa nás neprestal milovať. V tomto týždni to bolo vyjadrené v evanjeliu Svätodušného pondelka: „... prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok" (Jn 14, 23). Boh ma až tak miluje, že chce vo mne bývať. Hoci vie, že každým hriechom ho môžem zraniť, ublížiť mu. Boh z lásky riskuje – ak sa tak dá povedať – vlastnú smrť v mojom vnútri. Robí tak v nádeji, že ma dostane k sebe do večného života s ním.

Preto keď apoštol Pavol v závere Druhého listu Korinťanom hovorí slová požehnania: „Milosť Pána Ježiša Krista a Božia láska i spoločenstvo Svätého Ducha nech je s vami všetkými" (13, 13), hovorí tak s úplnou istotou, že toto je túžba Boha – byť s človekom nie ako abstraktná milosť, ale ako osoba (ako Osoby) s osobou.

Vo vedomí tejto istoty môžem prejsť v pokoji všetkým, čo je predo mnou. „Lebo ak je Boh za nás, kto je proti nám?" (Rim 8, 31). Mám istotu, že Boh je so mnou, dokonca vo mne. S ním zvládnem všetko, aj vlastné zlyhanie. Len ho musím denne klásť na prvé miesto vo svojom živote. Už pri rannej modlitbe (najlepšie hneď po prebudení) potrebujem vyznávať, že je môj Pán, že mu dôverujem a že sa mu dávam k dispozícii pre budovanie jeho kráľovstva. Aj keby to malo znamenať, že budem okopávať zemiaky, variť obed, stáť pri páse v továrni, učiť sa v škole... Boh vie všetko použiť na dobro, ak svoje úlohy plním s ním.

Boh sa o mňa zaujíma. Nemusím špekulovať na tajomstvom Najsvätejšej Trojice (aj tak na to nemám dosť rozumu), ale môžem svojho Boha v troch osobách milovať myšlienkami, slovami a najmä skutkami. Idem na to!



Sviatok Zoslania Ducha Svätého: Záujem o Boha
Boží Duch nie je s nami len vo „vznešených" chvíľach – pri slávení liturgie, prijímaní sviatostí či pri čítaní Svätého písma.

Je s nami aj počas tých úplne najobyčajnejších chvíľ – v práci, doma pri varení či upratovaní, keď kráčame po chodníku či nakupujeme, keď sa staráme o chorých a starých príbuzných... Jednoducho vždy je s nami, vedie nás, sprevádza, usmerňuje, posilňuje, plače s nami a raduje sa z nášho úsmevu, a to aj vtedy, keď na neho vôbec nemyslíme a naša myseľ je zaujatá niečím celkom iným. Aby však jeho prítomnosť bola účinná, potrebuje jedno – aby naše srdce bolo vždy zaujaté Bohom.

Ako to dosiahnuť? Na to sú potrebné dve zložky – naše úsilie a jeho pôsobenie. Pôsobenie Ducha je isté, čiže problémom môže byť len a len naše úsilie. Ak si totiž vedome napĺňam dušu (napríklad cez zmysly) balastom tohto sveta, nemôžem očakávať, že Boží Duch potlačí moju slobodu a bude ma viesť tam, kde vlastne nechcem, čo dávam najavo najmä tým, že sa o Božie veci nezaujímam.

Krátky test tvojho záujmu o Božie veci:

1. Sleduješ aspoň raz týždenne vysielanie katolíckej televízie?

2. Počúvaš niekedy vysielanie katolíckeho rádia?

3. Kupuješ a čítaš nejaký katolícky časopis?

4. Čítaš pravidelne kresťanskú literatúru?

5. Venuješ kresťanským médiám viac času ako svetským?

Vyhodnotenie je na tebe. Aj prípadná (nutná!) zmena, ak väčšinu tvojich odpovedí tvorí slovo „nie".

Boží Duch ťa chce viesť. Ak mu necháš priestor, ak mu to dovolíš. Ak po tom túžiš. Možno sa bojíš, že ťa povedie k zdvíhaniu rúk a spievaniu chválospevov, že budeš v očiach iných potom čudák. Neboj sa. Aj keď tieto prejavy sú normálne, Duch ťa nepovedie proti tomu, čo nechceš. Určite ti však vloží do srdca láskavosť, trpezlivosť, znášanlivosť, miernosť, pokoj, schopnosť (radostne) znášať trápenia a bolesti... Skvelá perspektíva, však? Najmä ak si človek výbušný, hrmotný, akčný. Pritom nič z toho ti nezoberie, ale usmerní ťa, aby si svoje charakterové vlastnosti využíval pre Božie kráľovstvo. Aj v ňom sú potrební hrmotní ľudia, ktorí vedia buchnúť päsťou o stôl...

Je nedeľa Zoslania Ducha Svätého. Využi ju a daj Božiemu Duchu priestor vo svojom srdci. Povedz mu to, keď budeš variť obed či chystať sa na návštevu. Spomeň si naň, keď budeš zapínať televízor či počítač. V srdci sa mu prihovor, keď budeš otvárať dvere prichádzajúcim hosťom. A počúvaj, k čomu ťa povedie. Je isté, že chce byť v tvojom srdci na prvom mieste. Neodmietni ho, prosím.

A vieš, čo sa bude diať potom? Budeš všade a každému hovoriť o veľkých Božích skutkoch (Sk 2, 11), lebo ich zažiješ na vlastnej koži.



7. veľkonočná nedeľa: Deviatnik
Iste poznáš príbeh o tom, ako kňaz v čase veľkého sucha pozval v nedeľu veriacich na popoludňajšiu modlitbu za dážď.

A keď sa zhromaždili v kostole, zrušil ju s odôvodnením, že nik z nich nemá so sebou dáždnik...

Ak totiž verím, že Boh moju modlitbu vypočuje, musím byť na to pripravený. Ak sa modlím za dážď, musím mať so sebou dáždnik. Ak biskup žiada o modlitbu za nové povolania ku kňazstvu pre diecézu, musí mať pripravené miesta v seminári. Ak prosíme o vyliatie Ducha Svätého (na mnohých miestach sa v týchto dňoch modlia vo farnostiach deviatnik), musíme mať, obrazne povedané, zbalené veci, lebo Duch nás určite bude chcieť posunúť niekde ďalej v našom živote. Ináč sú tie modlitby zbytočné a v podstate farizejské. Ako som čítal nedávno v jednej knihe poľského dominikána Andrzeja Szustaka, sú vlastne proti druhému Božiemu prikázaniu – lebo v modlitbe vzývame Božie meno bez toho, aby sme od Boha niečo očakávali. Teda nadarmo.

V Jeruzaleme sa modlili apoštoli s Máriou a ďalšími. Po deviatich dňoch na nich zostúpil Duch a naplnil ich sebou. Hovorili o nich, že sú opití. No oni boli plní Ducha. Hovorili v jazykoch a ohlasovali veľké Božie skutky. Myslíš si, že dnes sa to už nemôže stať? Alebo očakávaš, že aj v týchto dňoch Boh vyleje svojho Ducha na tvoju farnosť a premení mnohé srdcia? Ak áno, zapoj sa do modlitby deviatnika. Ak nie, radšej sa ho nemodli, bude to pred Bohom čestnejšie a pravdivejšie: „Bože, neželám si, aby si čokoľvek v mojom živote menil. Nechcem nijaké vyliatie Ducha, žiadne dary múdrosti či zbožnosti. Chcem žiť len tak ako doteraz. Som so svojím kresťanstvom spokojný a dúfam, že aj ty..."

Dúfam, že toto nie je modlitba tvojho srdca. Dúfam, že si nepokojný a túžiš po premene. Ak áno, naliehavo a vytrvalo volaj k Bohu s túžbou po naplnení Božou mocou, dobrotou, láskou. A buď pripravený zmeniť to, čo ti Duch ukáže. Videl som tento týždeň video s jezuitom Markom Rupnikom, svetoznámym tvorcom mozaík. Hovoril, že už 25 rokov nepozerá televízor, ale zato každý deň číta Sväté písmo a uvažuje o ňom. Možno toto bude prvá vec, ktorú bude Boh od teba chcieť – vymeniť televízor za Sväté písmo... A 
ďalej uvidíš, lebo Duch ťa povedie.



6. veľkonočná nedeľa: Očakávam
Aké máš očakávania od Boha? Dosť sarkasticky možno povedať, že mnohí pokrstení majú len jedno očakávanie:

„Bože, daj mi pokoj a nemiešaj sa mi do života." Dúfam, že medzi nich nepatríš. (Ak predsa áno, bolo by skvelé, keby si to zmenil. Možno ti tento text k tomu pomôže.)

Do mojej rannej modlitby patrí prosba o to, aby mi Boh dal spoznať skutky, ktoré mám dnes vykonať. A tiež, aby mi dal schopnosť (modlím sa o dar Ducha Svätého) urobiť to, čo mi zveril ako dnešnú úlohu.

Keď idem na svätú omšu, očakávam, že Boh sa mi prihovorí. Prosím ho, aby mi dal vnímavé srdce, nech jeho hlas počujem a vnímam, nech je to v akejkoľvek podobe.

Keď ideme s manželkou niekde na návštevu, modlíme sa, aby Ježiš išiel s nami, aby sme do domu či spoločnosti, kde ideme, priniesli nášho Pána svojím správaním, hovorením, zmýšľaním.

Večer sa zverujeme do Božích rúk, aby nás chránil pri odpočinku a ak je jeho vôľa, aby sme sa ráno zobudili v jeho kráľovstve vo večnosti.

To sú také moje (naše) každodenné očakávania od Boha. Okrem nich mám aj iné, ktoré sú, takpovediac, trvalé. Očakávam večný život. Očakávam stále lepšie a hlbšie poznanie Boha. Očakávam, že sa mi Ježiš znovu a znovu zjaví, ako to sľubuje v dnešnom evanjeliu (Jn 14, 21). Očakávam, že budem stále viac zakúšať Božiu lásku (s tým súvisí aj úsilie „mať jeho prikázania a zachovávať ich") a odovzdávať ju ľuďom okolo seba.

Máme s manželkou aj ďalšie očakávanie, ktoré často vyjadrujeme slovami žalmistu: „... a zločincov nech už niet" (Ž104, 35). To je naša prosba za obrátenie tých, ktorí snujú a konajú zlo, očakávame ich obrátenie, pokánie a premenu na Božie deti...

Často prežívam, že Boh moje očakávania napĺňa. „Úžas budia skutky, ktoré konáš ľuďom" (Ž 66, 5). Musím však so zármutkom priznať, čo mnohé z jeho skutkov mi unikajú a nevidím ich. Akoby som mal zastreté oči, zahalenú myseľ. Je mi to ľúto vždy, keď si svoje zanedbanie uvedomím. Verím však, že budem vidieť čoraz lepšie, verím, že Boh chce, aby som ho poznal aj v jeho dielach...

„Môj vzácny a milovaný Bože, daj mi pokoj srdca a neustále sa mi miešaj do života. Hrozím sa dňa, keď by si ma nechal napospas mne samému. Daj mi, prosím, vytrvalosť v mojich očakávaniach, aby som sa ti nestratil pre moju lenivosť, nezáujem, apatiu, únavu... Očakávam, že vždy budeš môj jediný a milovaný Boh!"



5. veľkonočná nedeľa: Si obor

Vieš, že môžeš robiť väčšie skutky ako Ježiš? Dnes to on sám hovorí v evanjeliu. Ako je to možné?

Nuž tak, že si dostal Ježišovho Ducha. Pri krste, pri sviatosti birmovania aj napríklad vždy, keď sa modlíš k Duchu Svätému. Človek Ježiš konal svoje dielo v moci tohto Ducha. Aj my sme povolaní mať účasť na Ježišovom diele vykúpenia – nielen jeho pasívnym prijímaním, ale aj aktívnym konaním dobra, ktoré má priťahovať k Ježišovi ľudí, s ktorými žijeme. A ak treba, sme povolaní aj slovami svedčiť o Ježišovej láske k nám.

„To nie je pre mňa, ja som len obyčajný človiečik." Toto je jedno z hrozných klamstiev, ktoré diabol šíri v srdciach kresťanov. Krstom si sa totiž stal obrom, bol si naplnený mocou konať skutky väčšie ako Ježiš, peklo pred tebou uteká. Každým prijímaním Eucharistie rastie tvoja sila milovať, premáhať zlo, konať dobro – a ty povieš, že si malý, bezvýznamný človiečik? To je klamstvo diabla, ktorý sa ťa bojí, lebo si mocný Ježišovou mocou! Diabol sa bojí, že sa dozvieš pravdu o svojej moci, ktorú máš v Kristovi, lebo keď ju budeš poznať, veriť v ňu a konať podľa nej, bude musieť od teba ujsť.

Komu budeš veriť – Bohu, ktorý ťa oslobodil, prijal za svoje dieťa a naplnil ťa svojou mocou, alebo diablovi, ktorý ťa drží v klamstve, že si nikto, nehodný lásky? Kto z týchto dvoch ťa miluje a kto nenávidí?

Nezabudni, že si súčasťou vyvoleného ľudu. Si Božie dieťa, chránené samotným Bohom, ale aj vyzbrojené jeho mocou. Tak aj tak ži! Neskrývaj sa v kúte ako žobrák, keď si kráľovské dieťa. Vystúp dopredu a každému hovor, ako si sa stal Božím dieťaťom, ako si bol zachránený z otroctva (spôsobeného hriechom), ako si sa stal slobodným človekom. A neváhaj prejavovať Božiu moc konaním dobra, modlitbou, dielami milosrdenstva.

Viem, moje dnešné písmenká možno znejú trochu pateticky, ale sú pravdivé. Si Boží bojovník a môžeš každému smelo hlásať, že Ježiš je tvoja láska, že zomrel a vstal z mŕtvych, že žije a miluje ťa. Urobíš to? Či radšej si sadneš k televízoru a budeš sa pokúšať zabudnúť na všetko, čo si si teraz prečítal? Prosím ťa, nedaj sa diablovi znovu oklamať...

* * *

Apoštoli vybrali sedem mužov, plných Ducha a múdrosti, aby obsluhovali pri stoloch. Aj ty si plný Ducha a múdrosti (pravda, ak žiješ s Ježišom, ak ho poznáš a miluješ). Si ochotný „obsluhovať pri stoloch" Cirkvi tým, že sa aktívne zapojíš do života svojej farnosti? Nezabudni, že na to máš, že máš Božieho Ducha. Si obor!



 4. veľkonočná nedeľa: "Čo máme robiť, bratia?"
Keď som krstom prešiel cez bránu, ktorou je Kristus, dostal som dar Ducha Svätého a môj život sa naplnil všetkým potrebným do takej miery, že so žalmistom neustále opakujem: „... nič mi nechýba!" Bol som blúdiaca ovca, ale vrátil som sa k pastierovi a strážcovi mojej duše, k milovanému Ježišovi.

Toto sa stalo a mojou celoživotnou úlohou je robiť všetko pre to, aby to tak zostalo.

Čo však v takom prípade, keď uvedené pravdy už v mojom živote nevidno, keď ma pohltili starosti, choroby, nedostatok..., keď som sa stratil? Bohu vďaka, vždy je cesta nápravy. Treba odmietnuť prechádzanie inými bránami (napríklad reiki, mágia, horoskopy) a vedenie, ktoré nám ponúkajú zlodeji a zbojníci (napríklad veštkyne, podivní liečitelia, niektorí politici), a znovu sa vrátiť k pastierovi a strážcovi našich duší. Ako? Pokáním a znovuprijatím daru Ducha Svätého.

Ak nevieš, ako to urobiť, choď za svojím kňazom. Požiadaj ho, aby ťa previedol cestou pokánia a nového naplnenia Božím Duchom. Nájdi si potom vo farnosti skupinu, ktorá sa pravidelne stretáva pri čítaní Svätého písma a na modlitbu. Ak taká nie je, oslov pár priateľov a začni to robiť s nimi.

Všimni si núdznych okolo seba (napríklad viacdetné rodiny) a hľadaj spôsoby, ako im pomôcť – nie zo svojho prebytku, ale tým, že im dáš niečo z toho, čo potrebuješ pre seba (čas, veci, peniaze...).

Uvidíš, že ak poslúchneš, čoskoro nebudeš mať nijaký čas na robenie zla. „Žite duchovne a nebudete spĺňať žiadosti tela" (Gal 5, 16).



 3. veľkonočná nedeľa: Horí Ti srdce?
V tú nedeľu ráno sa stalo niečo, čo sa ešte nikdy nestalo. Apoštoli a všetci okolo nich sa učili novému pojmu – „vstal z mŕtvych".

Ten, ktorého videli hrozne trpieť a zomrieť krutou smrťou, je živý, zdravý a znovu s nimi. Nečudo, že im horeli srdcia.

My sme už navyknutí na slovo zmŕtvychvstanie. A pretože sa to stalo dávno, pojem nám zovšednel a srdce... no asi nám nehorí. Potrebujeme s tým niečo urobiť.

A tak ti dnes hovorím, že to ty si vstal z mŕtvych! V krste si s Kristom zomrel a vstal z mŕtvych. Bol si mŕtvy pre svoj hriech (ak si bol pokrstený ako malé dieťa, pre dedičný hriech), no vzkriesený z Božieho milosrdenstva, keď si uveril Bohu (vieru za teba vyznali rodičia a krstní rodičia). A vstávaš z mŕtvych zakaždým, keď ťa Boh vo sviatosti zmierenia vyslobodzuje zo smrti, spôsobenej ťažkým hriechom.

Premeň si to na drobné. Spomeň si na svoj posledný ťažký hriech. Uvedom si, že si s ním stratil priateľstvo s Bohom a večný život. Nech to tebou zatrasie, nech to v tebe vyvolá hrôzu – lebo si sa dostal do rúk najkrutejšej bytosti v celom svete – do rúk diabla. Nech to v tebe vyvolá hrôzu, lebo Boh v tej chvíli plakal. Nad tebou. Je to len a len jeho dar, že si znovu ožil, keď si z jeho milosti ľutoval, robil pokánie a vyznal svoj hriech vo sviatosti zmierenia. V nej si prijal Kristovu smrť za tvoj hriech, aby si mohol s Kristom vstať z mŕtvych a žiť nový život – s Bohom a pre Boha.

Neviem, či ti teraz horí srdce, no veľmi sa modlím, aby sa ti otvorili oči a aby si spoznal, ako veľmi ťa Boh miluje. Nenechal ťa mŕtveho, ale daroval ti nový život. To všetko na základe toho, že namiesto teba zomrel Ježiš. A Duch Svätý spôsobuje, že aj keď si po hriechu navonok nezomrel a pri spovedi navonok nevstal z mŕtvych, predsa sa skutočne zomrel s Ježišom a s ním vstal z mŕtvych. Jeho smrť a jeho zmŕtvychvstanie boli „pripočítané" tebe, dostal si podiel na tomto diele vykúpenia. To nie je teológia, to je fakt!

Emauzským učeníkom horelo srdce, keď im Ježiš otváral Písma, a otvorili sa im očami, keď s nimi lámal chlieb. Presne s týmto očakávaním choď na najbližšie slávenie Eucharistie. Túž po tom, aby ti pri čítaní a vysvetľovaní Písma zahorelo srdce, túž po tom, aby sa ti pri prijatí Eucharistie – živého Pána Ježiša – otvorili oči a ty pobežíš s nadšením domov a každému budeš hovoriť, čo sa ti stalo – stretol si Pána, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych a daroval ti život. Tebe, ktorý si pre svoj hriech bol už v hrobe.



2. veľkonočná nedeľa: Chválospev Cirkvi
Celé Veľkonočné obdobie môžeme vnímať aj ako veľký chválospev Boha na Cirkev, ktorá sa zrodila počas Veľkej noci a
potom vyšla na verejnosť po zoslaní Ducha Svätého. Veď v Božom slove – v slove nášho Boha, preto hovorím o chválospeve Boha – čítame a počúvame o tom, ako Cirkev žila vo svojich počiatkoch, a vieme, že o tento ideál sa vytrvalo usiluje dodnes.

Stojíme na viere apoštolov, ktorí videli zmŕtvychvstalého Pána a vydali o tom svedectvo. Mnohí im uverili a cez ich vieru aj my dnes milujeme Ježiša, hoci ho nevidíme. Vytrvalo čítame Písmo a počúvame (a usilujeme sa aj poslúchať) učenie pápežov, koncilu, biskupov a kňazov. Tvoríme spoločenstvá, kde nemá miesto nenávisť, škriepky, podozrievania, hnevy. Žijeme tak, že všetci okolo nás s údivom hovoria: „Pozrite, ako sa milujú!" a túžia žiť s nami. Slávime deň čo deň (ak sa dá) Eucharistiu a s radosťou a úprimným srdcom sa sýtime telom Ježiša Krista, aby sme mali silu žiť ako Božie deti. A o všetkom, čo prežívame, hovoríme (teda modlíme sa) so svojím Bohom, ktorý koná divy a znamenia.

To všetko sa završuje neustálou oslavou Pána, lebo je dobrý.

Nemáš pri čítaní týchto slov pocit, že to okolo teba, v tvojej farnosti nie je celkom tak? Ak áno, tak sa z toho teším, lebo to znamená, že Boží Duch ťa chce viesť k zmene. Daj sa mu k dispozícii a skúmaj, čo od teba očakáva.

Ako? Zober si dnešné liturgické čítania a po modlitbe k Duchu Svätému ich pomaly čítaj s otázkou: „Duchu Svätý, čo odo mňa očakávaš?" Vnímaj, pri čom ti zarezonuje srdce, čo osloví tvoj rozum...

Možností je veľa. Ak sú v tvojej farnosti nejaké katechézy pre dospelých, možno by bolo dobré vytrvalo sa zúčastňovať „na učení apoštolov". Ak nie sú, čo keby si s nimi začal? Ak vo farnosti funguje farská charita, mohol by si sa zapojiť. Ak nefunguje, môžeš iniciovať jej vznik a vytvárať „bratské spoločenstvo" služby núdznym. To isté môžeš robiť cez stretnutia malých skupín – napríklad Modlitby matiek či Modlitby otcov, adorácie, modlitbové skupinky, skupinky štúdia Písma. Môžeš založiť modlitbovú skupinku, ktorá sa bude modliť za uzdravenie chorých a jej „prostredníctvom sa bude diať množstvo divov a znamení".

Že nič také okolo teba nie je? Tak s tým začni ty. Hoci aj tým, že pôjdeš za svojím kňazom a opýtaš sa ho, čo môžeš pre farnosť robiť ty...

To je len pár návrhov. Som si istý, že keď budeš čítať dnešné čítania, Boží Duch ti ukáže aj iné spôsoby, ako máš prispieť k tomu, že tvoje farské spoločenstvo bude „milé všetkému ľudu" a že Pán bude „každý deň rozmnožovať tých, čo majú byť spasení".Boh spieval chválospev na Cirkev a zaznačil ho v textoch Nového zákona. Môžeš byť spoluautorom jeho ďalšej časti, ktorú Boh píše v našej dobe cez nás. Aj cez teba!




 Veľkonočná nedeľa: Žije!

Hádam nikdy v dejinách nebolo ľudstvo tak systematicky oberané o nádej, ako dnes. Hádam nikdy nebolo tak hromadne šírené presvedčenie o nezmyselnosti života. 

Tento týždeň som čítal článok o internetovej hre pre deti, ktorá trvá 50 dní a jej poslednou úlohou je spáchať samovraždu v mene akéhosi lepšieho života...

V akom kontraste s tým je dnešná radostná zvesť, ktorú celá Cirkev cez každého svojho člena šíri do celého sveta: Ježiš žije! Nie sme odsúdení na beznádej, náš život nie je nezmyselný! Čaká nás krásna, radostná, šťastná večnosť, ktorá sa začala už tu tým, že sme vyznali svoje previnenia a podriadili život Ježišovi, Pánovi nad životom a smrťou! A pokračuje slávením sviatostí a životom riadeným Duchom Svätým, ktorý nás vedie ku konaniu dobra.

Je nesmierne dôležité, aby sme ako kresťania túto radostnú zvesť žili a šírili. Veď sme vlastníkmi nádeje pre každého konkrétneho človeka! Nie pre nejaké masy, pre nejaké skupiny, ale pre každého osobne. Náš Boh každého človeka chcel, každého čaká doma v nebi. A my poznáme cestu – Ježiš Kristus, ktorý trpel, zomrel a vstal z mŕtvych! A je s nami, aby sme svoj život zvládli dobre! Žiť s Ježišom znamená ohlasovať všetkým okolo seba radostnú zvesť o zmysluplnosti života, o jeho večnom trvaní, o pokoji a víťazstve nad zlom.

Prečo mnohí kresťania mlčia? Nielen slovami, ale najmä svojím životom? Prečo sa divne pozerajú, keď ich pozdravujem: „Kristus vstal z mŕtvych!"? Prečo takmer nik neodpovedá: „Skutočne vstal!"?

Je tvoj život neustálym volaním: „Ježiš žije!"? Ak nie, dnes je ten deň, keď to začni meniť. Ináč patríš medzi tých, čo šíria beznádej... (Pane, zmiluj sa!) Preto skúmaj svoje srdce, či je v ňom Ježiš, a daj mu priestor, aby cez teba každému prinášal radosť skutočne kresťanského života.

Náš otec na veľkonočný pondelok chodil s nami, svojimi tromi synmi, po rodine, všade si vypýtal hrnček vody, namočil doň ruku, pokropil každú ženu v rodine a každej osobitne hovoril: „Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych, aleluja, aleluja!" A všetky vedeli, že majú odpovedať: „Radujme sa, aleluja, aleluja!" A my, jeho synovia, sme to za ním opakovali, takže radostná zvesť sa celý deň neustále opakovala.

Čo budeš ohlasovať ty? A nielen dnes či zajtra...

Kvetná nedeľa: Otcov list

Môj milovaný/Moja milovaná!

Posielam Ti tieto slová na začiatku týždňa, ktorý mi zlomil srdce. Sú pred nami dni, keď nanovo prežívam, ako mi ľudia zabili jediného Syna. Poslal som ho k nim s veľkou nádejou, že podľa jeho slov a najmä jeho príkladu zmenia svoj život a budú mi robiť radosť. No nestalo sa. Zabili ho, lebo im nepasoval do ich plánov a zmýšľania. Plakal som v tie dni. Pamätáš si film Umučenie Krista? Je tam pohľad z výšky na kríž, na Zem, na ktorú padá slza. Moja slza. V ten deň mi človek druhý raz zlomil srdce.

Prvý raz to bolo v raji. Nielen tým, že sa predo mnou skryl, že jedol nejaké ovocie, ale že sa potom vyhováral, že z jeho úst nezaznelo „ľutujem“ a z jeho oka nevypadla ani slza ľútosti nad mojou bolesťou.

Milovaný/Milovaná, vnímaš moje zlomené srdce? Vnímaš, ako veľmi ma bolí smrť môjho jediného Syna? Možno si naučený hľadieť na mňa ako na Všemohúceho, možno ma vidíš ako Sudcu, no vedz, že som predovšetkým Otec! Otec, ktorý rovnako ako nad smrťou svojho Syna plače nad Tebou, keď odo mňa utekáš a nechceš sa vrátiť. Keby si len vedel, čo všetko robím preto, aby si prišiel späť domov. Ku mne, ktorý Ťa miluje až tak, že radšej som nechal zomrieť prvorodeného, aby si nezomrel Ty.

Možno mi povieš, že som to nemal dovoliť. Ale ak som Ti dal slobodnú vôľu, tak som nemohol konať násilím. Rešpektoval som Tvoje slobodné rozhodnutie, hoci za cenu smrti svojho Syna.

Ale nemysli si, že moje srdce je len zlomené. Je naplnené aj hrdosťou na môjho Milovaného, ktorý až do konca miloval všetkých, ktorých som mu dal. Prejavil mi nesmiernu lásku, keď vytrval v dobrom až do konca („týrali ho, on to ponížene znášal a neotvoril ústa“ – Iz 53, 7) a tým umožnil návrat mnohých mojich synov a dcér domov. Aj Tvoj návrat!

Na takúto lásku Syna som mohol mať len jednu jedinú odpoveď – vrátil som mu život. Môj Syn Ježiš vstal z mŕtvych. A pre večný život so mnou vstane každý, kto uverí v Ježišovo dielo záchrany hriešneho, skazeného človeka a prijme odpustenie pre jeho krv. Teším sa, že sa mi nebo zapĺňa mojimi milovanými deťmi...

Čakám aj na Teba. Možno sa ma bojíš, možno ma ani nepoznáš. Možno si myslíš, že musíš robiť neviem aké skutky, aby si si zaslúžil byť so mnou. Nie, nemusíš. Potrebné je len jednu – uveriť môjmu Synovi Ježišovi a žiť s ním. Všetko ostatné je už moja starosť.

Že nevieš, ako začať? Každý človek dostáva milosť modlitby. Každý bez výnimky. Kto sa začne modliť a vytrvá, bude spasený, lebo každou modlitbou dostane ďalšiu milosť konať dobro. Kto sa nezačne modliť, na toho milosť modlitby stále čaká.

Že sa nevieš modliť? Povedz mi to. Povedz mi, že ma nepoznáš, ale že ma chceš poznať. Povedz mi, že sa ma bojíš, ale že ma chceš milovať. Povedz mi aj to, keď sa na mňa hneváš. Povedz mi, že Ti je ľúto, že si mi zlomil srdce. A ak to nevieš povedať, tak aspoň plač. Ja rozumiem aj modlitbe bez slov...

Môj milovaný/Moja milovaná, potrebujem Tvoju lásku. Prosím Ťa, obdaruj ma v týchto dňoch. Som v Tvojich bratoch a sestrách – cez nich mi daj najavo, že ma ľúbiš.

Ďakujem Ti a darúvam Ti Veľký týždeň plný mojich darov pre Tvoj život.

Tvoj Otec




5. pôstna nedeľa: Oslavujme!
Myslím si, že Lazárovi nemáme čo závidieť. Smrti či skôr zomierania sa všetci viac či menej bojíme – a on tým musel prejsť dvakrát. 

Čiže z pohľadu sveta to nebola nijaká výhra. Čo však z pohľadu viery?

Skúsme si predstaviť, ako Ježiš volá: „Lazár, poď von!" Na koho to volá? Na mŕtveho! A mŕtvy nemôže počuť. Či vari predsa len je niečo, čo je živé aj v mŕtvom? Viera nám hovorí, že je to naša duša. A koho počula Lazárova duša? Pána života a smrti. Ostatné už vieme...

Prečo sa teda tento text číta osobitne katechumenom pred prijatím iniciačných sviatostí? Aby sa posilnila ich viera. Aby sa dozvedeli, čo sa s nimi stane vo chvíli krstu. Už o tom počuli po minulé nedele – živá voda a obrátenie Samaritánky, svetlo sveta a uzdravenie slepého od narodenia. A dnes sa k tomu pripája Ježišova moc nad smrťou. On dokáže vzkriesiť aj dušu, ktorá je pre hriech mŕtva. Nádherne to vyjadruje sám Boh v prvom čítaní z Knihy proroka Ezechiela (37, 12b – 14).

Každý pokrstený týmto všetkým prešiel. Boli sme vzkriesení z mŕtvych, dostali sme živú vodu (Ducha Svätého) a stali sme sa svetlom v Pánovi. Čo má nasledovať za tým všetkým? Nuž v prvom rade vďačnosť a oslava! Bol som mŕtvy – a žijem! Bol som slepý – a vidím! Bol som bez nádeje, bez radosti – a oslavujem, lebo má v sebe Božieho Ducha, nový život!

Možno mi pripomenieš, že je Pôstne obdobie, že nie je čas na oslavy. No je to pokrivený názor, ktorý odporuje evanjeliu a učeniu Cirkvi (odporúča nerobiť zábavy). Pôstne obdobie je totiž časom návratu hriešnikov domov! A čo urobil milosrdný otec strateného syna? Čo urobila žena, ktorá našla stratenú drachmu? Čo hovorí Ježiš o radosti v nebi, keď sa vráti hriešnik domov, keď koná pokánie? Odpoveďou je len jedno slovo: Oslava! Pôstne obdobie je časom oslavy návratu hriešnikov domov. Pri slávení sviatosti zmierenia by mala byť celá farnosť zhromaždená okolo spovedníc a jasať, keď z nej vyjde kajúcnik po rozhrešení. Lebo jeho oslobodenie z moci hriechu je dôvodom na oslavu a radosť. Lebo jeho pokánie umožnilo viac zažiariť svätosti Cirkvi, Cirkev bola jeho pokáním uzdravená.

Zabudli sme oslavovať. Či skôr sme dali pojmu oslava veľmi obmedzený význam. Myslíme si, že oslavovať sa majú len výročia, narodeniny, meniny, že treba hluk a alkohol... Ale Cirkev nás pozýva k oslave každý deň! Vari slávenie Eucharistie nie je veľkou oslavou Božej lásky?

Myslím si, že aj Lazár po svojom vzkriesení usporiadal doma oslavu. S Ježišom a s apoštolmi a s mnohými ďalšími zvelebovali Boha, spievali radostné piesne a celý kraj sa ozýval ich jasotom. Lebo keď Boh koná také veľké skutky, vari ostaneme ticho, akoby sa nič nestalo?



4. pôstna nedeľa: Si svetlom v Pánovi

Pokúšam sa vžiť do kože katechumenov, ktoré v rámci vrcholiacej prípravy na prijatie iniciačných sviatostí počúvali dnešné evanjelium. 

Ako ho vnímali? Čo sa v nich dialo, keď sa dozvedeli, že budú vidieť, ale nielen telesnými očami? Rástlo v nich očakávanie? Chveli sa túžbou zakúsiť obmytie Duchom Svätým – Poslaným? Aj slepý sa umyl v rybníku Siloe – čo znamená Poslaný – a uvidel! Keď ho potom Ježiš vyhľadal, očami videl stále človeka, ale vierou vyznal Boha. Stal sa z neho nový človek.

Ak sa vrátime k prorokovi Samuelovi v prvom čítaní, tiež najprv hľadel len očami tela. Až ho na to musel upozorniť sám Boh. A čo sa stalo s Dávidom, keď bol pomazaný? Od tej chvíle začal na neho pôsobiť Pánov duch. Začal sa meniť. Dôkazom toho je aj dnešný responzóriový žalm, v ktorom Dávid vyjadruje svoju dôveru v Boha, i keby mal ísť tmavou dolinou. To nie sú slová človeka, ktorý žije v tme, ktorý nepozná Boha, ktorý nevidí...

A napokon apoštol Pavol – veľmi jasne nám pripomína, čo sa s nami stalo. Je totiž také ľahké báť sa v tmavej doline, ukrývať sa pred nepriateľmi, hladovať a trieť núdzu, hoci máme pred sebou prestretý bohatý stôl Božích darov, ak hľadíme na seba a život okolo seba len ľudskými očami. Preto nám Pavol pripomína, že máme schopnosť vidieť svet Božími očami, že sme svetlom v Pánovi, že temnota už nemá mať v našom srdci miesto.

Takto nás zmenilo prijatie krstu, Eucharistie a sviatosti birmovania. Sme svetlom v Pánovi. Bodka.

Necítiš sa ako svetlo? Máš pocit, že si v tme? Je to normálne, lebo žijeme obklopení tmou. A tá nás zvádza nevidieť svetlo, nevnímať seba, svoje zmýšľanie i konanie ako svetlo. Práve preto je náš život bojom, ustavičným bojom zachovať si Boží pohľad na to, čo sa deje v nás i okolo nás. K tomu nám nesmierne pomáha časté stretávanie sa so Svetlom – v Eucharistii, v modlitbe, v Písme, v spoločenstve Cirkvi. Svetlo – Ježiš – nás uisťuje, že sme jeho, že sme sa nestratili, že hoci sa môžeme cítiť ako zradcovia, on nás drží pri sebe a vždy nás vedie cestou k pokánia (aj cez sviatosť zmierenia) k novému žiareniu v jeho kráľovstve.

Toto poznanie nás nevedie ani k pýche („aha, kto som!"), ani k odporovaniu („to o mne neplatí, to nie je pravda"), ale k pokornému a radostnému životu s Kristom.

Žiari ti dnes Kristus? Ak nie, odhoď všetko, čo jeho žiaru zahaľuje, najmä hriech a vyznaj: „Pane, verím, že si mojím svetlom a že aj ja som svetlom v tebe. Chcem tak dnes žiť. Prosím ťa, ukáž mi, ako mám dnes konkrétne byť tvojím svetlom pre ľudí okolo seba."

Si svetlom v Pánovi, nuž nemaj „účasť na jalových skutkoch tmy". Dá sa to – ak sa budeš držať Ježiša... Zmýšľaním, hovorením, konaním.


Zamyslenie na 3. pôstnu nedeľu: Živá voda

Nastal čas, aby som išla. Vďačne som sa na neho pozrela. Zahľadel sa na svojich učeníkov a potom na mňa. Podišiel ku mne a pobozkal ma na líce. 

Otočila som sa a odchádzala od studne. Po niekoľkých krokoch som sa pustila do behu a bežala som do mesta, čo mi sily stačili. Poháňal ma nový, svieži pocit naliehavosti, pričom som sa snažila utriediť si myšlienky, ktoré mi vírili hlavou. Poviem ľuďom, že som stretla človeka, ktorý mi povedal všetko o mne; poviem im, aby utekali rýchlo k studni a priviedli ho domov ešte predtým, ako navždy niekam odíde. Predstavila som si ho, ako prichádza do nášho mesta, ako sa rozpráva s ľuďmi, ako z nich vyťahuje to najlepšie, čo v nich je, ako ich vyzýva a povzbudzuje, aby odpustili ľuďom, ako som ja. 

Dobehla som k mestskej bráne s očami plnými sĺz a pocítila som, ako z hĺbky môjho vnútra vyviera životodarná sila.“ 

Úryvok z knihy redemptoristu Denisa McBrida Čím ma zaujal Ježiš o žene Samaritánke je perfektnou ilustráciou účinkov Ježišovej živej vody. Radikálna zmena, spôsobená nie konaním človeka, ale pôsobením Ducha. Nie nadarmo sa text dnešného evanjelia dostal v ranej Cirkvi medzi texty záveru prípravy katechumenov na prijatie iniciačných sviatostí. A patrí medzi ne dodnes spolu s evanjeliom o uzdravení slepého od narodenia a o vzkriesení Lazára. Ježiš sa v nich predstavuje ako Darca živej vody, ako Svetlo sveta a ako Pán života. 

Nielen katechumenov, ale aj každého kresťana musí vždy a znova osloviť sila, ktorá prúdi z Ježiša. A to nielen teoreticky („veď to evanjelium tak dobre poznáme, už nič nové sa nedozvieme“), ale úplne prakticky – s radikálnou zmenou, ktorú dosvedčuje konanie Samaritánky. Písmo hovorí, že nechala pri studni dokonca aj džbán – akoby tým hovorila, že zanecháva všetko staré, čo doteraz vlastnila, že už dostala inú vodu. 

Presne to isté sa dnes môže stať každému, kto toto evanjelium počúva, kto ho číta, kto o ňom hovorí. Radikálna zmena, nový človek, nový život! Som si istý, že po niečom takom túžiš. Že máš dosť povrchnosti, opakovaných zlyhaní, ľahostajnosti, ustavičného stresu... Že chceš niečo lepšie. A presne to ti dnes Ježiš ponúka. Tak ho počúvaj. Zober si evanjelium (Jn 4, 5 – 42 ) a čítaj si ho znova a znova. Možno najprv ako nestranný divák. Potom ako zvedavý divák. Skús potom počúvať ako hriešnik, ako Samaritánka. Ježiš hovorí o živej vode tebe. Tak prečo ju neprijať? Bojíš sa zmeny? Neboj sa, ak Boh mení človeka, vždy (!) je to pre jeho dobro. Tak počúvaj a nechaj sa premeniť. Budeš novým človekom. Už nebude nad tebou vládnuť hriech, ale ako slobodný budeš mať nového pána – milujúceho Ježiša. 

Ako sa presvedčíš, že sa to stalo? Pobežíš k ľuďom a budeš im o tom hovoriť. Potečú z teba prúdy živej vody...


Zamyslenie na 2. pôstnu nedeľu: Boh nás volá a posilňuje

Ak berieme Pôstne obdobie vážne, právom sa nám môže javiť ako náročný čas. Najmä ak sa usilujeme byť otvorení na vanutie Ducha

a nesústredíme sa len na nejaké bežné spôsoby pokánia, ktoré nám väčšinou už nerobia žiadne problémy, ale ak vnímame aj okamžité vnuknutia typu: „Teraz to nejedz, počkaj minútku a obetuj to za..." Alebo: „Nezapínaj televízor, bude ťa to zvádzať márniť čas." Či: „Nepozeraj všetky tie webové stránky, na ktoré denne klikáš, nemusíš všetko vedieť. Tento boj mi daruj ako pokánie za..." V týchto situáciách je niekedy ťažké poslúchnuť, najmä ak sa objaví myšlienka typu: „Veď nie je to nič zlé. To si nemôžem pozrieť ani správy?" – „Môžeš, ale na čo ti to je? Si si istý, že tým sa viac zaskvie Božie kráľovstvo v tvojom živote?"

Aj takýto boj môže byť každodennou súčasťou pokánia, ku ktorému sme v tomto čase osobitne volaní. Boh to našťastie veľmi dobre vie, a preto nás usmerňuje a povzbudzuje. Napríklad príkladom Abrama, nášho praotca vo viere: „Abram odišiel, ako mu rozkázal Pán. ... a ani nevedel, kam ide" (Gn 12, 4a; Hebr 11, 8). Posilňuje nás aj svojím uistením, ktoré Pavol vyjadril slovami: „Milovaný, trp spolu so mnou za evanjelium, posilňovaný mocou Boha" (2 Tim 1, 8b). Posilňovaný mocou Boha! Vo viere prijímam tieto slová a viem, že dnes opäť môžem zvíťaziť. A ako museli byť povzbudení apoštoli, keď vidiac osláveného Ježiša počuli uistenie, že je milovaným Božím Synom! Príkaz počúvať ho/poslúchať ho sa im v tej chvíli mohol zdať hračkou (možno aj preto, že sa veľmi báli J).

Prečo teda zlyhávam a niekedy neposlúcham, hoci vnímam, že dané vnuknutie, daný pokyn je Božou vôľou? Lebo som hriešny človek. Moja prirodzenosť je stále deformovaná dedičstvom prvého hriechu. Vieš však, v čom spočíva moja sila? Aj tvoja? Aj sila každého veriaceho? No predsa v pokornom priznávaní svojich zlyhaní, v ľútosti a pokání, a napokon v náprave toho, čo sme pokazili – ak je náprave možná.

Pôstne obdobie preto nemá za cieľ zdrviť človeka a spôsobiť mu ťažkú depresiu neustálym pripomínaním hriechov, zlyhaní, ale pozdvihovať ho k nesmiernej vďačnosti za dielo vykúpenia, ktoré sa stalo mojím dedičstvom skrze krst. K radosti z každého vyznania hriechu, lebo dáva Otcovi príležitosť objať ma a vložiť do mňa ešte viac svojej sily, ktorou môžem konať všetko potrebné dobro.

Takúto vďačnosť a radosť trénujem celé Pôstne obdobie, aby som počas Veľkonočnej vigílie plesal a jasal, lebo Ježiš zvíťazil! Trénujem aj cez poslušnosť každodenným drobným vnuknutiam Ducha, ktorými ma volá k okamžitému pokániu, sebazáporu, ľútosti, zmene...



Zamyslenie na 1. pôstnu nedeľu

Každý človek má na samom začiatku svojho života smrť. Lebo v dôsledku dedičného hriechu diabol má právo na život každého Adamovho potomka.


Keď Boh stvorí čistú, nepoškvrnenú dušu človeka, diabol ju hneď berie do svojich hrozných drápov a označuje svojím škaredým nápisom Toto je moje! Tak poznačil aj moju a tvoju dušu. Avšak vďaka dielu vykúpenia, ktoré pre nás uskutočnil Ježiš Kristus, vo chvíli krstu bol ten škaredý nápis úplne vymazaný a dostali sme iný, nádherný, žiarivý nápis: Toto je Božie dieťa!Dostali sme nezmazateľný znak, že sme sa definitívne stali Božím vlastníctvom. Vlastne až vtedy sme začali skutočne žiť.

Je dôležité z času na čas si pripomenúť tieto pravdy viery, pripomenúť si svoj pôvod, svoje dejiny. Ak by sme totiž nevideli a nepoznali hrôzu svojej minulosti, veľmi ľahko by sme nadobudli názor, že nijaké vykúpenie nepotrebujeme, že si sami poradíme so všetkým zlom. No každý jeden náš osobný hriech, ktorý je dôsledkom toho prvého previnenia našich prarodičov, je dôkazom, že si nedáme rady so zlom ani sami v sebe, nieto zo zlom, ktoré je mimo nás, v iných ľuďoch, v spoločnosti, v celom ľudstve.

Práve preto nám Cirkev rok čo rok dáva k dispozícii Pôstne obdobie – aby sme si spomínali, odkiaľ a ako sme boli vyslobodení, konali pokánie za nevďačnosť voči svojmu Vykupiteľovi a znova vyrovnali svoje cesty, zjednotili ich s Božími cestami a chodníkmi.

Dnešné prvé čítanie pripomína presne ten historický moment, keď naši prarodičia dostali ten škaredý nápis, keď z bezproblémového života v nádhernom raji (ktorý Boh vytvoril ako svadobný dar pre milovaného človeka) vhupli naplno do hrôzy hriechu. Evanjelium zas hovorí o tom, ako prebiehalo vyslobodenie – cez Ježišovu poslušnosť Otcovi a vzdorovanie diablovi. A apoštol Pavol v druhom čítaní objasňuje súvislosť: „Lebo ako sa neposlušnosťou jedného človeka mnohí stali hriešnikmi, tak zasa poslušnosťou jedného sa mnohí stanú spravodlivými."

Toto je radostná zvesť. Toto je dôvod, prečo je Pôstne obdobie časom radosti hriešnika, ktorý koná pokánie. Vie, že ak Boží znak vo svojej duši zašpinil, zhádzal odpadom, že je riešenie: vyznanie, ľútosť, pokánie, vynáhrada... A odpustenie!!!

Bol si už na spoveď? Ak nie, tak tento týždeň sa na ňu určite priprav a využi prvú príležitosť k očisteniu svojej duše. Aby si tak mohol konať dobro (modlitby, pôst, almužna) v Božej moci, ktorú nadobudneš vo sviatosti zmierenia.




 8. nedeľa v Cezročnom období: Oddych v Božom náručí

Z dnešných čítaní mám pocit, akoby nám Cirkev dala chvíľu na oddych v Božom náručí, čas na spočinutie a radovanie sa z toho,že môžeme Bohu vo všetkom dôverovať a úplne sa na neho spoľahnúť. Dnes sa nemusím za ničím zháňať, nič riešiť, vybavovať. Mám výsadu byť len tak s tým, „ktorého moja duša miluje" (Pies 3, 1).

Dopraj si dnes takúto chvíľu. Ak máš možnosť, utiahni sa niekde do samoty (ideálne pred bohostánok v kostole) a vnímaj, ako sa Boh o teba stará. Nech sú ti v tom pomôckou dnešné čítania z Knihy proroka Izaiáša (49, 14 – 15) i z Matúšovho evanjelia (6, 24 – 34). Boh sa o teba stará lepšie ako vlastná matka!

Je veľmi užitočné stráviť takto čas po predošlých nedeliach, keď nás Ježišova Reč na vrchu konfrontovala s naším zmýšľaním i konaním, keď odhaľovala naše slabosti a poukazovala na ideál svätosti a dokonalosti. Možno sme sa cítili bezmocní a frustrovaní z vlastných zlyhaní a nedostatkov. No Boh nám dnes akoby ukazoval, že sme na ceste, na ktorú patria aj pády i poblúdenia, no že nás nikdy nenechá samých...

Preto skús byť dnes v Bohu ako dieťa v matkinom náručí. Predstav si, ako sa Boh stará o vrabcov a poľné ľalie, a uver, že oveľa viac sa stará o teba. Si jeho milovaný či milovaná. (Potrebuješ dôkaz? S veľkou bolesťou v srdci nechal zomrieť svojho Syna, aby si ty mohol byť vykúpený.)

Svet sa pred Pôstom vrhá do karnevalov a bujarých zábav. Rozumiem tomu – veď ak sa čas Pôstu vníma ako čas obmedzovania sa či zriekania, lebo tak je to zvykom, tak sa ešte zabavme, lebo najbližších sedem týždňov bude otupných, ponurých a smutných. No ak čas Pôstu vnímame ako prirodzené pokračovanie púte k dokonalosti, nepotrebujeme nejaké osobitné zábavy – veď hriešnik, ktorý denne zažíva Božie odpustenie, má denne príležitosť k radosti, lebo Boh ho pozdvihuje z pádu. Môže sa každý deň radovať ako ten, čo získal bohatú korisť (Ž 119, 162b) – veď každý deň je vyslobodený z otročenia hriechu a prijímaný za Božie dieťa...

Ako cestou pôjdeš ty v tomto pôstnom čase? Budeš spočívať v Božom náručí, nesený jeho láskou, vyznávať svoje hriechy a s radosťou i dôverou prijímať jeho odpustenie? Alebo sa budeš celý čas úporne snažiť o zachovanie nejakých predsavzatí, no na spoveď pôjdeš až na úplný záver s pocitom, že ako dobre si to zvládol? Nedaj sa zlákať na túto cestu samospasenia. Choď na spoveď hneď tento týždeň a každý deň sa usiluj zotrvávať v Bohu (aj ľútosťou). A tak zažiješ, aké radostné môže byť Pôstne obdobie, ktoré svet nenávidí a pokladá za tmu.

K tomu len jedno „ak". To všetko, čo som napísal, platí za predpokladu, že na prvom mieste v tvojom živote je hľadanie Božieho kráľovstva. Ak to tak nie je, tak to rýchlo zmeň podriadením svojho života Ježišovi – modlitbou, pokáním a potom konaním.


 
7. nedeľa v Cezročnom období: Utópia?

Keď si zoberieme požiadavky čítaní posledných troch nedieľ plus tej dnešnej, tak to v nás môže vyvolať beznádej a rezignáciu.

Blahoslavenstvá, soľ a svetlo, spravodlivosť väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, a dnes dokonalosť a svätosť porovnateľná s Bohom. Vari sa to dá?

Nedá. Nie je to v schopnostiach človeka. Napriek tomu to Ježiš od nás žiada. Akým právom, prečo?

Odpoveď je jednoduchá – lebo on sám žije v nás. A dal nám svojho Ducha, aby sme to dokázali. Uvedomuješ si, ako to radikálne mení situáciu? Si spojený s najväčšou mocou vo vesmíre – si spojený so všemohúcim Bohom. Nič pre teba nie je nemožné.

Boh však vie, že požiadavky vyjadrené všeobecne (blahoslavenstvá, svätosť dokonalosť) a aj obrazne (soľ, svetlo) sú pre nás niečím, čo si ani nevieme poriadne predstaviť. Veď kto z nás môže povedať, že vie, čo to znamená byť svätý či dokonalý ako Boh? Kedy o sebe môžem bez pochybností povedať, že práve plním nejaké blahoslavenstvo?

Keďže je to pre nás problém, Ježiš nám ku všeobecným požiadavkám, k vysoko nastavenej latke dal „vykonávacie predpisy", podrobný návod, ako tú úroveň dosiahnuť. Dnes napríklad hovorí – vo všetkých čítaniach – o láske k nepriateľom, o nenávisti a napomínaní, o pomste a hneve, o láske k blížnemu. A to sú už pojmy, ktorým veľmi dobre rozumieme, lebo sú súčasťou nášho každodenného života. A pretože Ježiš je s nami a máme jeho Ducha, môžeme to dokázať. Iste, s mnohými zlyhaniami a neúspechmi, ale dôležité je vždy sa vrátiť na cestu a pokračovať.

Textom v tomto liturgickom roku som dal ako motto slová apoštola Pavla: „Zakorenení v Kristovi, na ňom postavení." Ak sme totiž v Kristovi zakorenení, na ňom postavení, tak zvládame byť blahoslavení, vieme žiť ako soľ zeme a svetlo sveta, dokážeme byť svätí a dokonalí ako Boh. No myslím si, že si to nikdy nebudeme uvedomovať, lebo stále budeme vidieť svoje slabosti, nedostatky. Až keď raz prídeme k nebeskej bráne, budeme užasnutí, keď nás Boh bude vítať a všetkým nebešťanom s nadšením hovoriť: „Pozrite, prichádza človek, ktorý sa mi podobal vo svätosti a dokonalosti, ktorý bol soľou a svetlom. Miloval nepriateľov a dobre robil každému. Bol príbytkom Ducha a nikdy sa nevyvyšoval. Dobrorečil mi v každom čase, v šťastí i nešťastí, v zdraví i v chorobe... Splnil môj sen o ňom."

Myslíš, že to nie je možné? Potom by nebo bolo prázdne a Ježišova reč by bola utópiou. „Ale Bohu je všetko možné." Ak ty chceš! Ak patríš Kristovi.



                                                        6. nedeľa v Cezročnom období: Čo nám Boh zjavil? 

Vždy mi vyvolá na perách úsmev, keď počujem niekoho citovať vetu z Pavlovho listu: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú“ a vehementne ňou dôvodiť, že nevieme, čo nás čaká v nebi. Iste, dá sa to interpretovať aj tak, že nevieme žiadne podrobnosti ohľadom neba. No ak sa pozrieme na kontext, v ktorom Pavol túto myšlienku hovorí, zistíme, že sa netýka budúcnosti, ale poznania Božej múdrosti. O nej Pavol hneď v ďalšej vete hovorí: „Ale nám to Boh zjavil skrze Ducha.“

Áno, Boh nám zjavil svoju múdrosť, dal nám poznať to, čo celé generácie pred Kristom nedokázali spoznať alebo to poznali len v náznakoch, ktoré nachádzame na stránkach Starého zákona. Boh nám dal spoznať svojho Syna, postavil nám pred oči Ježiša Krista, a to ukrižovaného, zjavil nám vykúpenie v Kristovi... Odhalil nám celú svoju lásku. Pavol teda nehovorí o poznaní našej nebeskej budúcnosti, ale o poznaní Boha. Aj ty si vyvolený – ak miluješ Boha – poznať jeho cesty, poznať jeho zmýšľanie. A nielen poznať, ale aj pripodobňovať sa Bohu kráčaním po jeho cestách a zmýšľaním, ktoré je zmýšľaním Ježiša Krista.

Boh nám zjavil, že pre nás pripravil a daroval nám život s Ježišom v moci Božieho Ducha. A aby sme si do tohto poznania nedosadzovali všeličo podľa svojej hriešnej prirodzenosti, cez Sväté písmo nám dal k tomu jasné „vykonávacie pokyny“. Dnešné evanjelium je príkladom takýchto pokynov. Sirachov syn zas k nim pridáva, že máme schopnosť ich zachovať. Ak chceme.

Preto nech sú naše rozhodnutia v najbližších dňoch jasné a vždy na Božej strane. Súhlas s dobrom a odmietnutie zla nech je vždy pevné. Nech v našom „áno“ i v našom „nie“ niet miesta na špekuláciu, lebo „čo je navyše, pochádza od Zlého“ (Mt 5, 37).

Keď si natrénujeme takéto jasné rozhodovanie v malých veciach, nezneistia nás ani veľké záležitosti. Lebo máme Kristovho Ducha. Amen. Amen. Amen.

Dnešný responzóriový žalm prináša „nové“ blahoslavenstvo: „Blažení tí, čo kráčajú podľa zákona Pánovho“ (Ž 119, 1). Ale len zdanlivo je nové – je totiž zhrnutím všetkých ôsmich, ktoré sa čítali v evanjeliu pred dvoma týždňami. Hoci sa nám to môže zdať zákonnícke, dôsledné zachovávanie Božieho zákona (jeho zmyslu, ktorý odhaľuje Ježiš aj v dnešnom evanjeliu) skutočne vedie k spomínaným blahoslavenstvám. Dôsledné „áno“ dobru a „nie“ zlu, dôsledná poslušnosť Božiemu vedeniu, ktoré sa nám dostáva cez Písmo, modlitbu, učenie Cirkvi..., nám umožňuje realizovať všetky blahoslavenstvá. Práve preto je možno zhrnúť ich tým dnešným.

Nech nás všetkých v tom povzbudí vedomie, že máme schopnosť zachovať Pánov zákon. Hovorí to Sirachov syn, keď nám pripomína schopnosť správne sa rozhodovať. Hovorí to aj apoštol Pavol, ktorý nám hovorí o tom, že nám Boh zjavil svoju múdrosť. A keď sme múdri Božou múdrosťou, čo sa dá povedať aj tak, že ak máme Kristovho Ducha, tak kto nás môže zviesť na zlé?

Napriek tomu padáme. Neboj sa, ale vstaň a opäť nadobudni Kristovo zmýšľanie. Asi nikdy si na zemi nebudeme o sebe myslieť, že sme blažení, ale keď raz prejdeme nebeskou bránou, presne to nám povie Boh: „Si blažený, lebo si kráčal podľa zákona Pánovho.“

Vieš, že jeho súčasťou je aj pokánie za hriechy? Tak prečo by sme si mali myslieť, že blaženosť je pre nás nedosiahnuteľná? Dôsledne konaj pokánie a nebo ti bude bližšie...




                                                                        5. nedeľu v Cezročnom období: Spievať a snívať

V piatok 2. februára mal Svätý Otec František v Bazilike svätého Petra svätú omšu pre zasvätených, pri ktorej povedal mimoriadne dôležitú homíliu.

Hovoril o spievaní oslavných piesní a snívaní snov. Zaskočilo ma to, možno aj preto, že tento pápež nespieva. Teda počul som ho spievať len raz – na stretnutí Hnutia obnovy v Duchu Svätom spieval svoju obľúbenú pieseň Vive Jesus El Seňor (Žije Ježiš, náš Pán).

Pápež hovoril o Simeonovej oslavnej piesni v jeruzalemskom chráme, hovoril o naplnení snov už starých ľudí Simeona a Anny – snov stretnúť sa so živým Bohom, vidieť Mesiáša na vlastné oči. A hovoril, že všetci sme povolaní pokračovať v tomto speve a v snoch našich otcov. Iste, Svätý Otec hovoril tieto slová zasväteným pri príležitosti Dňa zasväteného života, ale vo svojej homílii povedal, že sa to netýka len ich, ale všetkých. Každý kresťan je povolaný snívať sen o stretnutí s Bohom a vydávať o tomto stretnutí svedectvo. Každý kresťan je povolaný spievať o splnení nádeje, ktorú stretnutie s Bohom prináša. Skús si z tohto pohľadu prečítať dnešné druhé čítanie (1 Kor 2, 1 – 5). Nie sú Pavlove slová oslavnou piesňou na pôsobenie Boha v jeho živote? Nie sú naplnením jeho sna, aby pohania poznali a milovali Krista?

V súvislosti s tým Svätý Otec upozornil na pokušenie prežitia. Na uspokojenie sa so zaužívanými štruktúrami, spôsobmi práce, štýlom života. Hovoril o sterilite, ktorú prináša nesnívanie snov a nespievanie. Ako veľmi sme tým ohrození. Najmä ak náš kresťanský život je len nedeľná omša, ráno a večer nejaká narýchlo odrecitovaná modlitba a v lepšom prípade aj prvopiatková spoveď. Ak sme sa uspokojili s tým, že Bohu patrí len hodina týždenne, no ostatným bohom oveľa viac.

Nech už je pomer medzi tým, čo dávame Bohu, a tým, čo dávame svetu, akýkoľvek, vždy máme čo vylepšovať. Začni preto snívať. Ako základ si zober prvé čítanie (Iz 58, 7 – 10). Prečítaj si, o čom sníva pre teba Boh. A na základe tohto Božieho sna začni Pánovi spievať svoju novú pieseň konaním. Pridaj si k tomu evanjelium (Mt 5, 13 – 16) a vnímaj Ježišov sen o každom jeho učeníkovi. O tom, ako si soľou a svetlom. Ako neexistuje nič, čo by ťa mohlo zastaviť v konaní dobra. Teda ak sám nezastaneš a neuspokojíš sa s tým, že nejako to tu na zemi prežiješ a potom sa uvidí...

Máme pred očami Boží sen a svoju realitu. Zrejme je v živote mnohých z nás medzi nimi veľký rozdiel. Nech to však nie je dôvod na zúfalstvo, ale na obnovené úsilie mať Ježiša opäť na prvom mieste. Začni tým, že si sadni pred Ježiša – doma či v kostole a predstav si, ako túži, aby si bol svetlom, aby si bol soľou. Potom sa nechaj ním očistiť – možno ti pripomenie tvoje zlyhania a temnoty v tvojom srdci. Keď mu ich odovzdáš v ľútosti a pokání, zažiariš. Napokon ho popros, aby ťa naplnil svojím Duchom, a daj sa mu k dispozícii pre konanie dobra, ktoré pre teba pripravil.

Čo bude výsledkom? Čoskoro budeš spievať Pánovi oslavné piesne. Ako Simeon. Každému budeš hovoriť o Ježišovi. Ako Anna. A nebudeš ich spievať sám, budú s tebou všetci, pre ktorých sa staneš Božím svetlom.



                                                    4. nedeľa v Cezročnom období: Jednoduchosť cesty 



Chceš byť blažený, šťastný? Dnešné čítania zo Svätého písma definujú, čo to znamená blaženosť, a zároveň tými istými slovami ukazujú veľmi jasnú cestu, ako ju dosiahnuť. A ako bonus k tomu pridávajú, že tvoje úsilie bude neustále podporované Bohom (pozri žalm či druhé čítanie). Čo viac potrebujeme? 

Dôveru v Božie slovo. Že to, čo sme dnes počuli, čo sme si prečítali, je našou cestou k radostnému životu. 

Viem, svet nás núti usilovať sa o to, aby sme čoraz viac mali. Nielen majetku, ale aj zážitkov, adrenalínu, informácií. No Boh nás pozýva, aby sme čoraz viac boli. Aby sme boli ľuďmi na jeho obraz. To jest ľuďmi, ktorí sa zaujímajú a starajú o iných. Lebo Boh sa stará o iných! 

Ako to uskutočniť? Prečítaj si dnešné čítania a vyber si jednu oblasť, o ktorej vieš, že si v nej dobrý, že v nej poslúchaš Boha. Tichosť, miernosť, spravodlivosť, pokoj... A ďakuj mu, čo všetko v tebe už Boh v tejto oblasti urobil. 

Potom si vyber druhú oblasť, o ktorej vieš, že ti to nejako zvlášť nejde. Možno to bude niečo z tohto: „Nebudú páchať neprávosť a nebudú hovoriť lož, v ich ústach sa už podvodný jazyk nenájde“ (Sof 3, 13). A s dôverou popros Boha, aby to v tebe zmenil. 

Jednoduché, však? A navyše zmena je zaručená. Ak sa na to dáš. 

Svoju zmenu môžeš poistiť takto: Ak máš ťažký hriech, choď na spoveď. Ak nemáš ťažký hriech, choď pri každej svätej omši na prijímanie, stretni sa so živým Ježišom. Neviem jednoduchšie povedať, ako dosiahnuť blaženosť. Biblickú, nie svetskú. 

Lebo od života s Ježišom sa odvíja absolútne všetko. Rozumieš? Úplne všetko v tvojom živote súvisí s tým, ako žiješ s Ježišom...





3. nedeľa v Cezročnom období: Zberateľ radosti 

„Zakorenení v Kristovi, na ňom postavení.“ (Kol 2, 7) 


Predpokladám, že medzi čitateľmi týchto textov je už veľmi málo – ak vôbec – takých, ktorí niekedy zažili jasot pri žatve. A asi nik, kto plesal pri delení koristi J. Napriek tomu nám Cirkev predkladá text s týmito obrazmi (Iz 8, 23b — 9, 3). Na čo je to dobré?

Lebo vo svojom živote potrebujeme okamihy radosti, plesania, jasotu. Veľmi dobre si pamätám mamin úsmev, keď pred možno päťdesiatimi rokmi stála pri mláťačke, do ktorej chlapi hádzali snopy obilia a bolo vidno, že úroda jačmeňa je veľmi dobrá. Ešte mám v ušiach hlas svojho brata, ktorý mi minulú jeseň telefonoval, že namiesto bežných 40-50 vriec zemiakov z toho istého poľa vybral 90. A mohol by som pospomínať ešte mnohé iné radostné spomienky, nielen z oblasti roľníctva.

Dnešné texty nám hovoria, že takáto „pozemská“ radosť je obrazom väčšej radosti – tej, ktorú prežívame, keď prejdeme z úplnej tmy do svetla, keď sa dostaneme z beznádejnej situácie, keď nemáme východisko, a zrazu sa otvoria dvere. Presne tým bol pre Židov nástup Ježiša na scénu. Bol hojným naplnením proroctiev, ktoré sa mnohým mohli zdať len ako nenaplniteľné sny, veď niektoré z nich si opakovali a čítali už stáročia, a nič sa nedialo. A zrazu je to tu: nejaký Ježiš chodí po Galilei, učí, hlása a uzdravuje. Svetlo v temnotách!

Cirkev nám pripomína, že to isté svetlo v temnotách zažiarilo aj nám. Ježiš Kristus je to svetlo. Lebo my sme boli v tme – kým sme krstom neprijali svetlo. My sme boli v tme, kým sme osobne neuverili Ježišovi a nepodriadili mu svoj život. Odvtedy kráčame vo svetle, hoci tma nás láka... No „Pán je moje svetlo a moja spása...“! Vždy sa môžem (a mám) odvrátiť od toho, čo ma z tmy pokúša ako niečo jagavé, príťažlivé, no svojím falošným svetlom to len maskuje tmu, ktorá je za každým pokušením. A vždy sa môžem obrátiť k Ježišovi, ktorý aj dnes – a aj pre mňa – ohlasuje oslobodenie, uzdravenie, vykúpenie.

Staň sa teda zberateľom radosti. Zapisuj si (možno aj doslova, nielen do srdca) udalosti, situácie, keď si plesal a jasal, lebo si bol vyslobodený, ukázalo sa nečakané východisko, dostal si prekvapujúci dar... Slovom udalosti, keď ti zažiarilo svetlo v tme. A usiluj sa v nich vidieť Božiu ruku. No nenechaj si ich pre seba – staň sa svetlom, hlásateľom Svetla pre tých, ktorí okolo teba žijú v tme



2. nedeľa v Cezročnom období: Ježiš Kristus 

„Zakorenení v Kristovi, na ňom postavení.“ (Kol 2, 7) 


Nové obdobie cirkevného roku začína Cirkev tak, ako skončila Vianočné – jednoznačným poukázaním na Krista. Prečítaj si úvod Pavlovho Prvého listu Korinťanom – Pavol píše miestnej cirkvi, ktorá sa zmieta vo vážnych problémoch. No nezačína ich riešením, ale tým, že ukáže na Riešenie, na Ježiša Krista. Akoby aj nám tým hovoril: Máš s niečím problém? Má problémy farnosť, v ktorej žiješ? Skôr, ako začneš hľadať ich riešenie, skontroluj, na čo si zameraný, na čo je zameraná farnosť, možno diecéza. Možno sa tým všetko nevyrieši, ale ak sa dá do poriadku vzťah s Kristom, ak bude opäť na prvom mieste v tvojom srdci, v srdciach ľudí, s ktorými vo farnosti žiješ, mnohé problémy sa ukážu ako malichernosti, ktoré nestoja za reč. A tie, ktoré skutočne problémami sú, s Kristom sa riešia oveľa ľahšie (napríklad bez hnevu a hádok), lebo všetci zúčastnení sa usilujú plniť jeho vôľu.

Aké jednoduché, však? A zároveň náročné. Lebo upriamiť niekoho na Krista, doviesť ho k zmene zmýšľania a konania nie je v ľudských silách. Je to vec a dielo Ducha Svätého (budeme o tom počuť počas nasledujúcich nedieľ pri ďalších čítaniach zo spomínaného listu). A to sa týka aj toho, ak to upriamenie na Krista potrebujem ja sám.

Aj prorok Izaiáš nám predstavuje Krista, ktorého Otec posiela, aby bol spásou pre všetky národy. Aj Ján Krstiteľ ukazuje na Krista ako na Božieho Baránka, ktorý prišiel oslobodiť ľudí od ich hriechov. Iste to nie je náhoda. Načrtáva sa nám tak jasná cesta nielen na najbližšie dni, ale na celý život – Ježiš Kristus.

Cesta je teda jasná. Jej realizácia neistá – bez pomoci Ducha Svätého. Preto si dnes predstav, že Boží Duch ťa chce naplniť a viesť, ale si ako zazátkovaná fľaša. Duch prichádza, keď ho vzývaš, ale len po tebe „steká“, lebo si zatvorený. Pozri sa, čo je tou zátkou, odstráň ju – vyznaním, pokáním, ľútosťou, zrieknutím sa... – a opäť popros Božieho Ducha, aby v tebe postavil Krista na prvé miesto. A rob to každý deň. Vlož sa do toho celý spoluprácou s Božou milosťou – vyberaj si, čo a koho budeš počúvať, s kým a o čom budeš hovoriť, na čo sa budeš pozerať, čo budeš čítať... Vyberaj si vždy to, čo ťa nejakým spôsobom bude držať pri Kristovi.

Tak zakúsiš to, že život je krásny – dokonca aj v utrpení, bolesti či vážnych problémoch.





Krst Krista Pána: Sluha 

„Zakorenení v Kristovi, na ňom postavení.“ (Kol 2, 7) 


Posledný deň Vianočného obdobia je zároveň prvým dňom, prvou nedeľou Cezročného obdobia. Sviatkom Pánovho krstu akoby sa završovalo Ježišovo detstvo a dospievanie a zároveň sa začína jeho verejný život, ktorý možno charakterizovať aj týmto slovom: služba. 

Veľmi jasne to hovorí text z proroka Izaiáša (Iz 42, 1 – 4. 6 – 7), ktorý je z Prvej piesne o Pánovom služobníkovi. Je pozoruhodné, že ten istý text sa číta v pondelok vo Veľkom týždni (ďalšie dni Veľkého týždňa sa čítajú ostatné zo štyroch Piesní o Pánovom služobníkovi). Akoby sa tým vytvárala akási svorka, ktorá objíma, drží pokope celé obdobie Ježišovho verejného účinkovania. Ježiš sa zjavuje ako Sluha. Prichádza „plniť Otcovu vôľu“ (porov. Jn 4, 34). 

Toľko teológia. Ako ju dostať do nášho praktického života? Možno začnem tým, o čom dnes hovoria mnohí kňazi v homíliách – krstom. Často počujeme veľmi dôležitú pravdu, že krstom sme sa stali Božími deťmi, dostali sme účasť na božskej prirodzenosti. No zároveň sme sa stali súčasťou Kristovho tela – súčasťou Sluhu. Aj my sami sme sa krstom stali sluhami, povolanými „plniť Otcovu vôľu“. Viem si toto povolanie konkretizovať? Alebo je to len nejaké vyjadrenie, ktoré nemá praktický dopad na môj život? 

Apoštol Peter v Skutkoch apoštolov veľmi zrozumiteľne vyjadril, v čom spočívala Ježišova služba: „...chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých posadnutých diablom“ (10, 38). Ježiš to mohol robiť, lebo Boh ho pomazal Duchom Svätým a mocou a bol s ním. Takže môžem robiť presne to isté, čo robil Ježiš – lebo tiež som bol pomazaný Duchom Svätým, naplnený mocou a Boh je so mnou. 

Dnes je veľký deň. Ak uveríš tomu, čo hovorí Písmo o Ježišovi a uveríš, že môžeš konať väčšie skutky ako on (pozri Jn 14, 12), zmení sa tvoj život i život tvojho cirkevného spoločenstva, možno hneď, možno postupne. Zmení sa tým, že odteraz už budeš vnímať svoj život ako službu, že sa naučíš vnímať usmernenia Ducha Svätého a budeš plniť Otcovu vôľu. 

Iste, aj doteraz sme ju plnili. Možno tak akosi „všeobecne“ – máme určitý životný štýl, nejaké hranice, ktoré neprekračujeme, zabehané obrady a vzťahy... „No nejaké vnuknutia Ducha? Nechceš priveľa?“ 

Nie, nechcem priveľa. Len chcem, aby sme horeli. Aj ja potrebujem túto zmenu, aj mne je dobre v mojom pohodlí, bez kontaktu zo svetom, ktorý je iný, na prvý pohľad zlý a nepriateľský. No presne do takého sveta prišiel Ježiš a zmenil ho. Presne do takého sveta stavia aj mňa, vytrháva ma z môjho pohodlia (od televízora, od ukecaných posedení, od ............) a posiela k človeku, ktorý Ježiša nemá rád. Poznáš takého? Vstaň a choď za ním. Prejav mu lásku, prejav oňho záujem. Môže to byť bývalý spolužiak, kolegyňa z práce, sused či susedka... A Duch ťa povedie k ďalším krokom. Možno to bude trvať roky, no ten človek sa zaľúbi do Krista. Za predpokladu, že teraz neostaneš sedieť s výhovorkou, že na to nemáš. 

Staň sa dnes skutočným sluhom...