Články‎ > ‎

Neobmedzená modlitba v čase obmedzení - Ako sa teraz sýtiť sviatosťami

uverejnené 5. 3. 2021, 11:26 používateľom Božka Bzdilíková   [ aktualizované 5. 3. 2021, 11:26 ]
Otcovia biskupi nás prosia, aby sme, "vedení hodnotami evanjelia boli teraz príkladom jednoty,  trpezlivosti a pokoja," spoločne sa modliac "k Bohu, aby ochraňoval Slovensko." Nenechajme v našej farnosti túto prosbu bez odpovede. Darujme našej krajine a ľuďom v nej zo svojho týždňa hodinu modlitby na tieto úmysly. Môžete sa modliť v kruhu svojej rodiny, alebo sami, obetujúc posvätný ruženec (napríklad tajomstvá svetla) alebo sa modliť vlastnými slovami. Prípadne sa môžete inšpirovať textami, ktoré sme pre vás pripravili. Viac o projekte sa dočítate v tomto článku.


Sýtenie sa sviatosťami v čase nemožnosti prijímať Eucharistiu a sviatosť zmierenia

Milovaný Bože, daroval si nám dni, keď sa nemôžeme zúčastňovať slávenia Eucharistie, keď nemôžeme pristupovať k sviatosti zmierenia. Niekedy sme pokúšaní cítiť sa opustení bez milosti sviatostného života. Vieme však, že to nie je pravda. Si náš Otec a obdaroval si nás sviatosťami, v ktorých nám dávaš milosť nielen raz za čas, ale neustále. Predovšetkým je to sviatosť krstu, v ktorej si nás prijal za svoje deti a tento vzťah nikdy neprestal. Hoci my sme naň mnoho ráz zabudli a dali sme prednosť niečomu či niekomu inému, ty si nás nikdy neopustil a nezanevrel si na nás. Preto chceme touto modlitbou znovu načrieť do krstného prameňa, pripomenúť si, kým sme sa stali v Ježišovi Kristovi, a učiť sa v týchto dňoch obmedzení často k tomuto zdroju života prichádzať a živiť sa z neho.

Sýtenie sa sviatosťou krstu

Čítanie z Katechizmu Katolíckej cirkvi (1262 – 1274)
Rozličné účinky krstu sú naznačené viditeľnými prvkami sviatostného obradu. Ponorenie do vody pripomína symboliku smrti a očistenia, ale aj znovuzrodenia a obnovy. Dva hlavné účinky krstu sú teda očistenie od hriechov a znovuzrodenie (nové narodenie) v Duchu Svätom.

Krstom sa odpúšťajú všetky hriechy: dedičný hriech i všetky osobné hriechy, ako aj všetky tresty za hriechy. A naozaj, v tých, ktorí boli znovuzrodení, nezostáva nič, čo by im bránilo vojsť do Božieho kráľovstva: ani Adamov hriech, ani osobný hriech, ani následky hriechu, z ktorých najťažším je odlúčenie od Boha.

    V pokrstenom však zostávajú niektoré časné následky hriechu, ako utrpenie, choroba, smrť alebo krehkosti spojené so životom, ako sú charakterové slabosti a pod., a takisto náklonnosť na hriech, ktorú Tradícia volá žiadostivosť (concupiscentia) alebo metaforicky ohnisko hriechu (fomes peccati): „Hoci je [žiadostivosť] ponechaná na boj, nemôže uškodiť tým, čo [s ňou] nesúhlasia a s pomocou milosti Krista Ježiša [jej] mužne odporujú. Ba viac: ‚Kto pretekal podľa pravidiel, dostane veniec‘ (2 Tim 2, 5).“
    Krst nielenže očisťuje od všetkých hriechov, ale novopokrsteného robí aj „novým stvorením“ (2 Kor 5, 17), adoptívnym Božím synom, ktorý sa stal účastným na Božej prirodzenosti, Kristovým údom, Kristovým spoludedičom a chrámom Ducha Svätého.

Najsvätejšia Trojica dáva pokrstenému posväcujúcu milosť, milosť ospravodlivenia:
• ktorá ho pomocou teologálnych (božských) čností robí schopným veriť v Boha, dúfať v neho a milovať ho;
• ktorá mu pomocou darov Ducha Svätého umožňuje žiť a konať pod vplyvom Ducha Svätého;
• ktorá mu pomocou morálnych čností umožňuje rásť v dobrom.
• Celý organizmus nadprirodzeného života kresťana má teda svoje korene vo svätom krste.

    Krst nás robí údmi Kristovho tela. „Preto... sme si navzájom údmi“ (Ef 4, 25). Krst včleňuje do Cirkvi. Z krstných prameňov sa rodí jediný Boží ľud novej zmluvy, ktorý presahuje všetky prirodzené alebo ľudské hranice národov, kultúr, rás a pohlaví: „Veď my všetci... sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo“ (1 Kor 12, 13). 
    Pokrstení sa stali „živými kameňmi“ na vbudovanie „do duchovného domu, do svätého kňazstva“ (1 Pt 2, 5). Krstom majú účasť na Kristovom kňazstve a na jeho prorockom a kráľovskom poslaní, sú „vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby... zvestovali slávne skutky toho, ktorý“ ich „z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla“ (1 Pt 2, 9). Krst dáva účasť na spoločnom kňazstve veriacich. 
    Keď sa pokrstený stane údom Cirkvi, už nepatrí sebe, ale tomu, ktorý za nás zomrel a vstal z mŕtvych. Odvtedy je povolaný, aby sa podriaďoval iným, aby im slúžil v spoločenstve Cirkvi a aby poslúchal predstavených Cirkvi a podriaďoval sa im, aby si ich vážil a mal ich v láske. Tak ako z krstu vyplývajú zodpovednosti a povinnosti, pokrstený má v Cirkvi aj práva: prijímať sviatosti, živiť sa Božím slovom a dostávať aj iné druhy duchovnej pomoci Cirkvi. 
    Pokrstení, „znovuzrodení [krstom] ako Božie deti, sú povinní vyznávať pred ľuďmi vieru, ktorú dostali od Boha prostredníctvom Cirkvi“, a zúčastňovať sa na apoštolskej a misijnej činnosti Božieho ľudu. 
    Krst je základom spoločenstva všetkých kresťanov, aj tých, ktorí ešte nie sú v plnom spoločenstve s Katolíckou cirkvou: „Veď tí, čo veria v Krista a riadne prijali krst, sú v istom, hoci nedokonalom spoločenstve s Katolíckou cirkvou... V krste sú ospravodlivení vierou, včlenení do Krista, a preto sú právom poctení menom kresťan a synovia Katolíckej cirkvi ich oprávnene uznávajú za bratov v Pánovi.“ „Krst teda vytvára sviatostné puto jednoty jestvujúce medzi všetkými, ktorí boli jeho prostredníctvom znovuzrodení.“ 
    Pokrstený, včlenený krstom do Krista, je pripodobnený Kristovi. Krst vtláča kresťanovi nezmazateľný duchovný znak (charakter), ktorý znamená, že patrí Kristovi. Nijaký hriech nemôže tento znak zotrieť, hoci hriech zabraňuje krstu prinášať ovocie spásy. Krst, udelený raz navždy, nemožno opakovať. 
    Veriaci včlenení krstom do Cirkvi prijali sviatostný charakter (pečať), ktorý ich určuje na kresťanský náboženský kult. Krstná pečať uschopňuje a zaväzuje kresťanov, aby slúžili Bohu živou účasťou na posvätnej liturgii Cirkvi a vykonávali svoje krstné kňazstvo svedectvom svätého života a činorodej lásky. 
„Pánova pečať“ (Dominicus character) je pečať, ktorou nás označil Duch Svätý „na deň vykúpenia“ (Ef 4, 30). „Krst je pečať večného života.“ Veriaci, ktorý si „zachová pečať“ až do konca, čiže ostane verný požiadavkám svojho krstu, bude môcť zomrieť „so znakom viery“, s vierou svojho krstu, v očakávaní oblažujúceho videnia Boha – ktoré je zavŕšením viery – a v nádeji na vzkriesenie. 
  • Na základe prečítaného textu vyjadrím Bohu vďačnosť za všetko, čím ma v krste obdaril. (Môžeš k tomu využiť text zvýraznený hrubším písmom.)
Milovaný Otecko, ďakujem ti, za krstný prameň, z ktorého môžem stále čerpať. Ďakujem ti za tento čas, v ktorom mi cez učenie Cirkvi pripomínaš, čím všetkým si ma obdaroval a neustále obdarúvaš. Viem, že aj teraz ma stále prijímaš za svoje dieťa, že aj teraz som súčasťou Kristovho tajomného tela – Cirkvi, že som spojený so svojimi bratmi a sestrami vo viere neviditeľnými, ale veľmi reálnymi putami milosti. Dovoľ mi v tejto modlitbe opäť načrieť do krstného prameňa a prijať obnovu nového života, ktorým si ma v krste obdaroval.
  • Zotrvaj v tichu pred Pánom, predstavuj si, ako sa znova ponáraš do krstného kúpeľa (aj keď si bol takmer určite pokrstený poliatím), vnímaj svoje očistenie. Ak je potrebné, prejav ľútosť nad zanedbaním krstných milostí, za život, akoby si ani nebol pokrstený. Prijmi Pánovo odpustenie... (Skús si vzbudiť dokonalú ľútosť – „ľutujem, lebo milujem“)

Sýtenie sa sviatosťou birmovania

Milovaný Bože, ďakujem ti, že sa mi po krste nenechal ponechaného na vlastné sily, ale rozvíjal si nový život vo mne výchovou – mojimi rodičmi, príkladom príbuzných, kňazmi, v malých spoločenstvách... ďakujem ti za každého, kto mi pomohol byť viac tvojím dieťaťom. No ďakujem ti najmä za dar Ducha Svätého. Viem, že som bol označený jeho pečaťou už pri krste, no plnšie som ho prijal sviatosťou birmovania. Možno pri jej prijímaní som ani nevedel, čo robím. No viem, že si ma viedol, aby som tento dar postupne rozbaľoval, objavoval a prijímal.
Chcem si teraz pri čítaní tvojho slova a uvažovaní nad ním pripomenúť, kto je vlastne Duch Svätý a čo vo mne spôsobil. Chcem hlbšie prežívať jeho konanie a nechať sa ním viesť aj v tejto modlitbe, aby to bol čas sýtenia sa sviatosťou birmovania.
 
Čítanie z encykliky svätého Jána Pavla II. Dominum et Vivificantem (č. 67)

    Chceme ukončiť tieto úvahy v srdci Cirkvi — i v srdci človeka. Cesta Cirkvi prechádza srdcom človeka, lebo tam je skryté miesto spasiteľného stretnutia s Duchom Svätým, so skrytým Bohom. A práve tam sa stáva Duch Svätý „prameňom vody, prúdiacej do večného života“. Tam prichádza ako Duch pravdy a ako Kristom prisľúbený Paraklet. Odtiaľ pôsobí ako tešiteľ, orodovník, zástanca, najmä keď človek alebo ľudstvo stojí pred zavrhujúcim súdom „žalobcu“, o ktorom hovorí Apokalypsa, že „dňom i nocou žaluje na našich bratov pred Bohom“. Duch Svätý neprestáva byť strážcom nádeje v srdci človeka, nádeje všetkých ľudí a zvlášť tých, ktorí „majú prvotiny Ducha“ a „očakávajú vykúpenie svojho tela“.
Duch Svätý, spojený tajomným putom božského spoločenstva s Vykupiteľom človeka, zaisťuje trvanie jeho diela, berie od Krista a odovzdáva všetkým, neprestajne vstupujúc do dejín sveta cez srdce človeka. Tu sa stáva — ako vyhlasuje turíčna liturgická sekvencia — „otcom chudobných, darcom darov, svetlom sŕdc“. Stáva sa „najsladším hosťom duše“, ktorého Cirkev neprestajne pozdravuje na prahu vnútra každého človeka. Lebo on prináša „občerstvenie“ a „ovlaženie“ uprostred námah, práce rúk a práce ľudského ducha. Prináša „ovlaženie“ a „poľahčenie“ v páľave dňa, uprostred nepokoja, zápasov a nebezpečenstiev každej doby. Prináša napokon „útechu“, keď ľudské srdce plače a cíti pokušenie zúfať si.
Preto spomínaná sekvencia volá: „Bez pomocnej milosti človek žije v hriešnosti, nie je v ňom nič dobrého.“ Naozaj len Duch Svätý ukazuje, čo je hriech, s tým cieľom, aby znovu nastolil dobro v človekovi a v ľudskom svete, aby „obnovil tvárnosť zeme“. Preto očisťuje od všetkého, čo „znetvoruje“ človeka, od toho, „čo je skalené“. Lieči aj najhlbšie rany ľudskej existencie. Mení vnútornú vyprahnutosť duše na úrodné pole milosti a svätosti. „Ohýna, čo je stŕpnuté“, „zohrieva, čo je skrehnuté“, „napráva, čo zblúdilo“ z cesty spásy.
Keď sa Cirkev takto modlí, neprestajne vyznáva: v našom stvorenom svete je Duch, ktorý je nestvoreným darom. Je to Duch Otca a Syna. Tak ako Otec a Syn aj on je nestvorený, nesmierny, večný, všemohúci, Boh, Pán. Tento Boží Duch „napĺňa celý svet“ a všetko, čo je stvorené, spoznáva v ňom zdroj svojej totožnosti, nachádza v ňom svoje transcendentné vyjadrenie, k nemu sa obracia a jeho očakáva, vzýva ho samým svojím bytím. Na neho ako na Parakleta, Ducha pravdy a lásky, sa obracia človek, ktorý žije z pravdy a lásky a nemôže žiť bez tohto prameňa pravdy a lásky. Na neho sa obracia Cirkev, ktorá je srdcom ľudstva, aby všetkým vyprosila a všetkým udelila dary lásky, ktorá bola skrze neho „rozliata v našich srdciach“. Na neho sa obracia Cirkev na spletitých cestách pozemského putovania človeka. A prosí, neprestajne prosí, aby vďaka jeho pôsobeniu boli ľudské činy správne. Prosí aj o radosť a útechu, ktorú môže priniesť len on, pravý Tešiteľ, keď zostúpi do hĺbky ľudských sŕdc. Prosí o milosť čností, ktoré zasluhujú nebeskú slávu; prosí o večnú spásu v plnej účasti na Božom živote, ku ktorému Otec od večnosti „predurčil“ ľudí, stvorených z lásky na obraz a podobu Najsvätejšej Trojice.
Cirkev, ktorá svojím srdcom objíma všetky ľudské srdcia, prosí Ducha Svätého o šťastie, ktoré sa môže definitívne realizovať jedine v Bohu; o radosť, ktorú „nik nevezme“, radosť, ktorá je ovocím lásky, a teda Boha, ktorý je Láska; prosí o „spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom“, v ktorých podľa svätého Pavla spočíva „Božie kráľovstvo“.
  • Osobná modlitba vďaky za deň birmovky, za čas uvedomovania sa, čo vlastne táto sviatosť pre mňa znamená, za dni, keď som sa naplno otvoril vedeniu Ducha... Odprosenie za zanedbanie jeho vnuknutí, za odmietanie jeho vedenia... Nové rozhodnutie nechať sa ním viesť. Napríklad touto modlitbou:
Príď, Duchu Svätý, tvorivý, príď svojich verných navštíviť; naplň nám srdcia milosťou, ktoré si stvoril múdrosťou.
Tešiteľom si nazvaný, dar Boží z neba nám daný, zdroj živý, láska, oheň v nej i pomazanie duchovné.
Ty, darca darov sedmorých, prst Boží v dielach stvorených; ty, prisľúbenie Otcovo, dávaš reč, slovo Pánovo.
Osvieť nás, ducha posilňuj, do sŕdc vlej lásku ohnivú; keď telo klesá v slabosti, vzpriamuj ho silou milosti.
Pred nepriateľom ochráň nás, svoj pokoj daj nám v každý čas; nech vždy pod tvojím vedením vyhneme vplyvom škodlivým.
Nauč nás Otca poznávať a jeho Syna milovať a v teba, Ducha obidvoch, daj veriť vždy, vo všetkých dňoch. Amen.

Sýtenie sa sviatosťou manželstva/kňazstva
  • Okrem sviatostí krstu a birmovania sa môžeme mnohí sýtiť aj sviatosťou nášho stavu – teda sviatosťou manželstva či kňazstva. Ani jedna, ani druhá v nás nie je chvíľková, netrvá len pár dní po jej prijatí, ale sú to sviatosti, ktoré nás sprevádzajú po celý život. Myslím, že zo sviatosti manželstva môžu pokojne čerpať aj vdovy či vdovci, veď spojenie s ich milovanou polovičkou v Ježišovi Kristovi iste bude trvať naveky.
  • Možno tu zaváhajú slobodní. Oni „svoju“ sviatosť nemajú. Nech sa preto s vďačnosťou upriamia na všeobecné kňazstvo, ktoré dostali krstom, a nech s ochotným srdcom skúmajú, čo má byť náplňou ich povolania k slobodnému stavu, k akej službe v Cirkvi i v spoločnosti ich Boh pozýva.
Milovaný Otecko, ďakujem ti za sviatosť svojho stavu. Často si pripomínam texty zo Svätého písma, ktoré sme si vybrali na našu sobášnu svätú omšu. Pripomínam si plesanie, ktoré prežíval Dávid pri prenášaní archy zmluvy (2 Sam 6, 11 – 19), vnímam nadšenie vyvoleného národa, kde si privádzal späť sionských zajatcov (Ž 136), prežívam radosť z nájdenia vzácnej perly (Mt 13, 44 – 46). Ďakujem ti za naše sviatostné manželstvo, v ktorom sme pevným putom sviatosti prepojené nielen navzájom, ale v Ježišovi Kristovi tiež a najmä s tebou, Pôvodcom a Tvorcom manželstva.

Čítanie zo svätého Evanjelia podľa Matúša (13, 44 – 46)
    Nebeské kráľovstvo sa podobá pokladu ukrytému v poli. Keď ho človek nájde, skryje ho a od radosti z neho ide, predá všetko, čo má, a pole kúpi. Nebeské kráľovstvo sa podobá aj kupcovi, ktorý hľadá vzácne perly. Keď nájde veľmi cennú perlu, ide, predá všetko, čo má, a kúpi ju.
Počuli sme slovo Pánovo.
  • Kňazi si tu môžu pripomenúť svoju kňazskú vysviacku, texty, ktoré sa pri nej čítali, možno si pozrieť video slávnostnej svätej omše... A v modlitbe vyjadriť vďačnosť za dar služobného kňazstva, ochotu dar strážiť i rozvíjať, odprosiť za zlyhania, prosiť o vernosť vytrvalosti, lebo „navždy trvá dlho“...
  • A ako inšpiračný text pre osobnú modlitbu lásky k Bohu si prečítaj:
Čítanie z Piesne piesní (2, 8 – 15)
Hlas môjho milého! Hľa, on prichádza, po horách skáče, po vŕškoch hupká. Milý môj je sťa srna, ako jeleníča. Hľa, veď už stojí pred naším múrom; oblôčkom hľadí, cez mriežku sa díva.
Môj milý mi hovorí: „Hor’ sa, priateľka moja, holubica moja, krásava moja, a poď! Veď už je po zime, dážď prestal, pominul. Na zemi sa zjavili kvety, prišiel čas veselého spevu, hrkútanie hrdličky počuť v našom kraji, figovník vydáva svoje plody, vinič roznáša vôňu v rozkvete.
Nuž, hor’ sa, priateľka moja, krásava moja, a poď! Holubica moja v rozsadlinách skál, v úkryte na bralách! Daj zrieť mi svoju tvár, daj počuť mi svoj hlas; veď sladký je tvoj hlas a prekrásna je tvoja tvár.“
Polapajte nám líšky, maličké líštičky, čo škodu robia po viniciach. A naša vinica je práve v rozkvete.
Počuli sme Božie slovo.
  • Som ešte zamilovaný do Krista? Čím sú v mojom živote malé líštičky, ktoré robia škodu v Pánovej vinici môjho srdca?
Sýtenie sa Eucharistiou
  • Katastrofou by bolo, keby sa nikde na svete nemohla sláviť svätá omša. Eucharistia je totiž najdôležitejším pokrmom Cirkvi. Iste, sýtime sa aj Božím slovom (dúfam, že v tomto mimoriadnom čase v mimoriadnych dávkach), ale sýtiť sa spolu v spoločenstve pri Pánovom stole je vrcholom i prameňom života Cirkvi.
  • Skvelou správou v tomto čase je, že keď Boh „vymyslel“ Cirkev, nezrobil z nej organizáciu, ale telo, duchovnú stavbu, kde sme všetci navzájom poprepájaní. Keď niekde niekto na svete prijíma Oltárnu sviatosť, celé telo má z toho úžitok. Prijmi túto pravdu a prijímaj Eucharistiu – výživu pre svoj nový život v Bohu – z tohto spojenia, ktoré si dostal pri krste. Rob to modlitbou. Nielen duchovným svätým prijímaním ale možno takto:
Milovaný Otecko, dal si mi v krste nový život, ktorý potrebujem sýtiť. Na to si mi dal svoje slovo vo Svätom písme a Eucharistiu. Ďakujem ti za tieto úžasné dary – pokrmy pre môj nový život. Ďakujem ti za tvojho Ducha, ktorý mi objasňuje slová Písma, ktoré sa teraz usilujem hojnejšie prijímať. A ďakujem ti za Eucharistiu, ktorú práve teraz niekde vo svete slávi niektorý z mojich bratov v Kristovi, tvoj kňaz. Ďakujem ti za každého, kto pri tej svätej omši prijíma Oltárnu sviatosť, i za to, že tak sýtiš nielen tých ľudí, ale celé tajomné Kristovo telo, osobitne nás, ktorí teraz nemôžeme prijímať.
Pripomínam si pravdu, že som súčasťou mystického Kristovho tela, v ktorom som spojený aj s tými ľuďmi, ktorí sa práve nasýtili nebeským chlebom. Ďakujem, že aj ich prijímaním posilňuješ nový život vo mne, že ma sýtiš cez spojivá, ktoré si medzi nami vytvoril krstom, že neživorím, ale tvojou milosťou sa takto pretváram na tvoj obraz.
Rozhodujem sa byť sprostredkovateľom takéhoto sýtenia pre tých, ktorí sú od Eucharistie odrezaní, potom, keď znovu budem môcť byť na svätej omši. Budem na nich pamätať a akoby „posúvať“ nebeský pokrm aj im, aby sme tak boli ako jedna Cirkev tvojou čoraz krajšou nevestou, bez poškvrny a vrásky.
Ďakujem ti, že konáš toto dielo v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi, mocou a pôsobením Ducha Svätého. Tebe nech je česť, sláva, veleba a moc teraz i vždy i naveky.
Amen.
  • Na záver zaspievaj nejakú mariánsku pieseň na chválu Panny Márie, ktorá je najkrajšou ženou, lebo je najdokonalejším obrazom Krista. Nech je tá pieseň tiež prosbou o pomoc, aby sme sa životom ponoreným do sviatostí premieňali podobne ako ona na krásny Ježišov obraz, ktorému svet nebude môcť odolať ani protirečiť...