Zamyslenia: Nositeľ pokoja (14. nedeľa v Cezročnom období)

Pri čítaní dnešných textov mi prišiel na um iný biblický príbeh:

Mojžiš stojí na úpätí vrchu Horeb pred horiacim kríkom a počuje veľmi potešujúce slová: „Videl som utrpenie môjho ľudu v Egypte a počul som jeho kvílenie pre tvrdosť jeho poháňačov. Poznám jeho bolesť a zostúpil som, aby som ho vyslobodil" (Ex 3, 7 – 8). Vtom ho ako blesk z jasného neba zasiahnu slová: „Poď, pošlem ťa k faraónovi a vyvedieš môj ľud, synov Izraela, z Egypta" (v. 10). A bolo po radosti...

Dnes Boh cez proroka Izaiáša oznamuje pokoj pre svoj ľud: „... obrátim k nemu pokoj ako rieku" (Iz 66, 12). A Ježiš podľa vzoru svojho Otca posiela ľudí, aby sľúbený pokoj prinášali oni: „Choďte!... Povedzte: ‚Pokoj tomuto domu!‘" (Lk 10, 3. 5). Na rozdiel od Mojžiša učeníci sa nevyhovárali, išli a evanjelista hovorí, že „sa vrátili natešení" (v. 17)

V týchto obrazoch sa jasne ukazuje základné pravidlo konania Boha: vždy koná v spolupráci s človekom. Tak aj my sme v našej dobe povolaní prinášať pokoj. Ako to máme robiť? Návod je jednoduchý – taký istý, aký dostali učeníci: „Povedzte im: ‚Priblížilo sa k vám Božie kráľovstvo‘" (v. 9).

Žalmista napokon všetko zaklincuje – výsledok je tak či tak vecou Boha: „Poďte a pozrite na Božie diela; úžas budia skutky, ktoré koná ľuďom" (Ž 66, 5). No tiež necháva čosi na človeka: „Boh... neodmietol moju modlitbu" (v. 20).

Takže to, že patríme Bohu, že ho milujeme, vôbec neznamená, že všetko necháme na neho a my len budeme (ne)trpezlivo čakať, kým Boh uskutoční svoje plány. Nie, my sme povolaní spolupracovať s ním. Ktosi povedal, že ak Boh urobí svojich tisíc krokov k tebe, ale ty neurobíš ten svoj jediný krôčik nemu, nestretnete sa. Ak nebudem ľuďom ohlasovať Božie kráľovstvo a jeho pokoj, Boh môže urobiť tisíce krokov k pokoju, ale stále bude chýbať ten jeden môj.

Staňme sa teda počas týchto dní nositeľmi pokoja. Hovorme o Božom kráľovstve, o jeho pokoji. Nech z plnosti srdca hovoria naše ústa (Lk 6, 45).

prevzaté zo stránky: www.dcza.sk